Komentovať komentár, pokiaľ sa komentátor neuchýli k nejakým uštipačnostiam, nebýva vďačná úloha.

O komentároch si väčšinou myslíme, že sú podozrivým odvarom učenia. Niektoré však obstoja ako samostatné dielo, nabité vlastnou energiou a dynamikou. Takéto komentáre sa potom stávajú partnermi východiskového diela. Prihodí sa, pravda, i taká situácia, keď komentár svojou kvalitou a hĺbkou prekonáva komentované dielo. Potom sa z neho stáva základná kniha možno aj nového učenia. Kniha anglického psychológa Mauricea Nicolla Jednoduché vysvětlení idejí Práce (Malvern, 2009, preklad: Marko Janicki a Jakub Hlaváček), hoci je sugestívna, takú ambíciu nemá, zostáva skôr len v polohe partnerského komentára, ktorý má poslúžiť ako úvod do duchovnej praxe založenej na učení G. I. Gurdžijeva.

         Niekoho, kto vie, že ani na Slovensku, ani v Česku zatiaľ stále nevyšli v plnom rozsahu základné Gurdžijevove diela (Beelzebub´s Tales to His Grandson; Meetings with Remarkable Men; Life is Real Only Then, When ´I Am´) a diela jeho nasledovníka P. D. Uspenského (In Search of the Miraculous, Fragments of an Unknown Teaching; Tertium Organom, A Key to the Enigmas of the World; A New Model of the Universe; The Fourth Way) možno podráždi, že sa najprv začínajú sprístupňovať komentáre. Nicollov komentár alebo, ako sa uvádza v názve, vysvetlenie, je však text, ktorý môžeme pokojne čítať pred alebo aj po preštudovaní Gurdžijevových či Uspenského kníh.

         Prv, než sa pozriem na niektoré atribúty Nicollovej knihy, v stručnosti by som vysvetlil, čo sa myslí pod pojmom Štvrtá cesta. G. I. Gurdžijev -- ako to vo svojej knihe In Search of the Miraculous zaznamenal P. D. Uspenskij – učil, že poznáme tri tradičné duchovné cesty: 1. cestu fakíra; 2. cestu mnícha a 3. cestu jogína. Človek prvej cesty vedie zápas s limitmi svojho tela; človek druhej cesty sa oddáva náboženským pocitom a viere, kým človek tretej cesty sa usiluje o poznanie. Gurdžijev prirovnal človeka v štvorizbovému domu: väčšinu života prežívame v jednej jedinej, skromnej izbe, netušiac, aké poklady skrývajú ďalšie tri. Keď sa však o tom dozvieme, začneme hľadať kľúče, pričom, samozrejme, najdôležitejší je kľúč od štvrtej izby, kde sa nachádza poklad nesmrteľnosti. Ťažko povedať, v čom presne spočíva „metóda“ Štvrtej cesty. Mohlo by sa zdať, že je to čosi ako „cesta zenu“ alebo, inak povedané, ako improvizátorský, hravý, harlekýnovský prístup k životu. Gurdžijev hovorí, že človek, ktorý kráča po Štvrtej ceste, presne vie, akú substanciu (pilulu) potrebuje na to, aby dosiahol stav, ku ktorému sa fakíri, mnísi a jogíni dopracúvajú za cenu nesmierneho úsilia, čiže nekonečných cvičení, modlitieb a meditácií. S istým zveličením by sa teda dalo povedať, že Štvrtá cesta je cestou figliara – bdelého chlapíka, ktorý presne vie, v ktorej situácii ako improvizovať, ako sa vyhnúť schematizmu a strnulosti. Štvrtá cesta je teda cesta bystrosti a dôvtipu, ktoré vyplývajú z napätia medzi improvizáciou (okamžitou inšpiráciou) a presným (tradičným) poznaním. Na to, aby niekto žil v balanse medzi apriórnym poznaním a autentickým reagovaním, je potrebné, aby bol bdelý, čiže aby, ako hovorí Gurdžijev, nespal. A tu sme už pri problematike základných pojmov, ktoré sa v praxi Štvrtej cesty používajú.

         Gurdžijevovská terminológia je veľmi jednoduchá a zrozumiteľný, a preto aj nadčasová. Prvý, a azda najdôležitejší pojem, je zahrnutý už v názve Nicollovej knižky: Práca. V prvej kapitole Nicoll píše: „Práce tedy začíná tím, že vidíme, co jsme zač, jakým člověkem jsme. Pokud se například k lidem chováme bezohledně a nevíme to, budeme vždy trpět kvůli tomu, že se nám budou vyhýbat. Avšak když nevidíme, jací jsme, obviňujeme z toho ostatní. Pokud neuvidíme, že se takto chováme, nemůžeme se změnit.“ Práca, ako ju chápe Gurdžijev, je teda práca na vlastnej premene. Podstatu Práce tvorí pozornosť a v rámci nej neustále sebapozorovanie. Bez sebapozorovania sa nemôžeme vymaniť zo stavu, v ktorom žijeme, čiže zo stavu spánku: „Náš duševní život, náš vnitřní život je v temnotě, dokud dovnitř nezačneme vpouštět paprsek světla, uvědomění si toho, co se tam děje. Aby se to stalo, musíme sa rozdělit na dvě části – pozorující a pozorovanou. Když je v nás ustaveno ´Pozorující-Já´, pak z tohto ´Já´ vychází všechno ostatní.“ To je metóda, ktorá nám môže byť povedomé z rôznych jogínskych či buddhistických meditačných škôl. Gurdžijev sa netajil tým, že prv, než zostavil systém svojej náuky, pozorne preštudoval staršie učenia, snažiac sa preniknúť k jedinému (pradávnemu a zatiaľ neznámemu) jadru (unknown teaching), z ktorého pochádzajú všetky veľké duchovné tradície ľudstva. Gurdžijevovské učenie je teda do istej miery dôvtipným skĺbením niekoľkých prvkov pochádzajúcich z rôznych tradičných myšlienkových prúdov, obohatených o modernú a priamočiaru terminológiu.

         Popri pojmoch ako práca, spánok, sebapozorovanie, významné miesto sa dostáva i slovu stroj. Nicoll píše: „Práce říká, že člověk je mechanický a mechanicky reaguje na život. První krok ke změně sebe sama je postupné uvědomění, že to, co považujeme za sebe, je stroj.“ Život teda prežívame ako stroje, len si to neuvedomujeme. Myslíme, že sme bdelí, pričom však iba spíme. Náš spánok za bdelého stavu sa od bežného spánku odlišuje tým, že v bdelosti sa nám nesníva. Maurice Nicoll hovorí vlastne o štyroch stavoch vedomia: 1. spánok so snami; 2. takzvaný Bdelý stav; 3. stav sebauvedomenia alebo rozpamätania sa na seba a 4. stav Objektívneho vedomia. Bdelými sa stávame až v treťom stave, keď sa rozpamätávame na to, čím v skutočnosti sme. Rozpamätávanie sa takisto patrí medzi oporné termíny Gurdžijevovho systému a je teda neodmysliteľnou súčasťou Práce. Idea rozpamätávania sa má v Gurdžijevovom učení pravdepodobne pôvod kdesi u Platóna, podľa ktorého sa človek nové veci neučí, iba sa rozpamätáva (anamnézis) na to, čo už vie. Prostredníctvom Práce sa vlastne rozpamätávame na nekonečné Bytie v nás.

         Pri práci na Práci je nevyhnutné uvedomiť si, že máme v sebe štyri riadiace centrá: 1. Intelektuálne centrum; 2. Emocionálne centrum; 3. Pohybové centrum a 4. Inštinktívne centrum. Prvé z nich kontroluje myslenie, druhé emócie, kým tretie riadi pohybový aparát a štvrté spravuje telesné funkcie ako krvný obeh, dýchanie, príjem potravy. Nicoll hovorí: „Naše životy jsou rozložena mezi centry. Každé má své odlišné zájmy, které nejsou antagonistické, nýbrž se vzájemně doplňují, a každé je nezbytné pro lidský život.“ Nie je ťažké domyslieť si, že vývaženým človekom bude ten, u koho nastane harmónia medzi centrami. Takých ľudí však nebýva veľa. Možno aj preto konáme väčšinou akoby v područí neprestajne sa striedajúcich osobností. Pretože, ako píše Nicoll: „nejsme jedna osoba. Musíme si uvědomit, že jsme čtyři rozdílní lidé; čtyři lidé mající rozdílnou mysl.“

         Keďže v každom človeku sú centrá vyvinuté v inej miere, možno hovoriť o troch typoch človeka. Tie sa v Gurdžijevovej náuke označujú veľmi jednoducho: Človek 1, Človek 2 a Človek 3. Človek 1 je bytosť upriamená na fyzické bytie, čiže tu možno hovoriť o dvoch podtypoch: a) človeku zameranom na svalovú prácu; b) človeku pasívnom a pohodlnom. Človek 2 je založený emocionálne, neprestajne ním zmietajú protichodné nálady a cez ne vníma aj svet. Človek 3 je v plnej miere riadený intelektuálnym centrom, a tak jediné, čo ho zaujíma, sú jeho vlastné teórie. Samozrejme nik z nás sa nespráva len emotívne či výlučne intelektuálne; každý jednotlivec je kombináciou všetkých troch typov, pričom zakaždým dominuje jeden z typov. Svetu, aspoň v ponímaní gurdžijevovskej Práce, nevládne ani sex, ani moc, ale negatívne emócie, čiže určite stavy Emocionálneho centra. Emócie – a to tvrdia i buddhisti – vedú k utrpeniu. Populárny japonský spisovateľ Haruki Murakami vo svojej knihe o behaní píše, že bolesť je nevyhnutná, kým utrpenie je dobrovoľné. To znamená, že zavisí len od nás, ako sa k bolesti, s ktorou sa skôr či neskôr, v takej alebo onakej podobe stretneme, postavíme. Je to vec rozhodnutia. V podstate to isté hovorí aj Nicoll: „První věc, kterou musíme udělat, abychom se změnili, je vzdát se svého utrpení. Ale lidé to neudělají – lidé bojují za to, aby si ho mohli ponechat.“ A ďalej: „Prvním znakem špatného přístupu k životu, první iluzí, je zbytečné utrpení. K němu dochází, protože přistupujeme k životu skrze naše vlastní představy o tom, co by mělo být, a představujeme si, že to, co se děje nám, je výjimečné. To vše vytváří utrpení, protože jsme nepochopili povahu života, a nepřejeme si ji znát.“

         Okrem troch typov človeka však existuje aj typ štvrtý – ten, u ktorého sú činnosti centier zharmonizované. A práve tento súlad je cieľom Práce. Čiže nie odmietnutie troch ciest a troch typov človeka, ale kooperácia medzi nimi. To znamená, že človek, ktorý na sebe vedome pracuje, vyťaží to, čo je preňho užitočné z metód fakíra, mnícha i jogína, a naučí sa správne používať svoje telo, pohyby, emócie, intelekt. O takomto človeku sa sotva bude dať povedať, že je spiaci.

         Keďže prednedávnom vyšiel vo vydavateľstve Malvern zborník Čtvrtá cesta  (budeme sa mu venovať neskôr), knižku Mauricea Nicolla Jednoduché vysvěltené idejí Práce môžeme, podľa všetkého, považovať za „prvú lastovičku“ v sérii publikácií približujúcich čitateľom princípy Gurdžijevovho systému prebudenia.

Maurice Nicoll: Jednoduché vysvělení idejí Práce – Úvod do praxe na základě učení G. I. Gurdžijeva, Malvern, 2009

Ilustrácia pochádza z:  Michael Maier: Symbola aurea mensae, Frankfurt, 1617