Utrpenie môže viac ako čokoľvek iné pohnúť človeka k uvedomeniu si krehkosti jeho istôt, ako málo zabezpečené sú základy jeho existencie a ako ľahko môže byť skúšaná jeho viera.

Veriaci ľudia sa vzhľadom k nepochopiteľnému utrpeniu nevinných, cítia oklamaní a podvedení. Preto negativita, ktorá sa objavila v 20. storočí, sa nedá viac teologicky integrovať do poriadku stvorenia, ani sa jej nedá prisúdiť určitá pedagogická funkcia, ani ututlať poukazom na to, že sa treba podriadiť nevyspytateľnej Božej vôli. Kto by ešte dnes tvárou tvár takému zlu chcel hovoriť o Bohu týmto spôsobom, klamal by sám seba.

Skúsenosť holokaustu a ďalších masových vyhladzovacích táborov priniesla nové akcenty v hovorení o Bohu a zle vo svete. Prvým je myšlienka o „trpiacom Bohu“. Boh vstúpil do sveta a zdieľa s nami všetku bolesť i všetko utrpenie. Ani Boh ani človek nie je zodpovedný za skutočnosť, ktorú prežívame. Bezmocný Boh je rovnako zapletený do svojho stvorenia ako aj my. Boh sa tak stáva obeťou, stáva sa slabým Bohom bolesti. 

Druhý akcent zdôrazňuje Božiu vinu a naopak robí ho zodpovedným za všetko utrpenie sveta. Boh predsa už na začiatku stvorenia si vedel povedať „svoje“, keď neprijal Kainovu obeť a to vyvrcholilo bratovraždou, keď zaplavil Noemovu generáciu vodou, keď spustil na Sodomu oheň a síru, keď... Jednoducho Boh konal, keď sa mu znepáčilo ľudské konanie a ako je možné, že v takej nemilosrdnej udalosti ako bol Osvietim, nezasiahol? Pretože vo svete, v ktorého štruktúrach od začiatku tkvie absurdita a iracionalita, sa nedá hovoriť o Bohu ako garantovi spravodlivosti a poriadku. Vlastne sa nedá vôbec hovoriť o Bohu! Akákoľvek myšlienka o transcendencii je nezmyselným utešovaním a nad teológiou treba mávnuť rukou. Teodicea je tu úplne odmietnutá a Boh nie je viac zaujímavý.

Nápadné je aj to, že „smrť Boha“ neprišla od spisovateľov alebo teológov, ktorí koncentračné tábory prežili na vlastnej koži. Tí, ktorí ich prežili, Boha nikdy nezavrhli. Tvrdí to aj jeden zo svedkov Osvietimu žid Elie Wiesel. Práve on priniesol ďalší akcent v hovorení o Bohu. Podľa neho je človek morálne oveľa vyššie ako Boh. Dôvod? Ak Boh, ktorý je mocný, zostáva v úlohe pozorovateľa pri masovom utrpení veriacich, potom človek, ktorý v hrôze mučenia predsa verí a volá k nemu, stáva sa hrdinom. Teodiceu nahradil akousi antropodiceou. Človek sa môže hnevať, zápasiť s Bohom, čo ale neznamená popretie Boha. Toho potrebujeme ako adresáta svojho vzdoru. Zápas sa tak zároveň stáva akýmsi prejavom rešpektu.

Všetky odmietnutia tradičnej teodicey sú aj tak len volaním po novej... Je to čakanie, že Boh sám vysvetlí tento rébus. Teodicea po holokauste prestala byť ľudskou záležitosťou, stala sa len Božou. Človek sa tak dostal do obdobia viery v konečné nevedenie. Dôvera v Boha sa odteraz spája s rizikom sebaklamu, vo viere sa bude vždy ukrývať možnosť lži...  

PS: Aký význam majú tieto akcenty pre vieru v súčasnosti? Čítajte nabudúce.   

Súvisiace články:

• Všemocný, vševedúci, všadeprítomný...