Britská Royal Navy (kráľovské námorníctvo) vydala nedávno diskrétny dokument, ktorý naznačuje použitie korzárskych lodí v bojových operáciách proti pirátom operujúcim pri somálskom pobreží.

Britsko-francúzsky týždenník Intelligence online, zaoberajúci sa problematikou bezpečnosti a špionáže, z tejto správy usúdil, že Royal Navy sa vrátila k osvedčenej stratégii boja proti nepriateľovi, ktorú s úspechom používala pred tristo rokmi proti vojenským a obchodným plavidlám španielskej katolíckej mocnosti. Royal Navy má totiž v oblasti od Afrického rohu po ústie Červeného mora nasadených niekoľko plavidiel ako súčasť flotily NATO.

Britské námorníctvo dnes samozrejme nenabáda k tomu, aby žoldnierske bojové plavidlá porušovali medzinárodné právo. No chce využiť pomerne veľký právny priestor, v ktorom sa plavili a znovu plavia korzárske lode. Tie sú na jednej strane špeciálnymi morskými agentmi jej kráľovskej Milosti a zodpovedajú sa iba jej, na strane druhej za nich britské námorníctvo nenesie žiadnu morálnu, vojenskú a právnu zodpovednosť. Táto vysoko účinná metóda boja proti organizovanému pirátstvu má svoj pôvod práve v tom, že hranica medzi pirátmi a korzármi na začiatku 18.  storočia takmer zanikla.

 Rozkošná úzkosť zo zatratenia

Európania už o pirátoch nepočuli najmenej od čias skončenia druhej svetovej vojny. Koncom  90. rokov sa ale objavil fenomén internetového pirátstva a s jeho masívnym rozšírením  sa vrátil do povedomia aj romanticko-legendárny materiál spojený s pirátstvom námorným. Novú popularitu - v kultúre a v politike - nakoniec potvrdili za posledných desať rokov dve udalosti. Neuveriteľný úspech filmovej trilógie Piráti z Karibiku a vznik pirátskych strán. Zatiaľ čo film v ľuďoch novátorsky oživil túžbu po dobrodružstve a živote naplnenom medzi bielym pieskom, farebnými korálami a rozkošnou úzkosťou z večného zatratenia na spôsob posádky Bludného Holanďana, pirátske strany prvýkrát formulovali staré túžby po odstránení akejkoľvek kontroly a autorít.

Spomínaná filmová trilógia mala výnimočný úspech a poslanci švédskej pirátskej strany sa dostali minulý rok do Európskeho parlamentu. Nie náhodou sa stal svet internetu, v ktorom „surfujeme“, oceánom a moriami, na ktorých pred nami surfovali pirátske posádky. Sťahovanie filmov, hudby a kníh z netu v sebe obsahuje okrem potlačovaného pocitu krádeže aj vieru, podobnú vykrádaniu španielskych galér na ceste z New Providence do New Yorku. Tá sa spája s utopickým vnímaním sveta a takmer zúrivou túžbou vykradnúť, vypitvať  autority. Viera v utópiu nás preto naďalej spája s extravagantnými formami sociálnych experimentov pirátskych republík, z ktorých vznik väčšiny bol inšpirovaný radikálnymi formami protestantizmu.

 Metafyzickí proletári

Ako upozorňuje francúzsky protestantský filozof Olivier Abel[1], nemecký legalista Carl Schmitt - zakladateľ modernej politickej teológie a kontroverzný prívrženec NSDAP - už v medzivojnovom období varoval pred hrozbou, ktorú pre suchozemské štáty, garantujúce bezpečnosť a majetok, predstavujú námorné mocnosti s politickým temperamentom oceánskeho, liberálneho typu. Schmidtove pozorovanie sa opiera o analýzu  dejín európskeho námorníctva, ktorému sa pirátstvo - intuitívne, utopické a idealistické - stalo samostatným sociálnym konceptom. 

Existuje pozoruhodná súvislosť medzi uvedomením si pirátskych posádok (alebo „proletárov morí“, ako ich nazýva renomovaný historik pirátstva Marcus Rediker vo svojej kľúčovej štúdii Between the Devil and the Deep Blue Sea[2]), ich sociálnou situáciou, jej násilným riešením a túžbou po spravodlivejšom svete. Rediker upozorňuje, že začiatkom 18. storočia, ktoré bolo považované za zlatý vek pirátstva na trase medzi Karibikom a Cap Verde v západnej Afrike, boli príslušníci Royal Navy vystavení nepredstaviteľnej krutosti. Telesné tresty končiace smrťou boli bežnou súčasťou udržiavania poriadku na lodiach britského námorníctva. Cieľom tak neprimeraných trestov smrti - za hru v kocky alebo fajčenie fajky - bolo udržiavanie čo najprísnejšej disciplíny a snaha predísť vzburám. Musíme si uvedomiť, že britská spoločnosť bola aj po Cromwellovej revolúcii naďalej prísne hierarchizovaná. Kontakt medzi velením plavidiel v rukách vojenskej aristokracie a radovými námorníkmi zabezpečovali dôstojníci tak, aby sa tieto dve skupiny posádky stretávali čo najmenej a iba v nevyhnutných prípadoch. Krutá disciplína však nezabránila tomu, že väčšina posádok prepadnutých lodí považovala abordage plavidiel s čiernou vlajkou za vyslobodenie a stávala sa členmi ich osadenstva s radosťou.

Daniel Defoe vo svojich dvojdielnych dejinách najslávnejších pirátskych posádok, ktoré napísal pod pseudonymom Captain Johnson (General History of the Robberies and Murders of the most notorious Pyrates), uvádza niekoľko príkladov, ako posádka prepadnutej lode popravila kapitána z pomsty za zlé zaobchádzanie - a to aj napriek nesúhlasu pirátskeho velenia.

Ešte predtým, ako sa z postáv Čiernej Brady, Červeného Rackhama, Bellamyho alebo pirátskej kapitánky a feministky Mary Readovej stala vďačná literárna a filmová predloha a z ich krutosti iba spravodlivý boj za slobodu, nadobudlo pirátstvo charakter metafyzickej vzbury. Olivier Abel si všimol, akým spôsobom oceánsky existencializmus zodpovedal reformovanej doktríne kalvínskej Ženevy: na moriach niet ani pána, ani autority, ani pápeža a nádenníci európskej zvedavosti stoja v prostredí archaických živlov rozbúrených vôd, divokých vetrov a nedozernej hĺbky iba zoči-voči Hospodinovi. Tento životný pocit založený na viere vo vlastné schopnosti a Božiu milosť sa stal základom nielen pre korzárov, ale aj pirátov a flibustierov, ktorí neskôr zakladali na karibských ostrovoch a Madagaskare utopické spoločenstvá.

 Prekonávanie Jordánu

Fenomén pirátstva od svojho počiatku nachádza inšpiráciu v rovnakých myšlienkových intuíciách a pohnútkach ako reformácia. Tým, čím sa stáva Ženeva pre prenasledovaných, heretikov a kritikov, je neskôr Oceán pre pirátske posádky, ktoré sa nechávajú zalievať krakenovými vlnami, veriac, že sa tak nanovo ponárajú do vôd Jordánu. Túžba po novej kartografii spravodlivosti, ktorú majú predstavovať puritánske kolónie v Novom svete, ako o tom písal popredný britský historik Christopher Hill[3] vo svojej štúdii o náboženskej subkultúre cromwellovskej revolúcie, sa ale čoskoro stane výrazom frustrácie z toho, že Reformácia na starom kontinente, znehybnenom Alpami katolicizmu, je nemožná.

Oceán sa stáva čoskoro - v prvých rokoch reformácie - cestou k Novému Jeruzalemu a prví reformovaní korzári si navždy vyslúžia  od katolíckeho loďstva Ligy prezývku luteranos. Tento výraz začnú Španieli, Portugalci a Francúzi používať na označenie takmer všetkých holandských, britských a škandinávskych posádok, ktoré topia ich obchodné lode pri Azorských ostrovoch alebo v juhozápadnej Afrike.

Dobytie Nového sveta Španielmi a masívny dovoz spracovaného zlata do Európy zase umožňuje protestantským panovníkom udržiavať vo svojich posádkach ideológiu boja proti zlatému teľaťu a idolatrii katolíckych mocností.

Francúzky admirál Gaspard de Coligny, protestanský princ, ktorého socha dnes zdobí vchod do reformovaného chrámu Oratoire du Louvre, a jeden z vodcov reformovanej šľachty, čo zahynie počas Bartolomejskej noci, bol jedným z prvých, ktorý pochopil novú teologickú situáciu na svetových moriach. Olivier Abel uvádza, že už prvá reformovaná synoda z roku 1559 si kladie otázku, či je správne umožniť pirátovi účasť na Večere Pánovej. A de Coligny zatiaľ vyzýva francúzske námorníctvo pod kontrolou hugenotov, aby sa pokúšalo z náboženských dôvodov zmocniť Floridy alebo Ria de Janeira.

 Radšej slúžiť Turkovi, ako pápežovi

Zatiaľ čo v 16. a 17.  storočí môžeme hovoriť o oficiálnej reformovanej doktríne, ako o novom sextante holandských, britských a čiastočne aj francúzskych lodí, nedočkavosť a sklamanie povedú neskôr reformované posádky k pretrhnutiu všetkých väzieb na predstaviteľov protestantských monarchií. Francúzsky atlantický prístav La Rochelle sa v období od roku 1562 až do jeho dobytia armádami kardinála Richelieu stane hlavným mestom hugenotského námorníctva, ktorého kapitáni vyrážajú na lúpežné a obchodné  výpravy až do Nového sveta.  Po jeho páde a exode tisícok hugenotov do Británie, Holandska a na anglo-normandské ostrovy, kde bude neskôr vo vyhnanstve aj Victor Hugo, po dobytí mesta nazývaného dobovými katolíckymi pamfletmi „arogantnou, obchodníckou a skazenou Hydrou, ktorá musí byť zničená ako Kartágo“, sa zápas o spásu vo vlnách o španielske zlato presunie do Británie a Holandska. Alžbeta I., „panenská kráľovná,“ dcéra Henricha VIII. a nevlastná sestra Márie Tudorovej, si z výroby martýrov reformácie urobila hlavný politický program. Od nástupu na trón v roku 1558 okamžite začne vo forme listov poskytovať oficiálnu ochranu anglickým kapitánom. Na vlastné náklady nechá vyzbrojiť najslávnejších z nich, napríklad Williama Drakea, ktorý potom na pokyn kráľovnej podnikne s piatimi loďami ako prvý Angličan cestu okolo sveta a v roku 1588 zachráni pod velením Charlesa Howarda z Nottinghamu svoju vlasť pred  Grande y Felicísima Armada Filipa II. Španielskeho v bitke pri Gravelines. Alžbetiným  obľúbencom sa stane aj básnik, spisovateľ a korzár sir Walter Raleigh.

Iba dvadsať rokov predtým začala v španielskych provinciách Holandska ikonoklastická vzbura protestantov proti obrazom v  kostoloch. Zničenie kláštora Svätého Laurenta v Steenvoorde v roku 1566  je začiatkom revolty, známej dnes ako „povstanie gézov.“ Holandskí kalvinisti, „gézovia morí“, vyženú z provincií vojvodu z Alby, Filipovho vyslanca. A námorný svet sa čoskoro naučí nové slovo flibust - z holandského Vryjbuiter - teda slobodne lúpiť. Práve holandskí gézovia, ktorí sa neskôr uchýlia do Anglicka, vytvoria hrôzunaháňajúci bojový pokrik: „Radšej slúžiť Turkovi, ako pápežovi.“

Porážka cromwellovskej revolúcie spôsobila v radoch radikálnych puritánskych skupín rozčarovanie. Kvakeri, diggersi, rantersi a levellersi pochopili, že ani búrlivá doba po poprave panovníka v roku 1649 nepovedie k sociálnej zmene spoločnosti. Anglicko sa pre nich stalo zatratenou, nereformovateľnou krajinou. Christopher Hill vo svojej štúdii Radical Pirates? cituje Johna Lilburnea, šéfa levellersov, ktorý svojich súputníkov vyzval na cestu do západnej Indie.

V podobnom duchu vystupoval verejne aj Winstanley, šéf diggerov, ktorý v roku 1652 kázal o tom, že na počiatku stvorenia nebolo ľudstvo povolané vládnuť nad prírodou a ľudia si mali byť rovnými. Winstanley ostro kritizoval predaj pôdy a machinácie spojené s takýmto obchodom.

Viacerí z ich nasledovníkov sa preto ako slobodní ľudia rozhodli Anglicko opustiť a po Cromwellovom páde odchádzajú na Bahamy, na ostrov Eleuthéria, kde vzniká Company of Eleutherian Adventurers. Táto utopická republika sa čoskoro vybaví republikánskou ústavou a slobodou vierovyznania.

Ostrovy v Karibiku medzi New Providence, Barbadosom a Bahamami sa stanú cieľom heretických utopistov, utečencov, buričov a oslobodivších sa otrokov. Podľa Oliviera Abela sa na Barbadose uchýlia stovky kvakerov pod vedením Johna Perrota a Roberta Richa. A na ostrove stoja vedľa seba chrámy aj synagógy.

Kvakeri sa pustia do pokusov o oslobodenie otrokov. Roger Williams z New Providence zakladá na Rhode Islande kvakerskú kolóniu a Providence Island Company sa v roku 1630 zmocňuje jedného ostrova v Karibiku, kde podľa Christophera Hilla zakladá útočisko pre náboženských disidentov. A nakoniec sa William Penn, Cromwellov admirál, zmocňuje v roku 1650 Jamajky a z ostrova sa čoskoro stane kľúčový bod, v ktorom sa spája náboženská pieta, túžba po slobode a snaha o rovnostárske pirátske spoločnosti.

Olivier Abel zdôrazňuje, že stretnutie s kultúrou hojnosti a archaickými spoločnosťami rýchlo vedie novousadlíkov k viere, že v Karibiku našli zasľúbenú zem. Holandský legalista Grotius im svojim dielom nazvaným „Právo na zábor“ len teoreticky dotvára pocit, že im okrem divej zveri, exotického ovocia, úrodnej pôdy a dobrej vody plnej rýb patrí aj všetok náklad smerujúci z Kuby a Jamajky cez Floridu do Španielska alebo cez New York do Holandska.

S pocitom náboženskej renesancie a s presvedčením, že prechod Atlantikom je analógiou k starozákonnej metafore prechodu Červeného mora o zmene geografie Božej milosti, sa posilňuje aj prerod spoločnosti obchodu a daru na spoločenstvo „zabratia.“ Abel v tejto súvislosti vyzdvihuje  biblický obraz zmluvy, ktorá novým obyvateľom Karibiku umožňuje nanovo definovať ich vzťah k ostatným a k Bohu. „Búrka histórie pretrhala všetky väzby, a pirátska loď sa stáva multireligióznou a multietnickou utópiou, ktorej členovia sú dobrovoľníci.“

Daniel Defoe v prepisoch niektorých pirátskych chárt zdôrazňuje práve dobrovoľný charakter pirátskych asociácií. Po rozdelení lupu môže každý pokračovať s ostatnými, alebo odísť.  Podobnú situáciu rekonštrukcie „zrúteného commowealthu“ poznáme z oblasti Aujeras pri španielskej Granade alebo z Cevennes v juhofrancúzskom vnútrozemí. Na istý čas dochádza v týchto miestach k úplne funkčným egalitárským pokusom, ktoré sa premenia na riadne spoločenstvá. Na rozdiel od vonkajšieho sveta v nich nie sú hierarchie, nepanujú feudálne ani rasové kategórie a prejavujú sa výraznou slobodou vierovyznania.

 Od teológie slobody k teológii spravodlivosti 

O najpozoruhodnejšej forme  socio-náboženskej útopie - Libertálii na Madagaskare - nás informuje Daniel Defoe, sám bývalý dissenterský kazateľ a presvedčený antinomista, vo svojom druhom diely Všeobecných dejín slávnych pirátov. Podobný prístup zvolí aj americký anarcho-mystik Peter Lamborn Wilson vo svoje štúdii o sociálnej mystike korzárskej republiky Salé pri Rabate v diele Pirátske utópie.[4]

Defoe píše o vzniku Libertalie na začiatku druhého zväzku svojej histórie. Francúzky kapitán hugenotského pôvodu Misson presvedčil podľa Defoovho svedka posádku svojej lode Victoire, aby sa usídlili na Madagaskare. Výrazný vplyv na jeho rozhodnutie mal libertariánsky kňaz a dominikánsky mních Carraciloli.

Carraciloli pestoval nástojčivú formu deizmu – Missona, ktorého skutočná identita dodnes nie je známa, presviedčal o tom, že kresťania, Židia a moslimovia sa v intepretáciach svojich spisov dopúšťajú závažných chýb. Kritizoval Mojžiša za to, že sa uchýlil k zázrakom, “ktoré sú v rozpore s rozumom“. Missonova neustále sa rozrastajúca flotila si zvolila za svoj domov miesto niekde na severe Madagaskaru - medzi ostrovom Nosy Be a „pirátskou zátokou“, ktorá sa neskôr stala Diégo-Suarez. Pirátska republika z konca 18. storočia existovala takmer 25 rokov a heslom jej obyvateľov bolo: „Za Boha a za slobodu.“ Podľa Defoe sa Misson pokúsil, aby sa „zmazali rozdiely medzi národmi - Francúzmi, Angličanmi, Holanďanmi, Afričanmi“,  a aby sa všetci stali liberi - občanmi Libertalie.

Francúzsky spisovateľ Michel Le Bris vo svojej štúdii Čierni anjeli utópie zdôrazňuje revolučný politický, sociálny a teologický charakter tejto radikálnej fikcie, ktorej skutočné pozadie ostáva naďalej nejasné. Misson zaviedol v Libertalii systém, ktorý predznamenáva zastupiteľskú demokraciu. Piráti si volia svojich predstaviteľov, majú spoločný majetok a každý rok sa stretávajú, aby rozhodli o veľkých spoločných projektoch.

Problémom tejto najvýznamnejšej legendy, ktorej existencia sa opiera o teológiu slobody a túžbu po spravodlivej spoločnosti a rovnomernej účasti na moci, je jej historická doložiteľnosť. Okrem Thomasa Tewa - admirála libertaliánskej flotility, ktorého záznam existuje v archívoch anglického námorníctva - nemáme k dispozícii jediný historický dokument, ak nepočítame Defoeovu knihu, ktorá by mohla potvrdiť existenciu hugenotského kapitána Missona a mystického republikána Carraciloliho. Napriek tomu však ostáva mimoriadnym svedectvom o túžbe po spoločnosti, ktorá zakáže trest smrti, otroctvo, zrovnoprávni černochov, zavedie voľby a umožní svojim obyvateľom odísť, kedykoľvek chcú.

 Čistota jazyka, čistota viery

Podľa Oliviera Abela pochádzajú tieto myšlienky od „veľkého básnika puritanizmu“ Johna Miltona. Milton vo svojom poeticko-politickom  manifeste Stratený raj uviedol „právo na rozchod.“ Antinomistický duch Miltonovej poézie obsahuje v sebe zárodok korzársko-protestantského vzťahu k oceánu, živlu, ktorý „neustále rozdeľuje, a preto treba nanovo vymyslieť spôsoby ako sa pripútať, kde sa ukotviť, ako použiť laná a uzly.“  Milton  so svojim obrazom spoločnosti-archipelágu, „neschopnej pripútať sa“, odmietajúcej hierarchické putá a túžiacej po novej zmluve medzi seberovnými, inšpiroval ďalšieho významného teoretika pirátskej mystiky - Hakima Beya. Ten pod občianskym menom Peter Lambron Wilson napísal štúdiu o pirátskej utópii v Rabate a v Salé. Hakim Bey je dnes najvýraznejším predstaviteľom ontologickej anarchie. Jeho koncept dočasných autonómnych zón je priamo inšpirovaný pirátskymi republikami. A podobne ako obyvatelia Libertálie alebo New Providence, i on považuje mystický rozmer slobody a nepripútanosti za najlepší spôsob, ako bojovať proti stagnácii, predstavovanej politickým systémom - Hobbesovým Leviathanom.

 Renegados - obyvatelia skutočnej pirátskej republiky Salé v Maroku v 17. storočí predstavujú vrchol apostatického odmietnutia spoločenskej zmluvy. Na pobreží žijú spolu berberskí kapitáni, sufistickí mystici, hugenoti, heretickí Židia, flibusteri a írski povstalci. Po niekoľko desiatok rokov sú ich lode postrachom Stredomoria. V ich posádkach sú stovky Európanov, ktorí prijali islam. Peter Lamborn Wilson považuje existenciu tohto  spoločenstva odvrhnutých za tajný začiatok moderných dejín.

Ide o hnutie, ktoré neskôr nájde svoje pokračovanie v geekoch, hackeroch, darkeroch a ďalších hnutiach, ktoré dnes bojujú proti novej aliancii autorít a technológií a budujú svoje vlastné radikálne utópie, inšpirované od pirátov cez amerických naturalistov ako Ralph Waldo Emerson, anarchistov ako Henry David Thoreau, až po metafyzickú vzburu proti militarizovanému svetu v 60. rokoch. 

Ilustračné fotografie pochádzajú z komixu Christophea Blaina, Isaac le Pirate, Brusel, 2005

 [1] Olivier Abel, L’ocean, le puritain, le pirate, revue Esprit, júl 2009

 [2] Cambridge Unviversity Press, 1987

[3] The World Turned Upside Down: Radical Ideas During the English Revolution (1972)

[4] Pirate Utopias: Moorish Corsairs & European Renegadoe, 1995