Eugen Gindl a Fero Guldan. Novinár a všeumelec. Bývalý šéfredaktor revolučných novín Verejnosť je už takmer štvrť storočia šéfredaktorom časopisu Kozmos: vie teda čosi o reláciách makrokozmu s mikrokozmom. Fero bol spoluzakladateľom Verejnosti a Eugen o ňom vraví, že je to jeden z mála chlapov na Slovensku, ktorí majú gule. Oslovil som dvojicu svojich priateľov ako abstinujúci novinár a recidivista: chcem sa posledný raz verejne vysloviť k veciam verejným. Dvadsaťkrát na narodeniny tzv. dospelosti revolúcie. K politike mám vzťah ako Ľubomír Feldek: „Navzdory vzdoru je politikum všade a vo všetkom. Veď čo väčšmi môže byť politikum, než robiť veci, ktoré iní nechcú?“

V kresťanskom vyznaní viery, aj v znivočenom kresťanstve, ktorému nás učia, aj v dnešnej viere v nevyhnutnosť armád a zbrojenia na obrie vojnové bitúnky je rozpor taký krikľavý, že sa objaví skôr či neskôr a pravdepodobne veľmi rýchlo v celej svojej nahote. A tak bude treba buď vykynožiť kresťanské náboženstvo, bez ktorého by sa predsa neudržala štátna moc, alebo zrušiť armády a vzdať sa všetkého násilníctva, ktoré je pre štáty nemenej nevyhnutné. Tento rozpor pociťujú všetky vlády, vaša Británia i naše Rusko; a pre konzervatívnosť prenasledujú tých, ktorí rozpor odhaľujú, usilovnejšie než ktorúkoľvek inú štátu nepriateľskú činnosť... Vlády dobre vedia, odkiaľ im hrozí najväčšie nebezpečenstvo, a nielen tieto svoje záujmy obhajujú tak ostražito. Vedia, že bojujú na život a na smrť.

L. N. Tolstoj M. K. Gándhímu; 7. septembra 1910

Ano, mnoho se změnilo, ale lidé zůstali stejní; jenomže teď víme líp, kdo je kdo. Kdo je slušný, byl slušný vždycky; kdo byl věrný, je věrný i teď. Kdo se točí s větrem, točil se s větrem i dřív. Kdo myslí, že teď přišla jeho chvíle, myslel vždycky jen na sebe. Nikdo se nestává přeběhlíkem, kdo jím nebyl vždycky; kdo mění víru, neměl žádnou; člověka nepředěláš, jenom se ti vybarví. Národ nepředěláš, ledaže bys měl na to staletí; jenom davy můžeš vést dnes tak a zítra tak. Kdo nenávidí, měl v sobě tu nenávist vždycky; kde by sa v něm tak najednou vzala! Kdo sloužil, bude sloužit dál; kdo chtěl dobré, bude zase chtít dobré. Ani vůle se nemění. Nedívej se do tváře, která se změnila; nikdo se nestane krásnější tím, že změnil tvář... Tvrdá zkouška je i tvrdé poznání. Budoucí foliant našich dějin o této době bude mít jeden podtitul: Kdo byl kdo. I dobrá paměť patří k těm stálým věcem, jichž je a bude třeba.

K. Čapek; 4. decembra 1938

S Goethem je nám společné generační i individuelní východisko: Werther (či, chceš-li: Faust v prvotní podobě). Jeho životní úkol: Překlenout bolestný rozpor života (bez pomoci daného formálního řádu); rozřešit znova otázku všech otázek: Jak zůstanu na živu, ač nejsem tupec? A co je víc: jak vydolovat ze života čin a dílo: Krásu?

E. A. Saudek; 1. apríla 1932

 

Čo je verejnosť? Čo je násilie? Neopravili ste si názor?

F. Guldan: Verejnosť je stále verejnosť, násilie je stále násilie. Verejná bezpečnosť sa zmenila na políciu, verejných záchodov je stále menej, verejnoprávna televízia je do plaču. Rovnako súdnictvo: prepúšťa násilníkov, ako sa im zachce.

E. Gindl: Verejnosť je množina ľudí reflektujúca svet, v ktorom žije. Presnejšie: sú to ľudia, ktorí vnímajú dianie okolo seba bdelo a zodpovedne. Občania, ktorí si uvedomujú, že sú, popri zvolených zástupcoch, druhou nohou demokracie. Že demokracia bez ich aktivity je jednonohá, invalidná. Aktivisti, ktorí vedia, že demokracia im dáva celú škálu prostriedkov legitímnej občianskej sebaobrany, kontroly či podnetov a dokážu tieto prostriedky využívať... Za násilie považujem už to, keď niektorí politici tým istým občanom, ktorých počas volieb vyzývali, aby vstúpili do verejného priestoru, upierajú legitimitu a hovoria im: „Hej vy! Zvoľte nás a potom marš: naspäť do búdy!“

Podľa Jána Budaja bol November 1989 prvým revolučným hnutím zdola v dejinách Slovenska. Teda nie hnutím podnieteným elitou. A Fedor Gál o dejateľoch nežnej revolúcie priznal: „Osudová však bola neschopnosť predvídať problémy… nápor impulzov sa nezhodoval s našou pripravenosťou riešiť problémy. Mali sme málo času, malú profesionálnu prípravu...“ Možno vernejšie charakterizovať manipulovateľných ľudí? Neverím tvrdeniu Jána Budaja ani v revolúciu. Verím v prevrat: v tom zmysle, že sa ktosi v posteli obrátil na druhú stranu, aby sa mu ďalej pohodlnejšie spalo. Že išlo opäť o kontinuitu moci. Napokon, za dvadsať rokov sme v „liberálnej demokracii“ nemali prezidenta-nekomunistu a súčasnému prezidentovi robí kancelára niekdajší hlavný ideológ slovenského komunizmu. Skúste si v čele Nemecka dvadsať rokov po vojne predstaviť Goebelsa. Danton v sebaobhajobe pred popravou vyslovil všetky paradoxy revolty. Nie som za gilotínu, no ešte menej sa mi páči farizejské stínanie i zakrývanie hláv pod pseudonymom nežnosť. Nebolo štrnganie kľúčov ozvenou i predzvesťou štrngania peňazí?

F. Guldan: Nie je žiadna zvláštnosť, že kým jedni štrngajú kľúčmi, iní sa zakrádajú s pakľúčmi.

E. Gindl: Faktom ostane, že aj na Slovensku sa v pravý čas, spontánne zrodilo hnutie, ktoré si získalo dôveru verejnosti. Pred tribúnou na Námestí SNP sa tri dni po založení VPN zhromaždilo 50 000 ľudí. Moc sa začala rozkladať. Potom sa STV, na priamy podnet VPN, odhodlala vysielať tieto demonštrácie naživo, v priamom prenose. Vzápätí sa objavili tribúny aj na námestiach ďalších slovenských miest. Potom sa začali, tiež naživo, večerné televízne dialógy. Moc možno chcela takto VPN diskreditovať, ale dosiahla pravý opak. Dialógy už o niekoľko dní sledovali milióny. Stranícka televízia sa premenila na verejnoprávnu. Z dialógov sme vyzvali redaktorov všetkých médií, aby sa zbavili nomenklatúrnych kádrov vo vedení. Tých neschopných, mocou skorumpovaných. Informačný monopol strany sa v priebehu niekoľkých dní rozsypal. A onedlho, po zrušení paragrafu o vedúcej úlohe strany, padol aj monopol moci. Otvorili sa hranice. 120 000 ľudí pochodovalo do Hainburgu. To všetko za tri týždne. Podarilo by sa to aj bez účasti verejnosti? To všetko budú musieť historici zvážiť, kým sa rozhodnú, či to bola revolúcia, alebo...?

Kto je kto? Rozoznávate výsostné znaky na perutiach pravičiarov? Boľševizmus, eštébáctvo... čo sú to za pásky na rukávoch? Neodklepli nesmrteľnosť komunizmu tí, ktorým naoko najviac smrdí? Nevnucujú stratu pamäti? Ako sa to s komunistickou kontinuitou moci zomlelo? Ja som pred dvadsiatimi rokmi býval len spolučakateľom neskoršieho šéfa Ústavu pamäti národa, ktorý už neprehovorí. A jeden vtedajší spisovateľ z Koordinačného centra VPN ma potajomky presviedčal, že nik za dverami nemá politické ani mocenské ambície.

F. Guldan: Urobili sme presne to, na čo sme mali, a bolo to poctivé. Veď nikto z nás nevedel ani viesť poradu, ak nerátam ochranárske schôdze a zápisnice z nich, kde sme sa takmer všetci spoznali a otestovali dávno pred Novembrom. Sloboda a zodpovednosť: to je tá fungujúca dvojica, a tam strach zo zodpovednosti nemal miesto.

E. Gindl: Po idealistoch vždy nastúpia pragmatici. Mocenské elity sa aj po revolúciách v roku 1989 rýchlo recyklovali. Podľa dôveryhodných sociologických štúdií sa v bývalých socialistických štátoch recyklovala do nových režimov polovica politických a 90 percent ekonomických elít. A verejnosť postupne stratila kontrolu nad udalosťami.

Vy ste so svojím porevolučným osudom spokojný? A ste spokojný s osudmi svojich revolučných druhov? Dostali ste od niektorého z nich facku? Zaslúžil by si niektorý z nich facku?

F. Guldan: Som šťastný, že môžem skúmať, študovať a tvoriť. Som spokojný s osudmi priateľov. Možno nemuselo tých zopár odcupitať na lepšie za Mečiarom, ale veď sa zbadali. Tí, ktorých učili boxovať, facky nedávajú a zväčša facky ani nedostávajú.

E. Gindl: Nesťažujem sa. Robím zväčša to, čo ma baví. Aj zadarmo. Mnohé príležitosti, ktoré sa otvorili, som prepásol, najmä pre vlastnú pohodlnosť. A ostatní? Rozišli sme sa, každý svojou cestou, hoci podaktorí si nemohli veľmi vyberať. VPN nebola bunkrom s vyhranenými názormi. Komunikujeme, ale dialóg zavše viazne. Najmä s tými, čo aj s chlpmi prijali hodnoty nového centra moci za veľkou mlákou. Aj s bludmi a nepravdami, ktoré medzičasom vyšli najavo, ale tvária sa, že sa nič nestalo.

V dávnoveku perzský krutovládca dal skorumpovaného sudcu stiahnuť z kože a ňou potiahli stolicu darebákovho nástupcu. U nás sa prehrešky mocných trestajú elegantným uprataním postu. Demokracia sa stala nástrojom moci menšiny nad väčšinou. Napriek ťažko spochybniteľnému faktu, že ľudstvo spravodlivejší systém samosprávy dosiaľ nevynašlo. Nedržia sa niektorí naši politici vzájomne za gule? To by vysvetľovalo fakt, že sa hŕstka tak tvrdošijne drží politického života. Keby sa stiahli, riskovali by, že stratia kontrolu a ocitnú sa v base.

F. Guldan: Je to zvrhlosť, keď sa navzájom držia za gule. Mali by tvorivo plodiť. Riskujú neplodnosť.

E. Gindl: Politika, aj v demokracii, je umením možného. V súčasnej partokracii, nielen u nás, pôsobí čoraz viac ľudí, ktorí sledujú najmä vlastné a skupinové záujmy. Preto strácajú dôveru verejnosti. Občas sa aj vzájomne držia za gule. Horšie je, že nejedného z nich držia za tie gule mocné záujmové skupiny v zákulisí politiky. Fakt, že čoraz viac vlád je prepojených aj s mafiánskymi štruktúrami, je zlovestný.

Kňažkove koridory nás doviedli aj do koridorov nemocníc. V tých by Ježiš Kristus prevracal stoly. Nie je to tak, že kto má moc, je mocný, a kto ju nemá, je nemocný? Komunisti ľudí triedili na triedy. Ich odporcovia zasa triedia na vrstvy. Sú kasty údelom človečenstva, ktorý sa náboženské či etické tézy o rovnosti iba pokúšajú uľahčiť?

F. Guldan: V slobodných spoločenstvách je rozvrstvenie prirodzené, podľa schopností. A je harmonizované solidaritou k slabším a chorým. Inak, každá ľudská duša má rovnakú hodnotu.

E. Gindl: Ralf Dahrendorf, niekdajší guru liberalizmu, napísal, že v krutom, darwinisticky selektívnom konkurenčnom boji každého proti každému, sa stráca jedna zo základných hodnôt európskej civilizácie – solidarita. Ako je možné, že ani v najrozvinutejších štátoch Európy, kde počet obyvateľstva stagnuje, ale hrubý domáci produkt sa po vojne zvýšil päť až osemkrát, je čoraz menej peňazí na školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie a kultúru? Kde sa tie prostriedky strácajú?

Boris Filan v slovenskom rozhlase poeticky i pateticky plače za Propellerom na Dunaji. Ja plačem, keď prejdem popri jedinej prázdnej starej tržnici v Európe a dám si od hladu zmrzlinu v „mliečnom bare“ McDonald’s a potom z lavičky spod Hviezdoslava pozorujem nástup šikmookých dám v dlhých bielych róbach a rovnakookých pánov s čiernymi motýlikmi. Spevácky zbor sa z pódia chystá potešiť rovnakookých dôchodcov. Lasica so Satinským, navzdory všetkým príkoriam, excelovali pod krídlami komunistov. Zaregistrovali ste, že každý režim má profesionálnych buditeľov dojmu slobody? Resp. dojmu prosperity?

F. Guldan: Vidím najmä Karla Gotta a film Hvězda padá vzhůru, keď sa vrátil so spevom cez hraničnú závoru domov, na rozdiel od desaťtisícov emigrantov. To bola výhodná dohoda pre štát i pre Káju. A je nadčasová. Tak ako satira L&S. Ľud Gotta zbožňuje stále. Satiru sotva.

E. Gindl: Keby člováci tejto krajiny nemali Lasicu a Satinského, za komunizmu i po komunizme, boli by bezbrannejší, zakríknutejší. Títo dvaja ľudia držali morálku. Aspoň tých najvnímavejších. Je zázrak, že latku udržali tak vysoko, a pritom dokázali osloviť nielen elitu, ale aj ľudí v podpalubí. Dnešná čoraz poklesnutejšia masová zábava nie je iba trhom márnosti. Vnímam ju ako premyslený pokus o utlmenie bdelosti občanov. So všetkými dôsledkami.

Prečo ma preškrtnutou cigaretou iritujú zlodeji a puritáni? Prečo neinvestujú a nezratúvajú hlbšie vrásky kultúry? Prečo ma škrie, že medzi Parížom a Londýnom bude popod kanál metro, zatiaľ čo ja už takmer nesmiem chodiť po svojich? Staručký Milan Laluha tvrdošijne húta: „Sme len prenášači hován.“ Prečo mi na Slovensku na každom rohu a kroku ktosi borí základnú slobodu a vnucuje svoje hovno? Či skôr hovno svojho mecenáša? A prečo sa v srdci Európy pod vlajkou charity žobre na detskú onkológiu? Mne sa vidí, že „liberálna demokracia“ je jediný režim, ktorý si pokojne môže dovoliť píliť pod sebou konár. A ako opica sa potom prehupne na iný konár stromu života a píli zas a zas.

F. Guldan: Mňa nefrustruje ani diera pod La Manche, ani Laluha. V detskej fakultnej nemocnici na Kramároch som vymaľoval kaplnku s dvadsiatimi zázrakmi z Biblie na krídlach oltára. To by som za komunistov istotne nemohol. Na tamojšej onkológii sa zomiera i vyzdravieva.

E. Gindl: Žijeme v čudnom svete. Počas uplynulého roka desiatky významných ekonómov, politológov, ba dokonca aj finančníkov označili neoliberálne mantry o samoregulovateľnosti trhu za blud a mýtus a celú koncepciu, aj s jej desatorom, za utópiu, ktorá sa rozsypala. V renomovaných pravicových médiách s dramatickými titulkami. Napríklad na obálke Spiegelu: Kapitálny zločin kapitálu. V našich končinách sa podobné hodnotenie faktov považuje za v lepšom prípade za poľutovaniahodnú slabomyseľnosť, v tom horšom za šírenie konšpiratívnych teórií.

Nech Bulhari mrznú v plynovej komore, nech je na vine Putin. Nech si letia ponad naše hlavy rozmlátiť Belehrad a nech si potom bežia postaviť ho nanovo. Konfucius, náročky pripomínam tretiu stranu, kázal ctiť si kráľa a staršieho brata. Ja by som nepobozkal ruku mníchovskému diktátorovi, to už by som ju radšej pobozkal báťuškovi. A radšej by som žil v Československu než v Európskej únii. Akú krvnú skupinu má Slovan?

F. Guldan: Ja som prvorodený a spovedám sa starým rodičom. Babička mi kládla na srdce: Rybonka moja, len sa mi z Pána Boha nespusti a nikdy sa nedaj dokopy s tými boľševikmi, čo nám všetko zobrali. Dedko patril k starému ovčiarskemu rodu pod Tríbečom. Aby ma na druhom svete nenakopali do zadku za to, čo som tu povyvádzal.

E. Gindl: Aj Slovan by sa mal spoľahnúť najmä na vlastný rozum. Svet je zaplavený informáciami. Aj pravdivými. Kto je v obraze, vie, že mladý pravičiar, ktorý tvrdí, že Allendeho socha, ktorú mu nedávno postavili v Santiagu, je rovnakým škandálom, ako by bola socha Jozefa Tisu pred Grassalkovichovým palácom, je beznádejne nakazený. Ideológiou, ktorá sa už rozsypala, ale vo vedomí rýchlo vykvasených pravičiarov ešte sliepňa.

Dedko dedkovi: „Za komunizmu sme aspoň tušili, kto nám velí.“ V New Yorku som videl stovky stokilových kanálov „Made in India“. Gándhí nemá potomkov. Tolstoj má večne a nekonečne pravdu: geopolitik non plus ultra neuznával legalitu štátu. Trinásty apoštol, ktorého najsvätejší synod exkomunikoval. Je v strede Európy relevantná otázka, či žijeme v právnom štáte? Nie sme iba stredom terča pre projektily „Made in Chaos“?

F. Guldan: Máme, čo si zaslúžime. Keď si necháme v slobodnej krajine brnkať po nose a nič proti tomu neurobíme, tak nám treba.

E. Gindl: S údivom sledujem vyjadrenia vzdelaných aj inteligentných ľudí, ktorí si osvojili neoliberálne bludy a infantilne, vášnivo nenávidia štát. Pripomínajú mi anarchistov, ktorí chceli-chcú odstrániť štát ako nástroj represie. Títo ako nástroj „neprípustnej“ regulácie pohybov kapitálu. Vo svojom blude zotrvávajú, hoci štáty tohto sveta aj z ich daní sanujú „Kapitalverbrechen des Kapitals“, ktorý detailne rozobrali renomované, aj pravicové, médiá sveta.

Babka babke: „Banky, krčmy a lekárne!“ Neviniatka krčmy. Banky: tie by dnes Raskoľnikova potrestali aj bez zločinu. Lekárne ponúkajú viac než obchody s potravinami: rozličný tovar, recept na všetko. Magistri už nemajú len biele lekárske plášte, ale aj ich duša sa sterilizuje. Celý svet volá po profesiách, ktoré sa zmestia pod budovanie farmakooligarchie. Nebojíte sa farmakomafie, ktorá sa zvrtne tak, ako sa zvrtli niekdajšie stánky úžerníkov? Že najmocnejší sa zmieria s mierom a spustia reťazovú reakciu, ktorej najväčším úspechom bude to, že presvedčí ľudstvo o tom, že nejestvuje?

F. Guldan: Každým rokom máme na policiach viac druhov sušených liečivých rastlín. Okrem lipy, materinej dúšky, žihľavy aj ľubovník, atď. A tiež slivovicu, hruškovicu a kozí syr naložený na zimu v rizlingu alebo v oleji. Fúra bukového dreva nám stačí na celú sezónu. Na zimu máme tiež gaštany, jablká, sušené huby a vajíčka naložené vo vodnom skle.

E. Gindl: Farmakologické oligarchie zamestnávajú jasnovidcov. Tí najprv predpovedajú chrípkovú pandémiu a vzápätí sa vírus naozaj kdesi objaví. Vtedy hodia na trh liek, na ktorom zarobia miliardy. V mene zisku je takmer všetko dovolené.

Michelangelo, kým začal maľovať Sixtínu, zbúral lešenie, ktoré mu postavili remeselníci od fachu, a postavil si nové po svojom. Potom mesiace o kôrke chleba a o vode ležal horeznačky pod klenbou a farba mu sem-tam padla do oka. Pre umenie bola totalita svojráznym priestorom na prežívanie. Zakázané chutí najviac a vzdor je dobrá motivácia. Ktorú nečakaná „sloboda“ môže utlmiť až zvrátiť. Ide tvorivosť s dobou? Priznávate tvorivosť tým, pre ktorých je primárne biznisom? Apollinaire – podľa mňa o tvorivosti – vraví: „Bez básnikov, bez maliarov by boli ľudia rýchlo unavení jednotvárnosťou prírody. Vznešené predstavy by zmizli nesmierne rýchlo. Poriadok, ako ho vnímame v prírode a ktorý vnímame iba zásluhou umenia, by čoskoro prestal jestvovať. Všade by nastal chaos.“ Milan Lasica medzi svojich sedem divov sveta zaradil perzský koberec. Vníma ho ako krásu, po ktorej sa chodí. Ako vy vnímate krásu, po ktorej sa šliape?

F. Guldan: Pochybujem, že Michelangelovi nedali vo Vatikáne jesť, tobôž piť, keď makal. Výsledok predsa nie je rachitický, ale plnokrvný a vášnivý, hovorí o súboji vo vnútri, v pravosti a vo viere, nie o ničote, prázdne, ani o chorobnej nude z pohodlia a presýtenosti náhražkami všetkého druhu, lacnotou, provizórnosťou, povrchnosťou, nepevnosťou v charaktere... Lúka, po ktorej chodím, je krásna, aj keď nie je umelá. Apollinaire to povedal pred tým, ako ho ranilo do hlavy, alebo po tom? Mne sa páčil na kresbách s obviazanou hlavou ako básnik – hrdina... Perzský koberec je najvyššie postavené snobské úžitkové umenie exotického typu. A žerú ho mole. Dlažba je spoľahlivejšia a hovorí o usadených kultúrach, aj pred Egyptom, na rozdiel od kočovných.

E. Gindl: Nedávno uvádzali na STV 2 neviem koľkú reprízu Pietorovej inscenácie Tajovského klasiky „Statky-zmätky“. V nedeľu na obed. Nakrútenú v roku 1973. Za zúriacej normalizácie. Tak nás so ženou zaujala, že sme odložili výlet do prírody. Pritom za normalizácie sa v STV každý rok vyrobilo najmenej 30 takýchto inscenácií a k tomu najmenej 30 televíznych filmov. Mnohé boli poznačené vtedajšou ideológiou, ale trúfam si povedať, že väčšina z nich mala k skutočnému umeniu bližšie ako tých pár kusov, čo sa produkujú dnes.

„Pokazené, nepoužívať!“ Ceduľka nad nejedným pisoárom. Vo všetkých cenových skupinách a akoby naveky. Slovenský politik a ekonóm, ktorému dôverujem, mi vravel o tom, ako sa ho celkom vážne v Japonsku obchodný partner pýtal, či je skutočne pravda, že na Slovensku neslobodno piť vodu z vodovodu. Pitnú vodu máme, no často z nej varíme a predávame ju vo víne. A máme štátne značky. Napríklad: SlovaKIA. Čo je podľa vás „zaručene slovenské“?

F. Guldan: Literatúra písaná, aj myslená v slovenčine.

E. Gindl: Všetko, čo vytvorili Slováci. Nie s krížom po funuse, ale s prižmúrením oka v európskom kontexte. Poézia Janka Kráľa, Ivana Krasku, Miroslava Válka, Trnavskej skupiny, Osamelých bežcov. Najlepšie Uhrove, Jakubiskove, Hanákove, Trančíkove či Šulíkove filmy... ale aj Ťapákova Balada o Vojtovej Maríne. Diela výtvarníkov, fotografov, divadelníkov. Lasica a Satinský. Najlepšie zo slovenskej populárnej hudby. Slovenský folklór, ten bazálny, ale aj štylizovaný. A tak ďalej.

Vo výklade Slovenského spisovateľa je hlava Ladislava Chudíka len pár centimetrov od hlavy Mafia. A obrovská hlava nebohého Milana Rúfusa sa odtiaľ cez ulicu pozerá na šedivého Mariána Labudu v spoločnosti nebohého Michaela Jacksona. Nebohý Albín Brunovský na platobnej karte vraví: „Najlepší idú za nami.“ Nečudujem sa, že Karol Machata vlani pri osemdesiatinách odmietol aj Rádio Slovensko, svojho niekdajšieho chlebodarcu. Naposledy som Machatu na televíznej obrazovke počul povedať: „Herectvo je pre mňa modlitba.“ Vy máte v dnešnom šoubiznise idoly?

F. Guldan: Nemyslím, že na Slovensku jestvuje šoubiznis. Idoly hádam áno, pre domácich. Inak, je to podobné ako vo výtvarnom umení. Za Bergom o tom nikto nič nevie. Naše kuchynské, príjemné idylky.

E. Gindl: Hádam len hip-hopistov. Ale to sú disidenti, ktorí majú aj na šoubiznis vlastný, neveľmi lichotivý názor.

Máme vraj kúsoček zeme, na ktorom sa pestuje najlahodnejšia paprika na svete. Na inom kúsku slovenskej pôdy sa rodí najfajnovejšie tokajské víno. Zrazili sme na kolená maloroľníkov a jeme papriku z Brazílie. Zlikvidovali sme klasické fúkanie skla. Pri Dunaji sa dá vyšľachtiť pšenica na najvoňavejší a najchutnejší chlieb sveta. My zakladáme bagetérie, jeme fornetti a čo nevidieť začneme budovať vodo-vody a exportovať pitnú vodu zo Žitného ostrova. Vy si viete predstaviť, že by Francúzi prestali vyrábať šampanské, začali by si pochvaľovať argentínske víno a na Riviére postavili továreň na toyoty? A vykašľali sa na olivy? Považujete ma za idiota, keď sa cítim ako občan Absurdistanu?

F. Guldan: Hádam sa len nekŕmite brazílskou paprikou s bagetou? Fornetti: neviem, čo je to. A nezapíjate to argentínskym vínom? Optimista by povedal: konzumujte slovenské potraviny a kandidujte v regionálnych voľbách. Tam tkvie odpoveď.

E. Gindl: Apoštoli neoliberalizmu karhajú našich roľníkov, ktorí požadujú vyššie dotácie, lebo konkurencia z iných štátov má niekoľkonásobne vyššie. Nemeckí, francúzski, holandskí farmári, ktorých produkciu ponúkajú invazívne supermarkety. To je pokrytectvo ako vyšité. Kritika tohto stavu sa považuje za subverziu. Nuž tak.

V rozhlase je Dominika Cibulková mienkotvorcom. V televízii sa kupčí s chudobou i krehkosťou. Na titulke časopisu Týždeň je slogan: „Koniec novín?“ Áno, ale nie kvôli internetu. Som iba abstinujúci novinár a recidivista. Pripravujem samizdat o Čapkovi: ako pomník žurnalizmu. Čo robiť, keď smrteľník nemá možnosť nazrieť do nemeckého Spiegelu? Vy veríte, že tu ešte jestvuje neskrivené zrkadlo?

F. Guldan: Ako povedal mažgiach, odborný dozor na stavbe Memoriálu Chatama Sofera, keď architekt Martin Kvasnica chcel podľa projektu zatrávniť plochy okolo pamätníka: „Trávu sadí iba Boh, bude tu štrk.“ Jednoducho, verím či neverím v neskrivené zrkadlo, dokonalý je iba Boh.

E. Gindl: Existuje. Na internete človek nájde aj portály, ktoré reflektujú realitu pravdivejšie. Čo môžete čakať od médií, ktoré živí reklama? Iba čalamádu bez myšlienky, bez vtipu, bez posolstva. Čo môžete čakať od periodík, ktoré majú pre promiskuitnú inzerciu čoraz menej redaktorov s čoraz nižšími platmi, ktoré svet, najmä ten vonkajší, reflektujú informáciami z druhej či z tretej ruky?

Starec o paličke sa v noci potme na periférii európskej metropoly pýta koľaje električky: „To oproti je atómka?“ Striebristo oplechovaný a osvietený polokužeľ-polovalec, katolícky kostol, má zvony dva-tri metre nad zemou. Pre občianikov v kočiarikoch je ich hlahol atrakcia. Šťastné mamičky a ohučané dietky božie. Starý, či nový zákon? Prekážalo by vám, keby sa stony zvonov tiahli zasa dolinou a pripomínali modlitbu? Nie ste za odluku cirkvi od štátu?

F. Guldan: Som za odluku. Architektúra kostolov? Nevedia ich robiť, nevedia, o čo ide, čo sa vnútri deje. Nie je to slepačia farma, ani zjazdový palác. Projektujú, ako ich reálny socík naučil. Sú príšerné, ale to je nepodstatné. Vždy sa mi páčili bohoslužby vonku, vo viniciach pred kaplnkami, na sv. Urbana. A potom do hajlochu na koštovku.

E. Gindl: Kvalita kostolov iba zvýrazňuje krízu viery. V čokoľvek. Boh sa stal bezdomovcom.

Baskovia sú pod Pyrenejami už spred indoeurópskych čias, vari odjakživa. Pre pochlebovačov len spupní teroristi. Slovania boli pod Karpatami aspoň tristo rokov predtým, ako rímsko-nemecký cisár porazil kočovné kmene, ktoré pred vyhladením ušli iba usadením sa na druhej strane Dunaja. Mám rád maďarskú poéziu, ale po krk mám tých karát a lobizmu. Vy nie? Zaškodila by holubičiemu pokoleniu štipka baskickej hrdosti?

F. Guldan: Zaškodila. Nech si len pekne nechá dorásť za priehrštie vlastnej, zaslúženej, dopestovanej. A holubičia je tak akurát Picassova komunistická kresbička.

E. Gindl: Neviem kadiaľ blúdili Slovania, kým sa usadili v našich končinách. Tí Chalupkovi, čo sa postavili Rimanovi-cárovi, boli podľa všetkého Markomani. Maďarská poézia je skvelá, ale kto ju ocení, keď nevie po maďarsky? A čo sa týka hrdosti, vystačím si s tou svojou, aj slovenskou.

Asi najviac kriku v našich peších zónach v posledných rokoch narobili írski chuligáni. A tak dlaždice čelia len búrkam a dažďom z nebies. Kachličkári sú ako cestári: kde skončia, tam začínajú. V Bratislave sa na začiatku novembra zo všetkých strán nebezpečne blížia k niekdajšej bašte VPN. Žeby ju chcel niekto znova dobyť? Čo veštíte slovenským uliciam na sedemnásty november? Okrem sterility a obchodu so sviečkami ako na dušičky?

F. Guldan: Nebola to žiadna slasť nasťahovať sa do marxistického baraku so všetkými príslušnými tabuľkami, ťažkými poťahmi a bielym melamínom, s „brokátovými“ tapetami v rámoch... to bol nábytok! To bol predchodca podnikateľského baroka... Vidím budúcnosť dňa slobody – ako davy na uliciach oslavujú a úprimne sa tešia. Ako inde na výročie pádu Bastily...

E. Gindl: Dvadsiate výročie Novembra budú protagonisti i prišmodŕchači oslavovať každý na svojom piesočku. Čo s tým?

Vlani v Prahe Fedor Gál povedal: „V dnešnej spoločnosti akoby nakazenej rakovinou sa normálny človek cíti ako deviant.“ Ján Budaj v Bratislave divže nie v ten istý deň netajil svoju frustráciu: „Ktosi vo Francúzsku kedysi definoval Barbarov ako príslušníkov národa bez reflexie.“ Napriek spoločnej i nespoločnej revolučnej minulosti a spoločnej i nespoločnej prítomnosti týchto dvoch protagonistov Novembra 1989 mi tieto ich vety pripadajú zdrvujúco spoločné. Slovenská rakovina má jednu úžasnú metastázu: krásne dievčatá a ženy sa v Prešporku premnožili. Hamlet vraví: „Tam, kde vládne krása, sa síce veľa poctivosti nezhromaždí, no zato poctivosť sa ani nenazdá, a raz-dva je s ňou krása na hromádke.“ Prečo raz Shakespeare nemôže nemať pravdu? Úporne prosím, povedzte Slovači niečo optimistické a povzbudzujúce. Povedzte, že dvadsiate výročie revolúcie nie je iba babie leto! A mne, pri všetkej skromnosti, dajte nádej nebyť raz uhundraným goetheovským tupcom.

F. Guldan: Krásne dievčatá a ženy sa nemôžu premnožiť nikdy. Premnožiť sa môžu iba gýče a jedným takým by mohol byť aj nárek nad Novembrom: akoby prašivosti, a nie sloboda občana boli jeho následkom. Ja sa teším, že dnešní mladí netrpia všelijakými komplexmi ako my kedysi. Ani náhodou.

E. Gindl: Na kráse slovenských dievčat nemáme my Slováci nijakú zásluhu. Citujem Milana Lasicu. Ale verím, opäť s Milanom, že Slováci by urobili najlepšie, keby sa odtrhli sami od seba. Od svojej malovernosti, provinčnosti, oportunistického vajatania nad pahrebami minulosti. Do istej miery sa nám to darí. Napriek všetkému.

Kresby: Kazo Kanala

POSTSCRIPTUM:

Pri príležitosti 20. výročia Novembra vzniklo 20 výtlačkov kresby Kaza Kanalu (viď vyššie: kresba ocenená v zahraničí) na vzácnom papieri (formát A2; 44 cm x 59 cm). Zberatelia sa o ne môžu uchádzať na adrese viktorvojtek@yahoo.com. Všetky kresby sú očíslované a „opatrené“ nefalšovanou komunistickou pečiatkou TAJNÉ.