Patrila medzi najviditeľnejších študentskej lídrov novembra 1989. Dnes sa cíti byť skôr občianskou aktivistkou, ktorej záleží na tom, aby zákony fungovali tak, ako majú. Divadelná dramaturgička Zuzana Mistríková.

Spolu s Tónom Popovičom, Jurajom Vaculíkom, či Petrom Mankoveckým, ste sa zapísali do histórie ako líderka študentského revolučného hnutia. Čo bolo tým prvým impulzom, ktorý vás doviedol do ulíc?

V prípade nás, s Jurajom Vaculíkom či Petrom Mankoveckým, to bolo logické vyústenie situácie, v ktorej sme sa nachádzali. Boli sme tretiakmi na divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení a mnohí ľudia, ktorí v tej chvíli predstavovali akýchsi opinion lídrov divadelného sveta, patrili medzi našich pedagógov. Boli to napríklad páni Vajdička, Lasica, či Huba, ktorý učil hercov. A keď sa v Prahe spustili prvé protestné akcie, zareagovali na to pražskí divadelníci. A divadelníci boli tiež tými, ktorí na to ako prví zareagovali na Slovensku. A medzi nimi ľudia, ktorí pre nás predstavovali dôvod, prečo na tú školu chodíme. My sme mali medzi pražskými študentmi veľa kamarátov, špeciálne na divadelnej fakulte, pretože v tej dobe boli v Československu tri divadelné školy, jedna v Prahe, jedna v Brne a jedna v Bratislave a takmer všetci sme sa poznali. Peter Gábor - syn Adely  Gáborovej, herečky z Nitry – študoval vtedy v Prahe divadelnú réžiu a pripravoval spolu s Ďurom Vaculíkom inscenáciu Schnizlerovho Kolotoča. Mala to byť spoločná inscenácia pražských aj bratislavských študentov herectva, čiže aj slovenských hercov, kontakt s Prahou bol intenzívny. Vedeli sme prakticky hneď po udalostiach v Prahe, čo sa stalo. Ťažko sa dnešnej generácii vysvetľuje, že žiadne informačné technológie v tom čase neexistovali; neboli mobily, faxy, internet, televízia vysielala len to, čo bolo oficiálne. Všetko o tom, čo sa na študentskej demonštrácii stalo, sa človek dozvedal iba ústnym podaním. Objavili sa síce nejaké zábery v rakúskej televízii, nejaké paradoxne v ruskej televízii, ale oficiálne sa všetko zahrabávalo pod koberec. O deň neskôr, v nedeľu, sa v umeleckej besede stretli intelektuáli, umelci, ľudia, ktorí chceli k udalostiam v Prahe zaujať postoj a my sme boli pri tom. V ten večer mali mať v Bratislave predstavenia dve divadlá - Malá scéna a Astorka.  Ani jedno z tých divadiel napokon nehralo. My sme boli v Astorke a videli sme odvážnych ľudí – medzi nimi svojich pedagógov - ako sa postavili pred publikum a trasúcim sa hlasom povedali nahlas, čo si myslia. V pondelok, nasledujúce ráno sme prišli do školy s pripraveným protestom oznamujúcim, že vstupujeme do štrajku a chceme podporiť študentov a divadelníkov, ktorí už v Prahe či Brne štrajkovali. Nechcem povedať, že sme sa neobávali nejakých represií, ale pre nás bolo rozhodnutie pridať sa absolútne logické. Neviem si predstaviť, že po tom, čo sme zažili v umeleckej besede a po tom, čo naši pedagógovia spravili v divadle, by sme sa v pondelok vrátili do školy a tvárili, že sa nič nestalo. Takže z tohto pohľadu bolo pre nás rozhodnutie jednoduché. Potom začali veci naberať obrátky a naša škola sa stala centrom všetkého. Nikde nenastal moment, že by sme sedeli za stolom a rozmýšľali, či sa ideme hrdinsky pustiť do organizácie odboja...

Takže iniciátormi celého tohto diania boli najmä pedagógovia?

V prvom rade treba povedať, že len niektorí. Ale tí – pre nás – najdôležitejší. A tiež sa nedá povedať, že by boli iniciátormi. Ale patrili medzi prvých, ktorí povedali nahlas, čo si myslia. Postavami  boli ľudia v umeleckej besede. A ľudia, ktorí na javisku povedali, že nebudú hrať, pretože považujú za absurdné hrať divadlo v krajine, ktorá má nastavené hodnoty tak, že najprv zmláti pokojnú študentskú demonštráciu a potom sa tvári, akoby sa nič nestalo.

Dalo sa vtedy očakávať, ako to môže dopadnúť?  

Netreba zabudnúť na to, že v tom čase sa už v krajinách okolo nás začalo všeličo diať. Ale myslím si, že keby ste sa kohokoľvek v ten deň opýtali, či si myslí, že toto je začiatok konca, nikto by vám nepovedal “áno“. Až do prvých veľkých masových demonštrácií nikto neveril, že sa blíži skutočná zmena. Prešiel predsa len rok a pol odvtedy, čo bola násilne rozohnaná sviečková manifestácia v Bratislave, polrok od zatýkania na spomienke na Jana Palacha (a v lete čínske tanky doslova prevalcovali študentov v Pekingu). Neexistovali žiadne náznaky, že sa v tomto štáte niečo uvoľňuje. Medzi tým sa síce niečo udialo v Nemecku, či Maďarsku, ale tu sa všetci stále tvárili, že režim má všetko pod kontrolou. Nikto do toho vtedy nešiel s istotou, že všetko dobre dopadne.

Čiže ste sa báli?

Isteže sme sa báli. Báli sme sa, i keď ja konkrétne som nemala žiadnu „policajnú“ skúsenosť. Ale žili sme v krajine, ktorá nás odmalička učila „autocenzúrovať“ samých seba. Učila nás, že niektoré veci sa nehovoria, že niektoré veci sa nepíšu na papier, že existujú dve reality; jedna oficiálna a tá druhá, naozajstná. Báli sme sa. Pamätám si jeden veľmi emotívny moment pred prvou demonštráciou na Námestí SNP. Myslím, že to bolo v stredu, 22. novembra. Predtým, než sme tam išli, mali sme stretnutie v Redute, v tom čase tam bolo divadelné štúdio VŠMU. Štefan Kvietik nás so slzami v očiach prosil, aby sme si dávali pozor. On i niektorí ďalší nám radili, ako sa zachovať, ak sa niečo zomelie. Ak zasiahne technika – v Prahe študentov vytláčali ťažkou technikou, Sviečkovú demonštráciu rozháňali vodné delá... Stáli sme tam, vydesení a tieň policajného štátu mal každý niekde za chrbtom. Kým to však človek nezažije na vlastnej koži, asi neverí, že by sa mu to naozaj mohlo stať.

Verili ste predtým, že komunizmus a Sovietsky zväz jedného dňa padnú?

Pre mňa bol veľmi silný moment, keď sa na námestí objavil Karel Kryl a ja som si uvedomila, že som nikdy neverila, že môžem niekedy v živote tohto človeka naozaj stretnúť. Že sa objaví v štáte, v ktorom každý poznal jeho pesničky, no zároveň vedel, že je absolútnou personou non grata. Objavil sa Pavel Kohout, Alexander Dubček. Je to zvláštne, keď žijete v spoločnosti, ktorá je už 40 rokov „zakuklená“, vôbec si neviete predstaviť, že to bude raz inak.

A do akej miery bola revolúcia ako taká, zásluhou študentov, do akej miery elít, a do akej miery vonkajších okolností?

Spúšťacím mechanizmom pohybu novembrových udalostí bolo, že polícia brutálne zbila študentov. V prvých dňoch sa dokonca objavila informácia, že jeden z nich zomrel. Je dôležité, že to boli študenti, do koho sa polícia v tej chvíli pustila. Malo to totiž neuveriteľný emocionálny rozmer. Nikto zo zložiek, ktoré zasahovali v Prahe si to  neuvedomil. Keď sa objavila správa, že počas protestu niekto zomrel, spôsobila v spoločnosti šialený šok. Predtým mlátili disidentov, alebo mlátili ľudí, ktorí sa napríklad hlásili k náboženstvu. Teraz však išlo o veľké množstvo. No nikdy nenastala situácia, aby takto radikálne zasiahli proti takému množstvu študentov, ktorí boli zo všetkých vrstiev spoločnosti a zo všetkých kútov republiky. Preto sa protesty podarilo tak rýchlo rozšíriť. Myslím teda, že v tej chvíli tomu pomohol pátos, ktorý tomu dala situácia a skutočnosť, že to boli študenti. Ak by sa za študentov postavili len divadelníci, moc by sa opäť začala tváriť, že to sú tie hyeny, ktoré si - na rozdiel od poctivo pracujúcich ľudí - dobre žijú z filmových a televíznych honorárov a peňazí, a teraz už nevedia, čo by ešte chceli. Študenti boli na úvod obeťou a vzápätí morálnou zárukou. Ľudia im verili. Asi preto dostala revolúcia prívlastok „zamatová“. Až do prvých slobodných volieb boli študenti v štrajkovej pohotovosti, pripravení kedykoľvek začať kričať, že sa politické zmeny zastavili. A tým mali obrovskú politickú silu. Ale „nepoužívali“ ju. Vytvorili ňou priestor pre „dospelých“, ktorí zmeny uskutočňovali. Bolo to zvláštne obdobie; čo so sebou. My, študenti, sme boli prvými, kto začal potom všetko organizovať a až do konca nás nik nevnímal ako politické hnutie, ktoré sa niekto snaží použiť, lebo to stále malo záruku študentstva. Možno by sa to s našou spoločnosťou stalo o štyri, päť rokov, ale fakt, že v tom vtedy boli študenti, zohral najväčšiu úlohu. Neskôr sme dohliadali na chod ďalších vecí. Aspoň tak, ako sme to cítili, hoci nikto z nás vtedy nevedel, ako sa to má správne robiť, ako by mali naozaj vyzerať voľby či zostavovanie parlamentu, ako vyzerá skutočná akademická pôda a jej apolitickosť. Nikto z nás s tým nemal žiadnu skúsenosť. Intuitívne sme sa snažili presadiť to, čo sme považovali za správne. Režim sa samozrejme až do generálneho štrajku 27. 11., kedy sa v podstate zastavil chod republiky a tým sa ukázala skutočná podpora protestov, tváril, že študenti a divadelníci sú osamotenými kverulantmi. Keď sa ale na odpor postavila celá spoločnosť, museli zobrať požiadavky vážne.

Ako sa ľudia dozvedeli o Generálnom štrajku, keď vravíte, že oficiálne informácie neexistovali?

To, čo študenti, okrem stretnutí na námestiach a diskusií robili, bolo, že cestovali do všetkých kútov Československa. Vždy sa našiel niekto, kto sa ponúkol, že bude šoférovať alebo že  poskytne svoje auto. Zvyčajne cestoval zástupca študentov a niekto z hercov, kto „požičal svoju tvár“. A vysvetľovali ľuďom, čo sa stalo v Prahe a o čo študentom a divadelníkom ide. Cieľom bolo presvedčiť čo najviac ľudí, že majú počas štrajku protesty podporiť. Bolo tiež treba koordinovať slovenské školy medzi sebou, dianie v Bratislave s dianím v Prahe, kroky študentov s krokmi VPN. A to všetko organizovali študenti, zo sídla divadelnej fakulty, ktorá sa na takmer mesiac a pol stala ich druhým domovom.

Čo sa dialo potom?

Po štrajku sa začali diať veci. Politické zmeny robili komunisti sami, donútení verejným tlakom. Menilo sa zloženie vlád, federálny parlament zrušil štvrtý článok Ústavy, ktorý zaručoval komunistickej strane „vedúcu úlohu“. Pokus o prvé zloženie vlád skončil fiaskom. Študenti i OF a VPN s návrhom nesúhlasili. Stále v ňom najväčšie zastúpenie mali komunisti. Rokovalo sa ďalej. V Prahe i Bratislave. Napokon vznikla „vláda národného porozumenia“., tým pádom to museli opäť celé prerobiť a vláda sa nakoniec zložila s menším počtom komunistov ako nekomunistov. A 29. decembra. A to pokračovalo až kým bol Václav Havel – paradoxne ešte komunistickým parlamentom - zvolený za prezidenta Československej socialistickej republiky.

Keď študenti jazdili po Československu a oboznamovali ľudí so situáciou, stalo sa, že by mal niekto zlú skúsenosť, že by narazil na niekoho zhora?

Pri prvom „delení úloh“ sa mne ušla úloha „komunikovať“ - v mediálnych diskusiách, v koordinovaní s VPN. A tak som na výjazdy nechodila. V tom čase volali Tóna Popoviča robotnícky prezident. Chodil do fabrík, pomáhal protestujúcim robotníkom, zorganizoval robotnícky koordinačný výbor. Chodil a hádal sa s ľuďmi, nezriedka sa postavil miestny straník, ktorý to mal celé pod palcom a bolo ho treba vyargumentovať .Ale nepamätám si, že by sa niečo skončilo vyhrotenejším konfliktom. Skôr išlo o to, či bol študent schopný presvedčiť ľudí o vlastnej pravde. V Bratislave to bolo celkom jednoduché, no keď sa išlo do regiónu, kde bola fabrika, v ktorej sa vyrábali tanky a ktorá bola pod absolútne červeným štítom, to bola naozaj vysoká škola politiky. Preto bolo dôležité nielen to, že študent bol presvedčivý, ale i to, že pri ňom stál niekto ako Mišo Dočolomanský, lebo on  pre tých ľudí niečo znamenal.

Čo sa dialo v Bratislave?

Po prvej „vzbure“ hercov v nedeľu, mala väčšina divadiel v pondelok voľný deň. V utorok, keď sa mali hrať prvé predstavenia a divadelníci sa chystali využiť ich na diskusiu s divákmi, dal minister kultúry divadlá zavrieť. My sme vtedy na VŠMU, na protest proti tomu, vstúpili do okupačného štrajku. Stali sme sa „majiteľmi kľúčov“ a tým sa VŠMU stala centrom všetkého diania. Bola tým miestom, kde sme pracovali, ale tiež bývali, spali, jedli. Odtiaľ sa robili výjazdy, tam sa rozmnožovali materiály, tam prichádzali ľudia núkať pomoc, tam sa všetko organizovalo. Vrátane VPN, kým získali vlastný priestor.

Vedeli by ste opísať atmosféru, ktorá panovala v zavretej budove?

Bolo to neuveriteľné! V prvých dňoch určite vládol aj strach, že sa môže niečo stať. Ale hneď po prvých masových demonštráciách začali ľudia neuveriteľne reagovať. Začali chodiť, nosiť jedlo, peniaze, písacie stroje, prvé osobné počítače, pýtať sa ako môžu pomôcť. Raz prišiel istý pán a povedal: „Tu sú kľúče od môjho auta, ja nemôžem, ale vezmite si ho, ak potrebujete.“ Toto boli momenty, ktoré boli pre nás  obrovským morálnym záväzkom. Z ničoho nič v tej škole v priebehu týždňa vznikol koordinačný štáb, ktorý organizoval výjazdy, akúkoľvek komunikáciu, zaujímal politické stanoviská, ale aj zabezpečoval „prežitie“ dočasných obyvateľov školy. Atmosféra, ktorá tam panovala bola jednoducho úžasná.

Boli ste vtedy na Slovákov hrdá?

Asi by som neverila, že ľudia na Slovensku sú toho schopní. Keď vypukli v Rumunsku nepokoje, lebo tam prechod od komunizmu „nežný“ nebol, bola vyhlásená zbierka na humanitárnu pomoc. A keďže študenti boli funkčným organizačným centrom, prirodzene sa stali miestom, kam ľudia začali nosiť pomoc. Podarilo sa vyzbierať obrovské množstvo peňazí. Červený kríž nás informoval, čo je potrebné do Rumunska poslať – šlo o trvanlivé potraviny, stany, niečo čím sa ľudia môžu zohrievať a na čom môžu variť. Boli Vianoce a my sme zohnali riaditeľa Prioru (dnešného Tesca na Kamennom námestí), ktorý dal pokyn aby nám otvorili obchod. Za vyzbierané peniaze sme tam nakúpili, čo bolo treba do vlaku pripraveného na odchod. No zistili sme, že plynové bomby vo varičoch sa predávajú prázdne. 24. decembra sme cez vrátnika plynárenských závodov zohnali ich riaditeľa, ten sadol do auta, prišiel a vymenil nám bomby za plné. Atmosféra medzi ľuďmi bola neuveriteľná. Spoločnosť bola pozitívne naladená,  nastavená pomáhať, urobiť čokoľvek, bez očakávania odmeny.

Ako hodnotíte dianie bezprostredne po revolúcii?

Človek dnes vidí slepé uličky, v ktorých sme sa - najmä v polovici deväťdesiatych rokov - ocitli. Zdá sa, že sme sa im mohli vyhnúť, že sme nemuseli preskákať všetky problémy, ktoré sme si narobili. Ono sa to však asi nedá. Atmosféra počas Novembra bola taká úžasná a „ekumenická“. Všetci presne vedeli čo nechcú, ale vôbec netušili ako má to, čo chcú, vyzerať. Nový systém priniesol so sebou reálnu zodpovednosť. Tá, ktorá nastolila otázky ako; mám prácu - nemám prácu, mám kde bývať - nemám kde bývať. Teda veci, ktoré fatálne doliehajú na konkrétnych ľudí. Na ľudí, ktorí na to neboli pripravení. Dopady boli niekedy veľmi drastické, až tragické a mnohí ľudia sa s tým nevedeli vyrovnať. Tým, že sme boli - a stále tak trocha sme – v procese zmeny systému, neexistovala žiadna záchranná sieť. Spoločnosť sa otvorila a priniesla i negatívne javy, ktorých prednovembrová epocha ľudí ušetrila. Spoločnosť prepadla do opačného šoku. Ľudia mali pocit, že ich nový vývoj nejakým spôsobom zradil, lebo nebol tým, pre čo na tom námestí stáli. Sklamanie bolo obrovské. Sociálne dopady boli veľmi silné, v politike začali byť dominantné úplne opačné hodnoty ako hodnoty Novembra. Ale keby ste vtedy na námestí spravili anketu, ako si to kto predstavuje, nikto by vám nevedel odpovedať. Sociálne dopady boli veľmi silné, predtým si ich nikto nevedel predstaviť, lebo sme žili v krajine, ktorá nezamestnanosť nemala. Oproti deväťdesiatym rokom, čo bolo obdobie chaosu, sme dnes už celkom konsolidovaná spoločnosť. Je logické, že keď sa vyskytnú takéto problémy, objavia sa jednoduché riešenia a ľudia, ktorí problémy politicky využijú. Na druhej strane, keby sme neboli bývali prešli obdobím rokov 1994 až 1998, tak by sa asi nikdy nepodarilo realizovať reformy, vďaka ktorým sme „stihli“ nie len NATO a EÚ, ale - na rozdiel od okolitých krajín – aj EURO.

Kedy prišiel skok z revolučnej eufórie do toho, čo je teraz?

Veľmi rýchlo. Najmä prvé krízové momenty spôsobené Vladimírom Mečiarom. Začal zneužívať mocenský aparát.  Nastali prvé hádky okolo jazyka. Začalo sa pracovať s maďarskou kartou, takisto so sociálnou kartou. Mečiar sa stal nositeľom akejsi záchrany a  podarilo sa mu vyvolať dojem, že všetci ostatní mu chcú ublížiť. Nakoniec ho z vlády stiahli. V celom tomto konglomeráte VPN boli vtedy piati predsedovia; predseda federálneho parlamentu Alexander Dubček, predseda federálnej vlády Marián Čalfa, predseda slovenského parlamentu František Mikloško, predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar a Fedor Gál, ktorý bol predsedom strany. No a v celom tomto konglomeráte bol Mečiar v podstate najmenej dôležitý a to nebola pozícia, ktorú bol ochotný akceptovať. Pomaly, ale iste začal robiť svoju vlastnú politiku. Zaviedol si nedeľné televízne relácie v STV, kde sa prihováral občanom a riešil si „svoje veci“. Potom sa raz pred kameru postavil Milan Kňažko a vyhlásil, že niekto chce Mečiara cenzurovať. Spustil sa rozpad VPN, vzniklo HZDS, Mečiar bol odvolaný. Určitý čas som spolu s niekoľkými ďalšími známejšími tvárami nemohla chodiť po ulici. Siahli sme totiž na „poloboha“, ktorým Mečiar pre veľkú časť Slovenska bol. No a on samozrejme následne, rok na to, vyhral voľby s obrovským náskokom.

Vy ste v tom čase boli v politike?

Áno, bola. Študenti sa v prvých voľbách v deväťdesiatom roku nachádzali na kandidátskych listinách českého Občianskeho fóra i VPN. Boli sme dohodnutí, že študenti budú na nezvoliteľných miestach, ale ich účasť vo volebných kampaniach mala byť pre ľudí akousi zárukou. Prvý volebný systém bol nastavený viac väčšinovo ako dnes. A tak sa stalo, že ma preferenčné hlasy zo šestnásteho miesta pretlačili na druhé a ocitla som sa v parlamente. Bola som tam iba dva roky – toľko trvalo prvé volebné obdobie, do roku deväťdesiatdva.

Potom ste ešte kandidovali?

Áno. Všetci, čo tam boli, kandidovali, ale Mečiar - po tom, ako sme mu „ublížili“ - vyhral voľby v roku 1992 s takou prevahou, že pôvodní predstavitelia VPN, ktorí do HZDS nevstúpili, sa do parlamentu nedostali.. Z VPN vznikla strana ODÚ, ktorej predsedom bol Martin Porubiak, ale strana sa ani nedostala do parlamentu.

Ako hodnotíte svoje pôsobenie počas tých dvoch rokov?

Prišla som do parlamentu s tým, že to skúsim pochopiť. Chvíľu som sa rozhliadala, snažila sa zorientovať. Zaujímavým zistením bol najmä fakt, že fungovanie parlamentu má svoje pravidlá, v ktorých sa niekedy strácajú aj veľké osobnosti, ktoré nepochopia „hru“, na ktorej je postavený. A opäť pripomínam, že študenti tam boli len garanciou.  Zaujímavým zistením bol fakt, že politika je povolaním, kde mnohí ľudia, ktorí boli pre mňa veľkými osobnosťami v nejakej oblasti, sú absolútne kontraproduktívni. Pamätám si pána profesora Mira Kusého. Profesor Kusý, napriek svojej minulosti pred rokom 1968, bol komunista, je vzdelaný a inteligentný pán. Zrazu si uvedomíte, že sú situácie, kedy sa v parlamente riešia veci, ktoré sú veľmi dôležité a nachádzajú sa na veľmi krehkých váhach. Keď vystúpi človek ako pán profesor, ktorý síce aj chce niečo dobré podporiť, no vystúpi istým spôsobom, tak všetko skazí. Viesť akékoľvek rokovanie je obrovská danosť. Dôjde vám to, keď sedíte so štyrmi ľuďmi pri stole a potrebujete sa na niečom dohodnúť. Ak je to aj niečo pri čom nie ste všetci za, tak sa možno hádate štyri hodiny, ale nakoniec sa na niečom dohodnete. Viesť rokovanie  napríklad s mládežou je veľké umenie a to buď niekto vie, alebo nevie.

Viete byť konkrétna?

V parlamente sú niekedy situácie, kedy veci, o ktorej ste presvedčený, že je správna a dôležitá, svojim vlastným vystúpením a apelom nepomôžete, skôr naopak. Ak to nepochopíte, tak síce vec plamenne obhájite, ale zároveň pochováte...

Prečo ste po Mečiarovom víťazstve už nekandidovali?

Možno by som v politike stále bola, keby sa v roku 1992 nestalo to, čo sa stalo. Od rozrobenej roboty sa ťažko odchádza.. Som typ, ktorý keď sa do niečoho pustí, tak sa snaží celú situáciu zvládnuť. A v politike ste tímovým hráčom - niekto je závislý od vašej práce, vy ste závislý od práce niekoho iného. Je to povolanie „na plný úväzok“. Ak to myslíte vážne, pohltí vás to celého. Veľmi si vážim tých, ktorí robia politiku takto a ich motiváciou je vízia zmeniť veci k lepšiemu. Ja som dnes rada, že mám život zorganizovaný inak. Rozhodnutie „odísť z politiky“ urobil za mňa niekto iný a ja som za to vďačná, pretože z politického vlaku sa vystupuje veľmi ťažko.

No boli aj takí, čo vystúpili.

Ja viem len o jednom. Ján Čarnogurský je podľa mňa jediný človek, ktorý vo chvíli, kedy bol pri moci, bol schopný tú moc odovzdať. Napriek tomu, že teraz sa s ňou stále trochu pohráva, vtedy to jednoducho spravil. Pozrime sa na iných. Pamätáte si, že by v nejakom štáte bol predsedom strany niekto po prehratých voľbách? Jednoducho pokiaľ strana, ktorá bola vo vláde, nevyhrá ďalšie voľby, automaticky sa mení garnitúra ľudí. To neznamená, že tí „doterajší“ upadnú do zabudnutia, stávajú sa súčasťou inej, pre krajinu tiež dôležitej elity.

 

Pýtal som sa, či ste boli po revolúcií na Slovákov hrdá, boli ste po deväťdesiatom druhom naopak sklamaná?

Neviem, či sklamaná. Som divadelný dramaturg a preto je pre mňa podstatné chápať motivácie. V čase, keď sa ľuďom z tribúny prihovárali ľudia s veľkým morálnym kreditom som si vravela, čo bude, keď bude hore stáť niekto iný... Presvedčiť dav, nie je až také ťažké...veci, akým spôsobom sme prišli k danej situácii. No priznám sa, že v čase keď protesty mali už euforickejší rozmer, hovorila som si, že je úžasné, koľko ľudí tam stojí. Jano Langoš alebo iní, ktorí morálne niečo znamenali, mali schopnosť tých ľudí potiahnuť. No možno keby tam stál niekto iný, s iným úmyslom, je možné, že v tej atmosfére by bol pravdepodobne úspešný rovnako a presne to sa aj stalo.

Myslíte, že ten „niekto iný“ tam išiel už dopredu s istými úmyslami?

Nie, netvrdím o všetkých týchto ľuďoch, že každý, kto od začiatku, keď sa neskôr o davy uchádzal, šiel do toho od začiatku so zámerom uzurpovať si moc. Ale postaviť sa pred 50 tisíc ľudí, získať ich na svoju stranu a nepodľahnúť pocitu nenahraditeľnosti, vôbec nie je jednoduché...

Ako potom vnímate rozpad Československa?  

Podľa mňa  sa dá povedať, že Československo nikdy nezažilo federáciu fungujúceho charakteru. Boli sme zriadením postaveným na centralizme a tým centrom bola Praha. Súčasťou centralizmu bolo aj to, že to najšikovnejšie a najdôležitejšie sa sťahovalo do Prahy. Nevravím, že problém nemá aj širšie historické súvislosti. Ale my sme nedali šancu „nekomunistickej“ federácii. Rozdelenie Československa bolo z veľkej časti motivované neschopnosťou politickej garnitúry, ktorá vzišla z volieb 1992, byť rovnocenným partnerom. Bolo pre ňu jednoduchšie (a z iných dôvodov aj pre víťaza volieb v Čechách) štát rozdeliť. Hoci referendum o rozdelení by v žiadnej časti krajiny neprešlo.

Vy ste rozdelením súhlasili?

Vyčistilo to stôl. Začali sme naozaj riešiť problémy, ktoré sa týkali nás. Pravdepodobne by naša cesta z hľadiska ekonomických a iných vecí bola jednoduchšia, keby sme to nejakým spôsobom ťahali spolu. Na druhej strane, riešenie tejto časti problémov odpadlo, lebo už sa nebolo úspešné. Mrzelo ma, že žijem v štáte, ktorý vznikol „z trucu“.

Súhlasíte s rozdelením dnes?

Vyčistilo to stôl. Začali sme naozaj riešiť problémy, ktoré sa týkali nás - už sa nedalo na nikoho vyhovoriť. Prinieslo to nešťastné deväťdesiate roky, ale zároveň nás to prinútilo byť zodpovednejšími k sebe samým.

Ako to vplývalo priamo na vás?

Pre mňa bola Praha vždy súčasťou krajiny, v ktorej som vyrastala. Česká kultúra je dodnes veľmi dôležitou súčasťou „môjho sveta“, pomáha mi orientovať sa. Budovanie colníc na hraniciach bolo pre mňa hrozné. svet. Je to môj rodný štát, našťastie už bez hraníc.

Boli sme, čo sa charakteru nášho národa týka, na rozdelenie pripravení?

Nedá sa zrazu „odpárať“, že prvé  náznaky vnímania demokracie, zásadné inštitúcie vzdelania a kultúry, sa sem dostali až po vzniku Československa a pomáhali ich budovať Česi. Problém je v tom, že absencia elity, ktorá je schopná reflektovať spoločnosť, je fatálna. My sme boli súčasťou širšej elity, no odstrihli sme sa, lebo sme si štát chceli riadiť sami. Na mnohé veci tu nebolo zázemie a mnohé veci nemali tradíciu. Zo dňa na deň Nebolo tu žiadne zázemie  či napríklad tradícia elitných inštitúcii. Takto sa nedá vytvoriť tradícia ničoho, či už je reč o kultúre, tvorbe legislatívy, kultúre riadenia štátu atď. Dá sa tomu iba nejakým spôsobom približovať.

Ako dnes po dvadsiatich rokoch môžeme badať vplyv socializmu na slovenskú spoločnosť?

Myslím si, že ešte stále nie sme schopní veriť - a toto volebné obdobie tomu zase zasadilo celkom slušnú ranu - že systém stojí na nás, na obyčajných ľuďoch.

Budeme tomu niekedy veriť?

Myslím si, že áno. Myslím si, že to chce naozaj sebavedomý prístup ľudí, ktorí už nemajú skúsenosť neslobody. Mladá generácia už jednoducho nevie, prečo by sa mala klaňať pred nejakým úradníkom, alebo prečo by mala považovať za udalosť, keď na ulici stretne ministra. Generácia, ktorá zažila dobu pred rokom 1989, to stále má. A mám pocit, že za posledné tri roky veľká politika zase priniesla tak príšerne arogantnú rétoriku, že opäť naštartovala  nadradenosť ľudí „s pečiatkou“.  Pred tromi rokmi, keď ste prišli do úradu a niekto sa choval nepatrične, išli ste o poschodie vyššie a úradník dostal po prstoch. Mali ste pocit, že sa začala nová éra. No tie tri ostatné roky to zase spláchli. Najmä preto, že všetkých od všadiaľ vyhodili a dosadili tam ľudí, ktorí prišli „z trucu“, lebo im osem rokov „všetci ubližovali“ (hoci ide väčšinou o takých, ktorých diskvalifikovala neschopnosť, nie slabá „pravicovosť“, ako tvrdia). Ak ľudia novej generácie už nebudú „ušliapnutí“, budú sa inak správať aj politici a úradníci, lebo budú vedieť, že sú od obyčajných ľudí závislí a veci začnú pomaly fungovať.

Čo bolo naopak na spoločnosti v dobe socializmu lepšie ako dnes?

Iste boli ľudia, ktorým vyhovovalo, že sa dalo životom preplávať bez toho, aby museli urobiť čo i len jedno jediné rozhodnutie. Socializmus bol barličkou pre obmedzených, závislých ľudí. Paradoxne, socializmus závislých ľudí sám „vyrábal“ tým, že im akékoľvek rozhodovanie o ich živote odobral. Za 40 rokov ich odnaučil, čo znamená byť občanom. Mnohým to pravdepodobne vyhovovalo, lebo veď povedzme si otvorene, koľko ľudí chce naozaj o niečom rozhodovať s tým, že za tieto rozhodnutia nesie zodpovednosť?

Myslíte si, že je to do určitej miery ako s náboženstvom? Vytvorí hendikepovaných ľudí a potom im podá barličku?

Ktosi raz povedal úžasnú vetu: „Fanatici to majú v živote veľmi jednoduché, oni sa rozhodnú len raz a potom už majú odpoveď na každú otázku pripravenú.“ Normálny človek rieši denne tisíce otázok, robí rozhodnutia, ktoré môžu spôsobiť, že sa jeho život zvrtne úplne iným smerom. Je ďaleko ťažšie a odvážnejšie hľadať každý deň správnu odpoveď na každú otázku, ako to už mať raz a navždy vyriešené.

Chceli v minulosti ľudia na Slovensku hľadať odpovede?

Viete, čo bolo na znormalizovanej spoločnosti asi najzvrhlejšie? Že doma mal človek možno pocit, že je slobodným. Za zatemnenými oknami mohol povedať, čo chcel. Možno si i naladil zakázanú stanicu či pustil zakázanú hudbu. A ešte mu to dalo aj dojem, že je „v odboji“. Ale stačilo, aby šiel vyplniť verejný dotazník a zrazu sa sám, dobrovoľne „zcenzuroval“. A už mu to ani neprišlo čudné...

Ste ešte aj dnes revolucionárkou?

Nenazvala by som to tak. Revolúciu chápem ako búranie systému. Dnes sa snažím dôsledne pomenovávať nefungujúce veci v oblastiach, ktorým rozumiem. Nepokúšam sa niečo „zbúrať“, pokúšam sa „bojovať“ za to, aby systém fungoval ako fungovať má. Asi by som to nazvala skôr aktívnym občianskym prístupom. Ak budú ľudia akceptovať porušovanie pravidiel, bude to stále horšie. Ak niekto prekročí hranice slušnosti / morálky / zákona..., jediný spôsob je začať kričať. Dnes existuje mnoho príkladov „dôsledného kričania“. Bolo by ich treba ešte viac. To je ale už na vás, mladej generácii, ktorá s tým niečo môže urobiť.

 

Medailón

Zuzana Mistríková, mediálny expert a divadelná dramaturgička, študovala v rokoch 1987-1992 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1989 aktivistka revolučného hnutia študentov. V rokoch 1990-1992 bola poslankyňou Slovenskej národnej rady, kde pôsobila ako členka Výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport a v rokoch 1991-1992 bola poradkyňou podpredsedu vlády v oblasti kultúry, vzdelania, médií a mládeže. V roku 1992 spoluzakladala Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc, od roku 1996 do roku 2004 viedla ako prezidentka Radu pre reklamu a v rokoch 2002-2006 zas ako generálna riaditeľka sekciu médií a audiovízie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Dnes pôsobí ako výkonná riaditeľka konzultačnej spoločnosti PubRes, neziskovej organizácie Mediálny inštitút a výkonná viceprezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Je spolumajiteľkou agentúry RadioNet.

Súvisiace články:

• Peter Mankovecký: Divadlu svedčí feudalizmus, nie demokracia
• Filip Vagač: Nedá sa zatvoriť do basy celý štát
• Strečanský: Spoločnosť nie je o inštitúciách, ale o jednotlivcoch
• Jozef Botka: Vo vrecku som mal pas a čakal som, kedy to praskne
• Michal Bláha: Dnes je slobodné slovo banalita
• MIKULÁŠ ČURIK : „ JEDINÝ LIMIT SI NOSÍME SAMI V SEBE.“
• Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“
• JURAJ VACULÍK: Našťastie som občanom slobodným...
• Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
• Študenti a november 1989