Človeku nemožno dôverovať. Z viacerých dôvodov. Človek je tvor, o ktorom palestínsky tulák, rozvracač a azda najpopulárnejší exorcista vyhlásil, že v celej prírode iba on nemá miesta, či skrýše, kam by sa uchýlil. Konečné a nezničiteľné bezpečie nie je síce dopriate ani zvieratám, no tie sú oveľa dôveryhodnejšie ako človek: ich správanie je predvídateľné, jednoduché. Inak povedané: nie sú v područí démonických síl.

 Riadi ich vrodený (zabudovaný) prírodný režim. O zvieratách sa preto nedá povedať, že nevedia, čo činia. Nemôžu si vybrať medzi nevedením a vedením, nemôžu teda ani nevedieť, len konať. Človek si vybrať môže, človek sa rozhoduje pre to, o čom si myslí, že je dobré, a potom aj tak urobí opak toho. Sám nevie, prečo. Veľmi by chcel odbočiť doprava, ale nakoniec, v poslednej chvíli, z nepochopiteľných pohnútok, odbočí doľava. Možno je strojcom istých rozhodnutí, no rozhodne nie pánom svojich činov. Pokiaľ sa, pravda, neprepracuje k rozpoznaniu procesov, ktoré v ňom prebiehajú. Väčšinou sa neprepracuje. Pretože nekoná celistvo. Nevie tak konať, lebo najprv by musel vidieť sám seba. Na to by sa najprv musel pozrieť do zrkadla. Zavše sa tam aj pozrie, ale väčšinou naň hodí záves. Nechce sa totiž hľadieť do blčiacich démonických očí. Človek, aktívny tvor, ktorý žne aj seje, a predsa občas nemá čo jesť, koná v jednej chvíli z hľadiska duševných pnutí, kým v druhej už z hľadiska telesných potrieb; a čoraz menej z pozície ducha. Jeho činy nie sú vyjadrením vyváženej komunikácie medzi duchom, dušou a telom. A mohol by niekedy nastoliť takúto vyváženú komunikáciu medzi duchom, dušou a telom? Mohol, keby vládal. Prečo nevládze? Lebo v ňom pracujú aj iné sily – sily démonické. Sily, ktorým nie je ochotný venovať pozornosť. Preto ten záves na zrkadle. Takáto duchovná lenivosť je vlastne najdémonickejšou črtou človeka. Na démona sa môže pozrieť len človek. Nepozrie sa však, no nie zo strachu, ale z lenivosti. Démon sa na seba pozrieť nemôže, od hrôzy by totiž zanikol, rozletel by sa na márne kúsky. Hrozný pohľad na démona zvláda len človek. A takisto len človek dokáže démona postaviť pred zrkadlo, démona proti démonovi. Zatiaľ, čo sa démon pri pohľade na seba rozplynie, človek sa pri pohľade na démona oslobodí.

 Človek je nedôveryhodný, lebo je duchovne lenivý. Lenivý je preto, lebo je ešte nehotový. Na svet prichádza za istých okolností, za istých, vopred nastolených alebo naoko chaoticky zhluknutých podmienok, nad ktorými žiadnu moc nemá. Nestvoril a nesplodil sám seba, utvorili a utvárajú ho okolnosti, presnejšie: reakcie na okolnosti. Prichádza na svet ako chuchvalec energií nejakých predchádzajúcich existencií. Tento chuchvalec nemá nič spoločné s konkrétnou „osobnosťou“ z nejakého predchádzajúceho života – hoci zvyšky „osobnosti“ tam objaviť možno; prevažuje však skôr to, čo sa prisalo a priľnulo a navrstvilo, takrečeno cestou. Takže ľudská bytosť do tohto života prichádza ako surový zlepenec síl, zlepenec tendencií, a tento zlepenec obsahuje v takej či onakej miere možnosti ducha, duše i tela. Človek je vysoko reaktívny tvor: jeho činy sú reakciami zlepenca prenesených energií na podnety, ktoré dostáva zvonka, z okolia. Čiže jeho činy nemožno považovať za slobodné vyjadrenie slobodnej bytosti. Je uväznený vo víre a viere a v záväzkoch neprestajného reagovania, namiesto, aby z toho víru vystúpil a začal sa prejavovať tvorivo, uvoľnene, vzdušne, slobodne. Reakcie človeka sa často stotožňujú s myslením. Omyl. Práve preto, že je nútený neprestajne reagovať, nachádza sa v trvalom šume podnetov, kde nevzniká priestor pre samostatnú, nezávislú, vlastnú myšlienku. Nazdávať sa, že človek za svoje činy nemôže, a preto i ten najväčší zločin je len detinským, nevinným rozmarom, by bola chyba. Aj keď – áno – vojny, genocídy, vraždy zo žiarlivosti, duševné i fyzické týranie sú iba reakciami detinského charakteru, reakciami znetvorenej, duchovne veľmi slabo rozvinutej bytosti, ktorá (opäť s koľkým detinským nadšením!) objavuje, že na tomto svete je vlastne všetko dovolené. Nuž, nie je. Toho, čo je dovolené, je nesmierne málo. Tak málo, až ten zoznam dovolených vecí je tajný. Ale nie utajovaný. Učenie o dovolených veciach zostáva celé stáročia nepochopiteľné, nepochopené, nezaujímavé, neatraktívne, odsunuté na okraj, ponorené v prítmí. Reaktívny človek, teda ten, ktorý nevidí, a ktorému preto neprekáža, že jeho činy riadia démonické sily, žije v neprestajnom oslnení atrakciami, žije v lunaparku, strhávaný raz sem, raz zasa tam. A namýšľa si, že niekto pred ním niečo tají. A pritom je to iba on, kto svojím konaním utajuje pred sebou kľúč od temnice, v ktorej sa ocitol.

 Človek je čosi ako prístroj na výrobu démonickej látky. Kým spí, sníva, rojčí, čiže pokiaľ prežíva život ako námesačné blúdenie v labyrinte sveta, „generuje“, tká určitú jemnú matériu. Jemnú preto, lebo ju zatiaľ nevieme odvážiť a zmerať, nie však natoľko jemnú, aby nás nezaťažovala a nepripútavala nielen k tomuto svetu, ale aj k ďalším zotročujúcim sféram. Možno si prizvať príklad mozgu, ktorý takisto vyrába istú hmotu či vlnenie – slabú elektrinu. Táto elektrina nezaniká, ale odchádza do priestoru podobne, ako televízny signál či rozhlasové vlny. Z „elektriny“ ľudských emócií (vášní, úzkostí, radostí) a snov sa teda snuje sféra démonických síl. Táto sféra je akýmsi medzisvetom, pavučinou, sieťou, záchytnou stanicou, membránou medzi fyzickým a duchovným svetom. Bytosti prebývajúce v tomto medzisvete, nie sú celkom „pozemské“ (sú priľahké), ale zatiaľ ani „nebeské“ (sú priťažké) – nie sú to „dokončené“ duchovné bytosti. Onen medzisvet je presne tým, v čom možno uviaznuť ako v nejakej pasci, ako v ďalšej komnate, na ďalšom poschodí žalára. V medzisvete sa stretávajú duchovia zosnulých „nehotových“ ľudských stvorení a vášne, ktoré generujú ešte živí ľudia. Je to sféra neobyčajne pestrá, rozmanitá, hysterická, hektická, paranoidná, rozpoltená, nenásytná a nepokojná, plná pahltných, chamtivých, neposedných, slintajúcich, lepkavých a páchnucich „škriatkov“. Je to čosi ako odkladisko nevydarených alchymistických produktov (homunculov). Je to príbytok démonických síl, ktoré sa ešte neodlepili od „nášho“ sveta, a ktoré ešte stále disponujú istým vplyvom, neustále sa „sem“ vracajú, prisávajú sa na ľudí, priživujú sa na ich emóciách, našeptávajú im a manipulujú nimi a takto divoko snujú látku pre ďalšie démonické bytosti. V tejto démonickej činorodosti ťažko vybadať nejaký plán, nejakú pevnú, „čitateľnú“ konštrukciu či architektúru. Ide predsa o sféru snov, samovoľných túžob a zaslepených, plazmatických vášní. Jedného dňa sa azda ( s pomocou ducha) podarí vede vstúpiť do tejto magmatickej ríše a predložiť človeku podrobnú mapu tamojších krajín. Zatiaľ môžeme vychádzať z tej démonologickej literatúry, ktorú nám zanechali predchádzajúce stáročia. Nemám na mysli len katalógy temných bytostí a rôzne beštiáriá. Hamvas hovorí, že človekoznalectvo, čiže psychológia, je v skutočnosti démonológiou. Pretože už nevieme, ako vyzerá normálny človek – skúmať môžeme len vlastnosti a vlastnosť je zakaždým čosi vypuklé, čiže zakaždým je to odchýlenie sa od vlastného, prirodzeného stredu, od prazákladnej vloženej, no zatemnenej duchovnej matrice. Skúmať dnešného človeka znamená teda skúmať nedôveryhodného a vrtkavého hostiteľa démonických zámerov.

 Počas pozemského života každý z nás dosiahne určitú (telesnú, duševnú a duchovnú) úroveň – alebo na určitej úrovni ustrnie. Duševné energie (napr. emócie), ktoré po celý život vyrábame, prechádzajú do ďalšej sféry, kde sa zhusťujú a začínajú žiť svoj samostatný život. Vznikajú zlepence, rovnaké sa pridáva k rovnakému, posilňujú sa isté kvality, ktoré potom spätne pôsobia v našom každodennom živote. Robíme obrovskú chybu, keď si vo svojom živote nevšímame princíp zhusťovania a zjemňovania. Pretože takto, vo svojej rojčivej a mdlej nevšímavosti, nevedomky, bez kontroly a bez rozmyslu, prostredníctvom neúnavných repetícií zhusťujeme jemné a zjemňujeme husté. Čiže: to, čo je v nás slobodné, nezávislé a veľkorysé (jemné), všetkými možnými spôsobmi zaťažujeme, okliešťujeme, obmedzujeme (zhusťovanie), a to, čo je v nás otrocké, závislé a grobianske (husté), všetkými možnými spôsobmi, opakovaním chýb a zotrvávaním v nenásytnosti zjemňujeme do subtílnych myšlienkových foriem. A takto neumožňujeme jemnému, aby sa ďalej zjemňovalo, „prevzdušňovalo“ a preduchovňovalo husté a polohusté sféry, a snujeme radšej svet démonickej plazmy. Čiže snovým, nepozorným zjemňovaním hustého vzniká démonická entita. Bardon píše: „Čím je bytosť dokonalejšia, šľachetnejšia a čistejšia, tým je čistejší a jemnejší stupeň hustoty, v ktorom môže prebývať.“ Predstavme si bytosť, ktorá sa od pozemského života odpútala len čiastočne a je len čiastočne čistá a čiastočne šľachetná, pričom prevahu nadobudol nejaký temný, chaotický aspekt. To je démonická bytosť. Vytvárame ju podobne ako tibetskí mágovia khilkhor, mentálny obraz (dmigs-pa), ktorý potom napĺňajú, „zahusťujú“ životnou silou. Rozdiel je akurát v tom, že kým oni pracujú vedome, precízne, zatiaľ my ani nevieme, kedy a čím čo činíme. Alchýmia je teda umenie pozornosti. Pozornosti, ktorá sa zapodieva len hmotou, pretože okrem hmoty nejestvuje nič. Takéto stanovisko je, paradoxne, menej materialistické, ako stanovisko materialistov, podľa ktorého duševná stránka človeka je nehmotná. Materialista si myslí, že považovať myšlienka a emócie za hmotné, je mysticizujúce šarlatánstvo. A pritom: nik z nás nemusí byť kvantový fyzik alebo neurochirurg, aby pochopil, že: každá jedna myšlienka je hmotná a nikdy nezaniká, iba sa transformuje. Toto nás môže tešiť, ale aj desiť. Kým sme tu, bude lepšie, ak nás to bude radšej desiť, než tešiť. Úzkosť nás azda prinúti zvyšovať pozornosť.

 Možno niekoho rozosmeje, že sa tu vôbec bavíme o takom čomsi, ako je démonológia. Priznajme si však, že mnohým dnešným úkazom, ktorým nechýba istá magická „divokosť“ a „výstrednosť“ vôbec nerozumieme. Priznajme si, že svet čoraz väčšmi pôsobí ako miesto, kam vypustili celé armády roztopašných a nevyspytateľných džinov. Nad týmito silami dnes nik nemá kontrolu. Nik sa nezaoberá ich katalogizovaním a mapovaním. Nežijeme predsa v stredoveku. A práve to je to: v stredoveku démonov a vyháňanie démonov brali aspoň vážne. Dnes nevieme, čo sa deje, hoci máme k dispozícii vyspelé komunikačné a špionážne technológie. Komické. Nevieme, čo sa presne odohráva, nič nie je na svojom mieste, nechápeme, prečo biele v skutočnosti znamená čierne a prečo čierne označuje biele. Ako keby sme sa stali obeťami a rukojemníkmi gangu nespratníkov. Chýba manuál exorcistu. Žneme úrodu toho, čo sme si doposiaľ vysnívali, vytúžili, povymýšľali, zosnovali, vydobyli. Sily neviditeľného sveta si prišli po svoj podiel. Prisali sa na živých, otvorili priechody medzi týmto a tamtým svetom. Preto treba znovu hovoriť o démonológii, nech by to vyznievalo akokoľvek smiešne či tmársky. Nepotrebujeme žiaden prenikavý intelekt či jasnovidnosť na to, aby sme hneď videli: proporcie sú spotvorené, rovnováha prevrhnutá, vyrovnaná symbióza ducha, duše a tela takmer vylúčená. Masovokomunikačné prostriedky nám presne ukazujú, čo sa deje. Ukazujú nie fakty, ale spôsoby komunikácie. Spôsoby manipulácie, zaklínania, odklínania, zariekavania, uhranutia, parazitovania. Z pozorovania takýchto spôsobov komunikácie možno potom pokojne, spoľahlivo odvíjať, odvodzovať démonológiu nastávajúcich dní. Stačí sa pozrieť: aké informácie, akým jazykom, v akej zostave, v ktorom okamihu sú šírené. A je jasné, že triumfuje buď hystéria bezradnej duše (strach zo samoty), alebo panika vydeseného tela (strach z chudoby). A duch nie je nikde. Duch sa stiahol z tohto sveta. Prenechal domáce práce démonickým silám, riadiacim telo a dušu. A tak sa zo Zeme stáva bojisko démonov duše a démonov tela. Démoni duše sa štítia ticha a samoty a démoni tela zasa pokoja a nedostatku. A duch sa štíti hluku a prepychu. Víťazstvo jednej alebo druhej zo spomínaných dvoch démonických hôrd bude len úvodom do ďalšieho chaosu. Chaos je pochopiteľný a zákonitý: v čase premnožovania, zmnožovania, znásobovania; v čase používania závratných číslic, v čase nadmernej informovanosti. Keďže sa duch vzdialil, vzdialila sa aj možnosť hriechu. Keďže v aréne zostali len duša a telo, možno hovoriť len o šialenstve a chorobe. A keďže teda niet hriechu, ľudstvo sa stáva čoraz nevinnejším. Stáva sa priam démonicky nevinným. Nevinným, čiže nevedomým a bezduchým, zbaveným schopnosti odlíšiť jemné od hrubého. Pretože sa jemné od hrubého dá odlíšiť len vtedy, ak je prítomné chápanie hriechu. Ľudstvo konečne dosiahlo, po čom túžilo: všetko je dovolené, všetko je možné, pretože tam, kde niet ducha, niet ani obmedzení. Ľudia sú teda slobodní. Len či naozaj. Lebo skutočne závažná sloboda existuje len tam, kde sú aj obmedzenia. Čiže vo sfére ducha. Zostali sme však bez neho – telo a duša sú však vrtkaví, démonickí páni. A najmä nemožno slúžiť obom súčasne. Dívajme sa, sledujme, čo prinesú najbližšie dni. Dvadsiate storočie bolo storočím človeka masového, sériového, zautomatizovaného a zmechanizovaného. Zdá sa, zatiaľ, že dvadsiate prvé storočie, alebo aspoň jeho prvé desaťročia, sa ponesú v znamení odhaľovania (zjavovania, revelácie, apokalypsy) porúchaných mechanických tvorov.

Foto: Druhé pokušenie, Katedrála Sv. Lazara, Autun, Burgundsko

Súvisiace články:

• Poetica Hermetica