JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Idea hriechu a hrôzy v Prírode – Machenova tvorba vo svetle mystérií Isis

Kríza žánru | Poetica hermetica | Michal Havran ml. | 29.10.2011

_ma_small

Anglicko-waleský spisovateľ Arthur Machen je slovenskej a českej verejnosti známy z knihy francúzskych novinárov Bergiera a Pauwelsa Ráno kúzelníkov (Le matin de magiciens, sl. 1991).

Kniha podáva populárnym spôsobom obraz paralelného sveta na hranici konšpiračných teórií, v ktorom politické udalosti, nové umelecké smery, Yaetsovu poéziu a nacizmus riadia a inšpirujú okrem všeobecne známych a prípustných faktov aj neviditeľné sily. Arthur Machen sa autorom hodil do mozaiky marginálnych okultných spisovateľov, ktorí, podobne ako Edward Bulwer Lytton, slávnejší skôr ako autor románu Posledné dni Pompejí (The Last Days of Pompeii, 1834) ako iniciačného románu Zanoni (1842), hľadali v štúdiu okultných vied nové zdroje inšpirácie.

Machen sa narodil 3. marca 1863 v Caerlon-on-dusk vo Walese, v miestach, kde malo byť jedno z hlavných sídiel mýtického kráľa Artuša. V sedemnástich rokoch odišiel do Londýna, kde sa živil systematizovaním okultnej literatúry v kníhkupectve Redway. Okrem Anatómie tabaku, precízneho katalógu okultnej literatúry, vďaka ktorému si ho všimol E. A Waite, zakladateľ rádu Golden Dawn (Zlatý podvečer) a prekladu dvanástich zväzkov Casanonovych spomienok, vydal v decembri 1894 novelu Veľký Boh Pan (The Great God Pan, česky 1905), ktorú súdobá kritika označila za jedno z „najnepríjemnejších a vedome zlo šíriacich kníh, napísaných v angličtine“. Kritik Manchester Guardianu ju označil za „prekliatu knihu“. Veľké britské knižnice ju odmietli zaradiť do svojich fondov. No knieža belgického symbolizmu Maeterlinck autorovi zablahoželal, podobne aj francúzsky autor Pierre Louÿs. Dielo bolo prijaté s väčším nadšením v kontinentálnej Európe. Netreba zabúdať, že Huysmanov okultný román Tam dole (La-bas, česky 1919) vyšiel iba desať rokov pred novelou Veľký Boh Pan.

Francúzsko-belgická spoločnosť symbolistov a dekadentov v tom čase zvádza jeden z posledných romantických zápasov proti racionalizmu moderného mechanizmu. V roku 1888 mág Stanislas de Guaita, majiteľ jednej z najvzácnejších európskych zbierok hermetickej a okultnej literatúry, obnovil kabalistický rád Rose Croix. Jeho spolupútnikom bol Joséphin Péladan, autor desaťzväzkovej Latinskej dekadencie, ktorý o niekoľko rokov predbehol okultistu Aleistera Crowleyho a vyhlásil sa za Sâra Mérodaka, žijúcu tarotovú postavu, veľkňaza nového kultu umenia. Séria umeleckých salónov Rose Croix vystavuje okrem iných belgického dekadenta Féliciena Ropsa. A Peladan, podobne ako Huysmans a celá plejáda katolíckych legitimistov, ktorá potrebuje do vône kadidiel pridávať okultné ingrediencie, sníva o obnove magickej jednoty pôvodného človeka.

Arthur Machen mal s kontinentálnymi salónnymi okultistami spoločnú nechuť k rodiacemu sa modernému svetu a počas celej svojej tvorby intenzívne pracoval na zviditeľňovaní sveta neviditeľného. Na rozdiel od nich ale nevidel nebezpečenstvo v zmenách mentálnej infraštruktúry nových spoločností, ale v návrate starých bytostí a národov, ktoré obývajú hlboké lesné údolia Európy.

Pre Péladana, Guiatu, Papusa aj Éliphasa Léviho, ktorý bol pokrstený podobne ako Baudelaire, Markiz de Sade a Huysmans v parížskom kostole St. Sulpice, vyzdobenom obrazmi Delacroix, bol rozchod s prírodou definitívny. Dynamika prírodných síl sa stala iba trpenou súčasťou cyklických tabuliek trónov, anjelov a mocností, ktoré na počiatku renesancie vypracoval Agrippa z Nettesheimu. Budúcnosť nového ľudstva bola v liturgizácii umeleckej tvorby a postupnom ovládnutí všetkého verejného života metaforou nového človeka. Zahmlené rána v lesoch okolo Paríža slúžili už iba na to, aby Papus, inak výborný šermiar, bránil svoju česť v súbojoch s novinármi Le Figara, ktorí ho obvinili, že v Paríži spustil sériu magických útokov na svojich protivníkov.

Machenova novela rozpráva príbeh Dr. Raymonda, chirurga, ktorý pozmenil mozog svojej pacientky Mary tak, že dokáže vidieť svet v jeho úplnosti. Pan, ako vieme, znamená v starej gréčtine všetko. Inými slovami povedené, svet vo svojej úplnosti. „Všetko má svoj pôvod v opustenom dome na úbočí, pod veľkým lesom, nad riekou, v kraji, kde som sa narodil,“ vysvetlil Machen niekoľko desiatok rokov po tom, ako jeho novelu verejne pochválil aj T. S. Eliot a autor sa stal slávnym vďaka mystickej poviedke Lukostrelci (The Bowmen), kde opisuje bitku pri belgickom Mons v roku 1914. Podľa Machena záchránil britské jednotky sv. Juraj – patrón Anglicka, ktorého nebeské vojsko zaútočilo na nepriateľa. Niekoľko týždňov po jej vytlačení začali do redakcie prichádzať listy z frontu potvrdzujúce Machenov príbeh.

Nemecký romantický básnik Novalis v eseji Učedníci Sajští (Die Lehrlinge zu Sais, 1802) napísal o bohyni Isis: „Jeden z nich to dokázal, zdvihol závoj bohyne Sais, a čo uvidel? Zázrak nad zázrak, samého seba“ (Samuel – Mähl – Schulz, 1960 – 2006). Podobne ako Goethe aj Novalis vyznával filozofiu prírody – ezoterické učenie rozšírené v Európe vďaka spisu Aurea Catena Homeri (Homérova zlatá reťaz), ktorý v roku 1723 vydal v Nemecku údajný rosenkruciánsky autor brat Homerus. Podobne ako Schiller a ďalší nemeckí romantici aj Novalis videl v priestore od Porta Nigra v Triere, v rímskych pamiatkach v Čiernom lese, cez chrám Isis v Mainzi až po prameň Dunaja pôsobenie pohanských prírodných kultov.

Lotyšsko-francúzsky historik umenia Jurgis Baltrušaitis v diele Hľadanie Isis (La quête d’Isis, 1960) presvedčivo ukázal, že kult bohyne Isis bol v mnohých európskych regiónoch základom všetkej posvätnej geometrie. A práve vďaka nej kult Prírody prežil na kontinente aj teologické perzekúcie zo strany cirkevných otcov a ranostredovekej cirkvi, ktorá považovala Prírodu za sprznenú prvotným hriechom. Phusis kruptesthai philei – Príroda sa rada ukrýva, povedal Herakleitos, čím otvoril pre celé generácie priestor na interpretáciu reprezentácie bohyne Artemis/Isis. Podľa tradície tak Herakleitos urobil v roku 500 pred naším letopočtom, keď do slávneho chrámu Artemis v Efeze uložil knihu bez názvu s výrokom, ktorý zhrnul celé jeho poznanie.

Pierre Hadot, francúzsky honorárny profesor na College de France a jeden z najvýznamnejších svetových znalcov novoplatonizmu, vo svojej štúdii Isidin závoj – esej o histórii prírody (Le voile d‘Isis – Essai sur l‘histoire de la nature, 2004) dôkladne zdokumentoval 2 500 rokov hľadania ukrytého významu Physis, ktorej počiatky nachádzame v gréckej filozofii. Hadot, opierajúc sa o prelomovú štúdiu amerického historika myslenia Williama Eamona Veda a tajomstvá prírody (Science and the secrets of the Nature, 1996), tvrdí, že celá história Okcidentu je výsledkom krehkej rovnováhy a metafyzického napätia medzi prométheovským pokusom stať sa pánom a majiteľom Prírody, čo, nakoniec, obsahujú biblické prísľuby, a prístupom orfickým, podľa ktorého nikto, okrem básnikov a umelcov, nemôže odhaliť a odhrnúť závoj Artemis/Isis. Proti snahám odhaľovať okultné, neviditeľné sily sa ohradil aj anglický fyzik a virtuóz Sir Thomas Browne v diele Pseudodoxia Epidemica (1646), keď vo svojom katalógu vulgárnych chýb spomenul aj autorov, „ktorí predstierajú, že píšu o tajomstvách, aby šírili sympatie, antipatie a podobné okultné veci“. Podľa Eamona bolo Browneovo varovanie reakciou na sapientálnu literatúru kníh tajomstiev prírody, ktoré sa v Európe rozmohli pod vplyvom renesančného talianskeho hermetizmu. Snahy európskych špekulatívnych filozofov o nájdenie Prisca theologia – teda pôvodného Poznania, ktoré malo byť uložené v Zjavení, neviedlo k alternatívnemu mysleniu, postavenému na odmietaní recyklovanej scholastiky, ale k šíreniu povier a neprávd.

Konflikt spojený s poznaním Prírody, jej poznávaním a definovaním, čo je tajomné, čo je zakryté a čo má byť odhalené, sa prirodzene musel vrátiť k pohanskému dedičstvu. Renesanční autori ako Marsilio Ficino či Pico della Mirandola videli v Prírode poetickú oporu v ich ťažení proti mocenskému pragmatizmu teológie. Príroda začala pomaly strácať svoju hriešnu tvár a tresty pre zvieratá, zdokumentované francúzskym historikom Michelom Pastoureauom, ktoré sa vo vrcholnom stredoveku previnili spásaním susedovej úrody, začali byť nižšie ako za čarodejníctvo. Aj napriek obnoveniu záujmu o antické dedičstvo ostávali najznámejšie epizódy gréckej a rímskej mytológie naďalej iba v úlohe prefigurácií biblických príbehov podľa interpretačného mechanizmu, ktorý vo svojich mystických eklogách predstavil Publius Vergilius Maro.

Arthur Machen sa však v tomto prostredí nejaví ako jeden z predstaviteľov takzvaného frenetického romantizmu, ktorého najznámejšími autormi sú William Beckford a jeho Vatek (Vathek, slovensky 1978) – príbeh o zostupe bagdadského kalifa do Pekla, a poľský šľachtic Jan Potocki s románom na spôsob tisíc a jednej noci s názvom Rukopis nájdený v Zaragoze (Manuscrit trouvé a Saragosse, česky 1973). Nie je ani typickým autorom viktoriánskej fantastickej hystérie, ktorá ovládla od Shellyho cez Byrona niekoľko tvorivých generácií. A nakoniec nie je a nikdy nebol rímskym legitimistom, aj keď priznáva, že postavy faunov a nýmf v jeho rodnom Walese, pochádzajúce z víl rímskych legátov, boli bežnou súčasťou vidieckej architektúry.

Machen vo svojej pohanskej trilógii – Veľký boh Pan, Vnútorné svetlo (The inmost light) a Kopec snov (The hill od dreams) nenačrtol láskavý návrat bytostí neviditeľného sveta rímsko-keltských lesov a údolí, ale hrozivé podoby neskrotných démonov, strašnejších ako ich helénske predlohy, pretože boli vystužené melanchóliou Albionu. Machenov Pan nie je rozkošným spoločníkom z televízných seriálov Xena a Herkules. Pôvodom z Arkádie sa premenil z ochrancu pastierov a stád na inkarnáciu Všetkého Sveta.

Ako pôsobivo ukázal nedávny film mexického režiséra Guillerma del Toro Faunov labyrint (El laberinto del fauno), Pan neznáša, keď ho niekto prebudí. Niekto, kto chce ako v prípade jeho filmu ochutnať z hostiny, alebo ako z Machenovho príbehu – pozerať sa na svet pohľadom Stvorenia. Motív panického strachu, ktorý provokuje Pan svojím desivým krikom, keď ho vyrušíme, je v Machenovi zručne nahradený pocitom panického strachu z toho, keď sa na Svet pozrieme pohľadom sveta.

Príroda rada ukrýva svoje tajomstvá. Machen nás varuje pred pocitom metafyzickej hrôzy pri pozorovaní Sveta v jeho Celistvosti. Podobný pocit zažívali adepti Isidinych mystérií pri kontemplácii vlastného vnútra. Náhly prienik neviditeľnej Prírody do neúplného sveta mohol okrem panického strachu vyvolať aj okamžitú smrť alebo šialenstvo. Je pozoruhodné, že veľmi podobný motív nájdeme v 2. storočí v príbehu z cyklu Sad granátových jabĺk (Pardes Rimonim, 16. stor.) od Rav Mošeho Cordovera, v ktorom sa hovorí o výprave štyroch rabínov – Elišu ben Avouja, Šimona ben Azaj, Šimona ben Zomu a rabiho Akivu z 2. storočia do Pardesu – sadu, ktorého rozličné úrovne predstavujú Raj. O tejto talmudistickej legende nás neskôr informuje aj Zohar a Tikunen Zozar. Podľa kabalistickej tradície došlo počas výpravy k náhlej smrti, šialenstvu a oslepnutiu troch zo štyroch mystických cestovateľov.

Veľký Boh Pan sa vyznačuje podobným neodvrátiteľným priťahovaním hrdinov k niečomu, „čo nemali vidieť“. Moše Idel, žiak Geršoma Šolema a veľký odborník na hekalotickú esoterickú tradíciu, videl v príbehu o Pardese motív hľadania pôvodného poznania. Idel na margo tejto skúsenosti mystického judaizmu formuloval tézu, ktorá vystihuje aj podstatu Machenovho diela: „Pardes sa stáva všeobecnou metaforou na pomenovanie nebezpečných zón náboženskej skúsenosti. V nej sú niektoré veci dobré pre vybraných a nebezpečné pre ostatných.“

Machen ako aktívny člen Zlatého podvečera veľmi dobre ovládal tradície nazerania na Prírodu ako na nositeľku hrôzu naháňajúcich tajomstiev Stvorenia. Určite zároveň poznal formuláciu epikurejskej školy, prebranú od Anaxagorase a Démokrita – to, čo sa ukazuje, necháva ukázať, čo je ukryté.

Machenovo nazeranie na svet na ruby, oproti pravidlám stanoveným pohanskými a neskôr renesančnými filozofmi, predstavuje základ nového vnímania Prírody – nie ako láskavej živiteľky ľudstva a Múzy básnikov, ale ako desivej sily, ktorá môže mať démonické podoby. Jednou z veľkých Machenových tém je otázka hriechu v Prírode. Patristika považovala rajskú záhradu za bezhriešnu analógiu voči strašidelným lesom a húštinám rozpadávajúceho sa rímskeho impéria, opierajúc sa tak o stále intenzívnejšie špekulácie o nebeskom Jeruzaleme – meste zbavenom chorôb, zločinov a obchodu, ktorý predstavuje v očiach súčasnej anglickej novej ortodoxie najštruktúrovanejšiu verziu hriechu.

Je teda Machenova Príroda tretím nebom – rajom, o ktorom píše apokryfná Kniha Jubilejí? Sotva. Machenova príroda, preniknutá zatrpknutou neviditeľnosťou starých, porazených bytostí a démonov, je matkou transcendentálnej hrôzy. Podľa Machenovej definície totiž nie je hriechom, ak dôjde k nejakému predstaviteľnému skutku v podobe zločinu. Ale hriechom sa stáva všetko, čo nie je, na rozdiel od zločinov, súčasťou ontologickej prirodzenosti Stvorenia. Machenov hrdina v novele Bieli ľudia (The white people, 1904) hovorí: „Čo by ste povedali na to, ak by sa vaša mačka alebo váš pes k vám prihovorili ľudskou rečou? Prepadli by ste hrôze. Som si tým istý. A keby ruže vo vašej záhrade začali istým zvláštnym spôsobom spievať, zbláznili by ste sa… Celkom totiž zabúdate na hrôzu skutočného hriechu...“ (Machen, 1997). Podľa Machena sa pokúša sociálne prípustný hriešnik iba o imitáciu niečoho, čo nikdy nemal, teda Pádu človeka. A ďalej necháva hovoriť svojich hrdinov: „Ak Dobro a zlo nie sú prirodzene dobré pre spoločenského a civilizovaného človeka, zlo je ešte hlbšie proti prirodzenosti ako dobro.“

Netreba sa nechať zmiasť, nestali ste sa v tej chvíli básnikom, ktorý vidí a počuje harmonické štruktúry – tak o svojej tvorbe písal Paul Valéry. Neodhalila sa pred vami Artemis/Isis, aby ste spoznali seba samého. Nie, v srdci Prírody, bez toho, aby ste sa stali obeťou panickej chirurgie, stretávate sa s čírou, neskazenou podobou hriechu, takpovediac v jeho bezhriešnom stave.

Originálnosť Machenovej tvorby nespočíva ani tak v rutinnom navodzovaní okultno-viktoriánskej atmosféry, ktorú pred ním využívali ďalší autori. Ani vo vysokom jazyku, ktorého angličtina bola poznamenaná mladíckymi pokusmi o imitáciu Chaucerovych Cantenburských poviedok. Ale práve v tom, že v niekoľkých textoch dokázal presne formulovať vzťah medzi hriechom a desakralizáciou prírody bez toho, aby upadol do neokresťanského ezoterického moralizovania svojich súputníkov. Na rozdiel od Huysmansa a ďalších predstaviteľov dekadentného satanizmu sa Machen nepokúšal o liturgizáciu času ani priestoru. Jeho obyvatelia údolí a hájov stoja mimo času, mimo trvania, tak ako ho načrtli vo svojej pozorovateľskej intuícii neoplatonici. Jeho faunovia, nymfy, jeho Pan, neviditeľní obyvatelia sú predstaviteľmi skutočného hriechu, ontologického porušenia zákonov stvorenia, zlom, ktorý podľa profesora systematickej teológie Siegwalda vzniká ako odpadová energia pri Stvorení.

            Tieto božské piliny, strašidelnejšie ako padlí anjeli, sú súčasťou Machenovej gnostickej tradície. Voči myšlienke božskej iskry, ktorá prebýva v ľuďoch, stavia myšlienku hrôzy. Nevaruje nás, ako to urobil Pavol v epištole Rimanom (11, 20): „Nebuďťe namyslení, radšej nedbajte, aby sa to nestalo aj vám.“ Taliansky historik myslenia Carlo Ginzburg v článku o zakázanom poznaní dokázal, že zmyslom tohto moralizujúceho biblického verša bolo varovanie pred Poznaním (Ginzburg, 1976, s. 28 – 41). Podobným Poznaním, ktoré vykreslil Machen vo svojej novele.

 

Pramene:

 

MACHEN, Arthur: Tales of Horror and the Supernatural. Horam, East Sussex : Tartarus Press, 1997.

 

Literatúra:

 

Ginzburg Carlo: High and Low: The Theme of Forbidden Knowledge in the Sixteenth and Seventeenth Centuries  In : Past and Present, No. 73. (Nov., 1976), pp. 28 – 41.

Samuel, Richard – Mähl, Hans-Joachim – Schulz, Gerhard (eds.):  Historische-Kritische Ausgabe' Novalis Schriften. Stuttgart : Verlag W. Kohlhammer, 1960 – 2006.

 

Príspevok vyšiel v zborníku,  Kolektív autorov: Strach a hrôza. Podoby hororového žánru, Ústav slovenskej literatúry SAV

 

 Ilustračné foto: Arnold Böcklin, Posvätný háj,

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 33 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 11.01.2012 (Arton)

Diskusia k článku obsahuje 2 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist