JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Paralošonc Activity: Kapitola 2

Kríza žánru | Poetica hermetica | Peter Balko | 31.10.2013

_ma_small

Podvečer všetkých svätých, Halloween alebo v pohanskej rétorike Samhain sa koná v Lošonci každý deň. Deti, ktoré bijú svojich rodičov, krvilačné latríny, domy, ktoré jedia podnájomníkov či komunálne voľby. Paralošonc Activity pokračuje alebo Kto sa smrti nestráni, nech si objedná perkelt v Polári!

Môj starký mi raz rozprával príbeh, ktorý sa možno nikdy nestal. Legenda, ktorá koluje po južnej zemi od nepamäti z pokolenia na pokolenie a z človeka na človeka. Lošonc bol vtedy iný a tam, kde stojí dnes panelákové peklo zvané Rúbanisko, sa kedysi rozprestieral les. Dlhý a hlboký ako hrdlo pojedača nožov a stromy tenké sťaby vysoké trsy čiernej trávy. Nikto ani lénni páni nechceli do toho lesa vstúpiť, pretože sa povrávalo, že chudé stromy medzi sebou ľudí nechcú. Prijali iba jedného jediného človeka, ktorým bol starý ujec Bélsár. Vetchý muž s bielymi očami a krivými nohami, ktoré pripomínali tie choré stromy okolo jeho skromnej chatrče. Ľudia hovorili, že úplne onemel a jediný zvuk, ktorým hovoril svetu, že ešte stále dýcha, bol nápev starej maďarskej riekanky Néma, nemý.

Starý Bélsár nebol v meste už celé roky. Povrávalo sa, že les mu dal všetko, čo potreboval k životu. Boli aj takí, ktorí tvrdili, že chudé stromy mu ani nedovolili opustiť ich mohutnú náruč. A tak žil v lese uprostred čiernych koreňov, konárov a listov, pospevujúc si nápev dávno zabudnutej piesne, blízko k ľuďom a predsa ďaleko, iba on a jeho anglonúbijská koza. Tá koza, ktorú vyhral pred mnohými rokmi v partičke pekelnej kanasty, bola jedinou živou bytosťou, s ktorou prežil starý Bélsár posledných dvadsať rokov svojho života. Prechádzali sa spolu, jedli spolu a keď padla noc, uľahli spolu do jednej postele. A keď pršalo a ozubené dažďové kvapky priadli na parapete studený rekviem, zahrievali sa vlastnými telami. Nikto presne nevie, čo sa počas tých chladných nocí udialo uprostred čierneho lesa, keď pršalo alebo snežilo a január sťahoval teplotu hlboko pod nulu, ale ľudia odprisahali na svoje nenarodené deti, že videli medzi chudými stromami pobehovať malého chlapca s kozou hlavou, ktorý si pospevoval riekanku Néma, nemý.

Keď les o niekoľko rokov zrovnali so zemou, aby na jeho základoch vyrástli prvé domy, jediné kosti, ktoré sa našli, patrili starému Bélsárovi a jeho anglonúbijskej koze. O chlapcovi ani chýru ani slychu. Netrvalo však dlho a prví podnájomníci sa začali sťažovať na akési dieťa, ktoré sa im hrá pod oknami a pospevuje si čudesnú riekanku. Chýr sa rozniesol po meste ako herpes a o chvíľu videli a počuli znetvoreného chlapca všade, kam len ľudské oko dočiahlo. Začal sa hon na lučenský prízrak, ktorý trvá dodnes. Chlapca nikdy nechytili, ale aj dnes sa v mestskom periodiku Timravin hrtan objavujú výpovede ľudí, ktorí opisujú svoje stretnutia s prekliatym chlapcom s kozou hlavou, ktorý ostal naveky uväznený v tele dieťaťa. Z očitých svedkov sa stali pomätenci, zo spomienky príbeh, z príbehu historka a z historky legenda, ktorú v Lošonci a širokom okolí nikto nenazve inak než Kozí Peter Pan.

Druhý desivý príbeh, ktorý vyrástol na pohrebisku menom prekliata južná zem, mi vyrozprával miestny tulák Ježiš, osobný blízky priateľ Benedikta XVI. a údajne jediný očitý svedok, ktorý videl Aštara Šerana, PR manažéra Vesmírnych ľudí, skonzumovať mäsovú guľku z Ikey. Historke pridelil príznačný a sofistikovaný názov: O kadibúdke, ktorá jedla ľudí.

Pán Gwark nebol osamelý, ale mal rád samotu. Ako väčšina úspešných ľudí aj on mal privysoké nároky nielen na seba, ale aj na svoju spoločníčku. Preto pri ňom nikto nevydržal dlhšie než dve ejakulácie. Našťastie pre neho, po tom, čo zbohatol na predaji stepujúcich brojlerov americkému muzikálovému režisérovi menom Busby Berkeley, mal o neustály prílev nových spoločníčok postarané. Ako prejav vlastnej veľkoleposti a štedrosti nechal sám sebe postaviť honosný dom na kopci nad Lošoncom. Dom stavali presne 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni. Mal v sebe tridsaťtri izieb, v každej iný koberec a na záchode čierne kamene z Nepálu, ktoré vzdychali a prdeli. Dom bol však tak veľký, že sa v ňom pán Gwark pravidelne strácal a nevedelo ho nájsť služobníctvo a dokonca ani on sám sa nevedel nájsť. A tak dal uprostred svojho domu postaviť ďalší menší dom, v ktorom by sa nestrácal. Síce to odporovalo logike, pán Gwark v tom videl architektonický kumšt, ku ktorému ho doviedli práve čierne kamene z Nepálu.

Avšak, problém nebol v kameňoch alebo v dome, ktorý vyrástol v dome, ale v tej pekelnej kadibúdke. Pán Gwark trval na tom, aby služobníctvo žilo v malom skleníku postavenom vedľa domu (domov). Bolo tam málo miesta, zima a keď rozkvitli magnólie, kuchár Čajkovský musel spávať postojačky. Ale najväčšie patálie boli práve s kadibúdkou, ktorá stála asi tristo metrov od skleníka a bola obklopená močiarmi, zatiaľ čo pán Gwark mal ako správny prostatik v dome jednu toaletnú misu na veľkú potrebu a osemnásť pisoárov na cikanie. Vzhľadom na to, že v močiaroch, počas chôdze alebo v samotnej kadibúdke zahynuli desiatky ľudí z Gwarkovho personálu, niet divu, že pekelnú toaletnú plťku zostrojenú z ebenového dreva, ktoré sa kedysi používalo na výrobu voodoo bábik, prehlásili za prvú diablom posadnutú latrínu v Novohrade. Chceli ju vypáliť i zbúrať, ale bezvýsledne. Tá kadibúdka si vytrpela svoje, však počúvala náreky toľkých smutných a nešťastných ľudí, hovorili miestni na kadibúdkinu obhajobu. V momente, keď pána Gwarka usmrtila stolica, ktorá čisto náhodou vyletela z útrob latríny, preletela tristo metrov vzdušnou čiarou a trafila priamo solar nešťastníka, všetci v Lošonci pochopili, že táto kadibúdka nie je prekliata, iba cíti sociálne.

Ponaučenie: Niekedy je aj sociálne cítenie poriadny krvák, milé deti!

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 119 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 04.11.2013 (Dusan)

Diskusia k článku obsahuje 1 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist