JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Peter Šulej s Michalom Habajom: Tak trochu Parnas a tak trochu pulp

Kríza žánru | Poetica hermetica | Peter Šulej | 06.12.2014

_ma_small

Rozhovor básnika a vydavateľa Petra Šuleja s básnikom Michalom Habajom vychádza vo Vlne č. 60

PŠ: Ako člen Združenia vydavateľov a kníhkupcov Slovenska som sa zúčastnil na valnom zhromaždení tejto organizácie, na ktorom som sa snažil poukázať na určité drobné chybičky v grantovom systéme týkajúcom sa hlavne vydávania kníh poézie. Limit podpory je stanovený na vydanie kníh v minimálnom náklade 500 kusov. V súčasnosti je však takmer nemožné predať také množstvo, a preto som navrhol, aby sa limit znížil aspoň na 300. Vznikla mierna debata, kde mnohí oponovali rôznymi argumentmi, na čo som reagoval tým, že niekedy je vôbec veľmi ťažké čo i len rozdať knihu čitateľom so záujmom o poéziu, nieto ešte knihu predať. Nato sa riaditeľka jedného nemenovaného vydavateľstva postavila a opýtala sa, aký význam má teda vydávať takúto poéziu, ak ju ľudia nechcú? Nejde pritom o marginálnych autorov, ale o autorov, o ktorých sa prednáša na univerzitách, o ktorých vyšlo množstvo recenzií, ktorí sú prekladaní v zahraničí atď., atď. Ako by si jej odpovedal?

MH: Spýtal by som sa, či napríklad vie, v akých nákladoch pôvodne vychádzali niektoré básnické diela, ktoré dnes patria do západného literárneho kánonu. Možno by som sa tiež spýtal, prečo také veľké a dôležité vydavateľstvo, ako je to, ktorého je riaditeľkou, nemá vlastnú edíciu poézie. Myslím, že v krajinách na západ od nás to nie je nič výnimočné. Aký je kultúrny horizont týchto ľudí? Je to pár rokov, čo riaditeľ iného veľkého vydavateľstva povedal, že stredná Európa poéziu nepotrebuje. To je legendárny a pre naše končiny celkom signifikantný výrok. Musíme si v plnej miere uvedomiť, že žijeme na periférii. Diskusia bude možná zrejme až vtedy, keď sa trocha upraví pomer ľudí, ktorí sú v relevantných pozíciách veľkých vydavateľstiev, ale i napríklad ministerstva kultúry, a ľudí, ktorí v týchto pozíciách nie sú, ale majú reálnu predstavu o tom, čo to kultúra je, aké funkcie v spoločnosti plní, ako funguje v národnom i medzinárodnom kontexte, v synchrónnom i diachrónnom rámci a podobne. Je to však ťažké v krajine, kde i ľudia, ktorí participujú na kultúrnej či literárnej tvorbe, rozprávajú bizarné a patologické nezmysly o tom, ako si má umelecká literatúra a poézia zarobiť sama na seba. Toto sa tu omieľa dvadsať rokov a nájdu sa jedinci, ktorí tak rozprávajú ešte aj dnes. Kde sme to? Pravdepodobne to už ani nie je Európa; ale zase nie je to ani Orient. Bude to nejaký barbarský stav ducha, ktorý na Slovensku nielenže zapustil korene, ale ešte sa aj vydáva za súčasť kultúry a civilizácie. Vráťme sa však k panej. Čo si jej odpovedal ty?

PŠ: Odpovedal som, že aj pri autoroch, ktorí sú etablovaní a zmenili obraz slovenskej literatúry a niektorí nielen literatúry, takže aj pri takýchto autoroch (často s mimožánrovými presahmi) je takisto problém predať knihy, respektíve ich vôbec dostať na pulty kníhkupectiev. Príkladom sú Peter Macsovszky, Nóra Ružičková, samozrejme, aj ty či ďalší autori, kde aktuálna situácia nastala preto, že kníhkupectvá sa zmenili na realitné agentúry, čo znamená, že miesto na pulte si vydavateľ musí kúpiť. Keď predávate poéziu, tak nezaplatíte 500 eur „pultovné“ alebo lepšie by bolo „výložné“, lebo viete, že tie peniaze by sa nikdy nevrátili. Z distribučného hľadiska je to dosť náročné, na druhej strane si myslím, že vydávanie poézie a minoritných žánrov má význam, lebo v nich rezonuje množstvo pálčivých tém, ktoré sa nás bytostne týkajú. Nebavme sa však o marketingu, držme sa skôr umenia a literatúry, keďže Vlna je primárne umelecká platforma a nie ekonomický vestník. Vrátil by som sa niekde na začiatok, do tvojho detstva alebo pubertálnych, postpubertálnych rokov. Neviem, kde presne ležia básnické začiatky Michala Habaja. Svoje prvé básne som písal, keď som mal hádam 9 rokov, a potom mi ďalšie vyšli niekedy v prvej triede strednej školy v časopise Baník/Hutník v Banskej Štiavnici, ktoré by som svetu nerád ukázal. Kedy si teda začal písať a písal si vôbec básne?

MH: Písať som začal v útlom detstve, ale dlhé roky som písal prózu, nie poéziu. Nedávno som však robil poriadok medzi starými vecami a objavil som báseň, ktorú som napísal, keď som mohol mať asi tak 9 rokov. Volala sa Kňazi a veľmi ma zaujala. Mala výrazné surrealistické prvky, hoci sa tvárila realisticky a historizujúco. Pozostávala z dvoch strof, osemveršovej a sedemveršovej, tematickými dominantami boli boj a modlitba, a bola veľmi kriticky zameraná.

PŠ: Angažovaná poézia?

MH: Prekvapilo ma, kde som prišiel k takej téme. Bol to asi môj prvý básnický pokus, ktorý mám reálne doložený. Poéziu som však veľmi nepísal, vlastne vôbec, ak nepočítam nejaké tie zábavné rýmovačky, ktoré so skutočným písaním nemali nič spoločné. Aktívne som písal prózu, počas celého detstva, dobrodružné a detektívne príbehy v základnej škole a potom to už boli „serióznejšie“ poviedky, na strednej. Bol to zrejme celkom prirodzený dôsledok rodinnej anamnézy, klepot písacieho stroja u nás doma dotváral každodenný kolorit a keďže som videl otca, ako sedáva za stolom a píše, našiel som si veľmi rýchlo cestu k podobnej zábave. K písaniu poézie som sa dostal až na vysokej škole, dovtedy som na básne hľadel s dešpektom.

PŠ: Boli niektoré z tvojich raných próz publikované?

MH: Ak budeme hovoriť o raných prózach, to už sme kdesi inde. V strednej škole som písal poviedky, ktoré boli ovplyvnené mojimi čitateľskými preferenciami, a tie boli určované takmer výlučne rôznymi žánrami a subžánrami literárnej fantastiky od klasického sci-fi cez fantasy k cyberpunku, od trileru k hororu. Po osemdesiatom deviatom zahltil náš knižný trh mnohoraký podivuhodný brak, ale i kvalitná žánrová literatúra, začali vychádzať časopisy venované sci-fi literatúre, v Bratislave vzniklo kníhkupectvo špecializované na sci-fi a príbuzné žánre. Čítal som vtedy veľmi veľa a všetko, často to boli naozaj mimoriadne poklesnuté formy fantastiky a najrôznejšie bizarné výtvory, tie ma priťahovali azda najviac. Takto som sa postupne dostal k autorom a knihám, ktoré už predstavovali prechod niekde inde, ale v tom čase som to tak ani nevnímal: či už to boli Lovecraftove poviedky, alebo Gibsonov Neuromancer, Burgessov Mechanický pomaranč, potom Burroughs atď. Mojím absolútne najobľúbenejším autorom a literárnym idolom bol však Stephen King. Väčšina toho, čo som v tom čase písal, bola ovplyvnená práve Kingom a jeho autorskou poetikou, rozprávačskými technikami i modelom sveta. Písal som veľa a intenzívne, ale nepublikoval som. Svoje výtvory som z času na čas dával čítať otcovi, ten v istom období dokonca v dôsledku týchto inšpirácií napísal i poviedku s jemným sci-fi motívom. Okrem rodiny som, myslím, svoje poviedky ponúkal iba spolužiakovi z gymnázia Jaroslavovi Šrankovi – s ktorým sme potom dlhé roky zdieľali spoločnú literárnu cestu a zdieľame ju dodnes, hoci už nie je spoločná. Mám plné kufre poviedok z tých čias, azda sa k nim raz vrátim. Aspoň čitateľsky. Spomínam si i na svoj prvý pokus o veľký „kingovský“ román, zostal nedokončený a volal sa Hmlovkári. Temný príbeh z prostredia južného Slovenska, na prvý pohľad pokojného, osád stratených uprostred šírych polí a nekonečných kukuričných lánov. Každý milovník Kinga by si prišiel na svoje. Prelomovým, pokiaľ ide o moje písanie, bolo stretnutie so Salingerovým Kto chytá v žite: vtedy sa niečo zlomilo a o literatúre som začal premýšľať trochu iným spôsobom. V maturitnom ročníku sme na hodine slovenčiny dostali za úlohu napísať umelecké rozprávanie. Napísal som poviedku, ktorá okrem toho, že bola rovnako bizarná a fantastická ako iné moje texty, mala tiež isté umelecké ambície, a to tam, kde explicitne priznávala právo autora na vlastný, celkom voľný a slobodný spôsob rozprávania. Bol to asi môj prvý seriózny pokus o experimentálny text, v ktorom som sa vydal na hľadanie nielen vlastných tém, ale i netradičných foriem a postupov písania. Poviedka sa volala Popoludnie s LSD a bol to hrôzostrašný príbeh chlapíka, ktorého naháňa „šialený smrtiaci rebrík“. Celé to bolo napísané jednou vetou, v ktorej bolo vsadených niekoľko rozprávačských pásiem, zaznamenaných iným typom písma alebo v zátvorkách, a ktorá sa cyklicky na konci vracala k svojmu začiatku a vytvárala tak permanentný kolobeh. Skrátka, zlý trip. Prekvapujúce bolo, že mojej učiteľke slovenčiny sa poviedka páčila, resp. zbadala v nej literárnu hodnotu a prihlásila ju do súťaže Literárny Kežmarok. Bolo to neočakávané, keďže som nebol práve premiant a na hodinách literatúry som sa málokedy zúčastňoval diania. Poviedka získala ocenenie a nevyhrala iba preto, že téma bola vraj priveľmi háklivá a forma priveľmi netradičná. Víťazné práce vyšli v zborníku a zrazu sa odo mňa očakávalo, že sa písaniu budem venovať vážnejšie a už nielen iba pre seba. Do súťaží som však spravidla nič neposielal; ak nepočítam jeden či dva ešte staršie, celkom juvenilné pokusy s mojimi sci-fi poviedkami do Ceny Karla Čapka, bol Literárny Kežmarok jedinou avantúrou tohto typu, ktorá bola navyše realizovaná bez môjho vedomia. Až oveľa neskôr, to bolo myslím vo štvrtom ročníku na vysokej škole, som svoju poviedku opäť prihlásil do súťaže. V tom čase totiž Kali Bagala začal organizovať svoju dnes už legendárnu Poviedku.

PŠ: Ktoré tvoje texty boli uverejnené ako prvé a kde?

MH: Hoci od začiatku vysokoškolského štúdia som intenzívne písal, k publikovaniu som sa veľmi nemal. Z toho obdobia mi však zostalo obrovské množstvo textov a rukopisov – poviedok, básní v próze i poézie. Za všetky spomeniem aspoň môj jediný dokončený román Poetika fragmentu, ktorý som v prvom či druhom ročníku VŠ odniesol na posúdenie do vtedy agilného vydavateľstva Fragment. Keď som sa po dvoch rokoch odvážil do redakcie vrátiť po odpoveď, bol som už, samozrejme, rád, že rukopis nie je celkom to, čo vydavateľ hľadá, a nebudem ako autor konfrontovaný s jeho vydaním. Prvým uverejneným textom bola asi poviedka Hyperrealizmus, ktorá vyšla v jednom bloku spolu s mojimi básňami z pripravovanej debutovej zbierky v Dotykoch. Približne v tom istom čase vyšiel tiež zborník ocenených prác z prvého ročníka Kaliho Poviedky (Poviedka `96), kde som mal poviedku Pokus o simuláciu. Tá získala cenu poroty od Lajosa Grendela. Vzápätí bola preložená do maďarčiny a vyšla v Kalligrame. Nasledujúci rok som získal v Poviedke ocenenie s poviedkou Z.Á.H.R.A.D.N.Í.K., ktorá parodovala moju skúsenosť z pedagogickej praxe na gymnáziu a ktorej názov mal byť vtipným zauchom výsledkom prvého ročníka Poviedky, ktorú vyhral Záhradník Braňa Hochela. V tom čase sme boli veľmi radikálni a kompromisy nám boli cudzie: detinsky sme verili, že víťaziť majú najlepší a najoriginálnejší. Potom bola ocenená moja poviedka Bratislavská schíza a nejaké poviedky vyšli ešte v Romboide. Okrem iných napríklad Návrat Petra Macsovszkého, ktorý neuspel v Poviedke, kde ho prekvapujúco odmietol porotca Balla: škoda tej schválnosti, mohol som tú poviedku nazvať inak a všetko by bolo v poriadku. Ak teda zostaneme pri próze, publikačne sa viaže toto obdobie mojej tvorby prevažne k súťaži Poviedka, ktorá mala v prvých svojich ročníkoch celkom iný náboj, atmosféru, ale tiež i mediálne pokrytie, ako je to dnes. Koncom deväťdesiatych rokov bola ešte literatúra zaujímavá i pre médiá či sponzorov. Vtedy som už pravidelne publikoval okrem prózy i poéziu a recenzie v Dotykoch, Raku, Romboide, Pulze, Kalligrame, a keď začala vychádzať Vlna, samozrejme, v nej. Postupne som sa čoraz viac sústreďoval na básnickú tvorbu a čoraz menej sa venoval próze, až som prózu prestal písať úplne.

PŠ: Viac-menej sa súťaž Poviedka začala až po tom, čo ti vyšla prvá debutová zbierka, ktorá sa volala podľa čísla ISBN. Pamätáš si to číslo?

MH: 80-967760-4-5.

PŠ: Tento tvoj debut, ktorý bol minimálne na tie časy dosť radikálny, redefinoval vžité názory o tom, čo je to poézia. Aké boli východiská, čo ťa ovplyvnilo pri písaní tejto knižky, čo si ňou chcel povedať?

MH: Veľa som ňou povedať nechcel, vlastne som chcel povedať čo najmenej. Aspoň v tradičnom zmysle slova. Dôležité bolo pre mňa gesto, ktoré malo rozprávať samo za seba, bez toho, aby bolo evidentné, čo chcel vlastne básnik povedať. Chcel som dospieť k čistej gramatike, k textu, ktorý sa bude vzťahovať sám k sebe a bude oslobodený od všetkých iluzívnych konštruktov reality. Bol to skôr protest, gesto negácie, odporu a výsmechu než nejaký konštruktívny básnický čin, ktorý by mi mal nájsť miesto v básnickej tradícii a zaručiť nesmrteľnosť. Jaroslav Šrank, odvolávajúc sa na Foucaulta, to v recenzii popísal ako akt samovraždy. Fakt, že som sa na obálke charakterizoval ako Veľký epigón, túto skutočnosť podčiarkoval. Bolo jasné, že nadväzujem na Macsovszkého, menej jasné už bolo, že vyhrotením básnickej situácie, tak ako ju Peter definoval v Strachu z utópie, vlastne jeho poetiku privádzam ku kolapsu. Aspoň ja som si to myslel. Na jednej strane som sa k Macsovszkému svojím debutom prihlásil, veď jeho prvé zbierky boli zjavením v mútnych vodách aktuálnej slovenskej poézie, na strane druhej som sa svojím epigónskym konceptom musel voči nemu vyhraniť. Pre mňa bol môj debut spochybnením všetkého, poukázaním na labilnosť a nedôslednosť dovtedy celkom samozrejmých literárnych a estetických kategórií, ktoré už poprel a deštruoval Macsovszky, ale zároveň ich nahradil inými, i keď radikálne odlišnými a v našom kontexte osviežujúco novými. Predovšetkým, ak sa vrátim k prvotným motiváciám, bolo mi jasné, že chcem písať inú poéziu, než sa vtedy na Slovensku písala. Hľadal som nové formy i obsahy rozprávania. Z toho, čo som poznal z literárnych časopisov, a z toho, čo vychádzalo knižne, o čom sa hovorilo a čo sa čítalo, bola prevažne v kurze Barbarská generácia, ale i mnohí ďalší autori, ktorí robili z poézie niečo vznešené a autentické, vytvárali mýtus básnika, v ktorom brali samých seba neobyčajne vážne a pateticky. Chcel som sa z toho vysmiať. Pripadalo mi to nielen ošúchané, trápne a vyprázdnené, ale iritovali ma pózy, ktoré sa za týmto gestom skrývali. Navyše, takúto podobu poézie a búrenia sa proti spoločenským i estetickým konvenciám som považoval za anachronickú a spiatočnícku, bolo to niečo, čo som nijakým spôsobom nemohol vnímať ako aktuálnu podobu umenia a literatúry, ale iba ako prežitok a nudu. V tom čase som ešte študoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK a možno práve tie rozhodujúce impulzy pre moje písanie pochádzali skôr z literárnej vedy a filozofie – konkrétne ma vtedy veľmi zaujímali radikálne podoby dekonštruktivizmu. Zbierka je výrazom predovšetkým týchto vplyvov, rovnako ako napríklad poviedka Pokus o simuláciu, ktorú som už spomínal. Zo slovenskej literatúry som obdivoval Tomáša Horvátha, jeho prvé prozaické knihy, ale i literárnoteoretické štúdie, ktoré som čítaval v študovni Slovanského seminára. Na jeho debut Akozmia som dokonca plánoval písať svoju prvú recenziu, ktorú som nikdy nenapísal, natoľko som bol uhranutý novým chápaním a podobou literatúry oproti tomu, čo sa u nás bežne publikovalo a vydávalo. Zostal iba názov recenzie Prišelec z kozmu, ktorý vyjadroval mieru mojej fascinácie. A konečne som narazil na banskobystrické vydavateľstvo Drewo a srd, ktoré vydalo niekoľko samizdatovo pôsobiacich útlych zbierok poézie i prózy. Išlo bez výnimky o čudesné až bizarné diela, z ktorých mi dodnes v pamäti zostali nielen rozpačité čitateľské dojmy, ale tiež niektoré názvy ako napríklad Buldozér, Ticho, ale potom i Porno, a to som si už zapamätal i meno autora, Petra Šuleja. S Jaroslavom Šrankom sme sa zoznámili s Petrom Macsovszkym, ktorý bol v tom čase redaktorom v Dotykoch, a ten sa už poznal s tebou – keď sme sa všetci stretli i s rukopisom mojej debutovej zbierky, ktorá zapadala do tvojich vydavateľských plánov, začalo sa utvárať voľné spoločenstvo autorov s rovnakou či podobnou predstavou poézie a jej aktuálnych podôb a funkcií. Nájdenie spoločnej platformy na niekoľko najbližších rokov ovplyvnilo naše ďalšie fungovanie, ako aj moje vlastné písanie i to, čo Drewo a srd produkovalo v tomto období.

PŠ: Už na prvej zbierke si redaktorsky spolupracoval s Jarom Šrankom?

MH: Tak na to si nespomínam. Ale v tomto období sme veľmi intenzívne komunikovali a stretávali sa, pamätám si, že ešte aj neskôr nás veľa ľudí z literárnej scény vnímalo ako „dvojičky“, keďže sme sa väčšinou všade pohybovali spolu. Zároveň sme obaja zo začiatku písali kritiku, poéziu i prózu, redaktorsky sme pripravovali a vydávali našu spoločnú literárnu revue Dezakt a viaceré naše literárne aktivity boli prirodzene utvárané na priateľskej báze. Ale zodpovedným redaktorom mojej knihy si bol ty, jazykovú redakciu robil Balla – to si dokonca celkom presne spomínam, kde sme nad korektúrami sedeli, bolo to v rámci festivalu experimentálneho a multimediálneho umenia v Nových Zámkoch, Transart Communication. Mimochodom, neviem, či si spomínaš, ale ešte keď sme u teba v Banskej Bystrici knihu zalamovali a zavádzali korektúry do textu, nebolo jasné, ako sa moja debutová zbierka vlastne bude volať. Mala totiž pôvodne iný názov, v čase, keď som ju písal, dokonca ešte opäť iný, myslím, že si to bol ty, kto v poslednej chvíli prišiel s nápadom nazvať ju číslom ISBN.

PŠ: Najprv som nevedel, ako mám zabezpečiť číslo ISBN a EAN kód, a tak som zatelefonoval do Národnej knižnice v Martine s tým, že chcem ISBN na knihu, ktorej názov je jej ISBN číslo. Panie v knižnici z toho mali neuveriteľnú šou, ktorú ešte nezažili. Požiadal som ich o to číslo, ktoré by som im následne napísal v žiadosti o pridelenie ISBN, na čo vznikla zamotaná situácia, ktorú nakoniec zvládli a knižka vyšla. O dva roky neskôr však vyšla kniha, ktorá ťa katapultovala do „prvých línií“ súčasnej slovenskej poézie, teda zbierka Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej.

MH: Ak už hovoríme o prvých líniách, tak išlo skôr o línie, ktoré sme ako prvé vnímali my, pretože kritika to až tak nevnímala a čitatelia o tom až tak veľmi nepočuli. Ale našiel sa pomerne široký okruh ľudí, s ktorými sme zdieľali náš obraz kultúry, literatúry a poézie.

PŠ: Kniha dostala dobré recenzie, nie?

MH: Ani veľmi nie. Derek Rebro ju v Romboide strhal, Eleonóra Krčméryová v Raku bola o niečo miernejšia, ale výsledok bol približne rovnaký. Jaroslav Šrank si o nej najskôr tiež nemyslel nič dobré – až po opakovanom čítaní zmenil názor a vo Vlne vyšla viac-menej pozitívna recenzia. V Česku písal o Gymnazistkách Jakub Grombíř a bol to tiež pomerne ústretový a optimisticky ladený text, ktorý sa končil poznámkou, že v autorovi Gymnazistiek má slovenská poézia neprehliadnuteľný talent. Pozitívne písala o Gymnazistkách aj Mária Ferenčuhová.

PŠ: Taký Jaroslav Šrank na tom postavil celú svoju teóriu, ktorú sa mu úspešne podarilo etablovať, rovnako ako pojem Text generation, a myslím si, že toto je jedna z emblematických kníh a toho, čo sa dnes, po tých dvadsiatich rokoch, nazýva Textová generácia. Alebo sa mýlim?

MH: Nemýliš. Jaroslav Šrank však v tom čase bol naším generačným kritikom a teoretikom, myslím tým okruh autorov sústredených okolo vydavateľstva Drewo a srd. Ale aj v rámci Text generation jestvovali rôzne typy písania a myslím, že tu niekde sa začali vydeľovať dve základné línie, ktoré na jednej strane predstavovala poetika Macsovszkého a Ružičkovej a na druhej napríklad tvoja a moja. Jaroslav Šrank dodatočne vyhodnotil ako produktívnejšiu tú prvú – explicitnejšie experimentálnu, anestetickú a „sterilnú“. Kritike vo všeobecnosti viaceré veci splývajú a dodnes neboli uspokojivo popísané. V dôsledku toho sa stále dokola hovorí o Textovej generácii, ale nehovorí sa nič nové, iba sa preberajú a opakujú niektoré základné východiská, ktoré sa časom menia na zjednodušujúce floskuly a klišé.

PŠ: Napríklad?

MH: Toto je trocha iný príklad, ale je škoda, ak kritika pri interpretácii aktuálnych zbierok autorov preberá schémy a kľúče, ktoré platili pri starších zbierkach. Pritom je zrejmé, že samotný básnický text je vybudovaný na odlišných princípoch a používa iné stratégie ako povedzme texty toho istého autora spred desiatich či pätnástich rokov. Táto zotrvačnosť v spôsobe, akým o poézii premýšľame, môže zapríčiniť veľa nedorozumení a zbytočných nad- či dezinterpretácií. Ak budem chcieť, iste nájdem v texte čokoľvek, ale či sú takéto zistenia aj vždy relevantné a či sú skutočne funkčné aj v novom kontexte a v novom básnickom prostredí, o tom pochybujem. Pokiaľ ide o moju vlastnú tvorbu, mám tu na mysli najmä opakujúce sa „nálezy“ intertextuality. Je to, akoby sme trvali na tom, že pacient trpí zápalom obličiek, pretože túto diagnózu sme našli v jeho zdravotnej karte, ale on už medzičasom zomiera na ebolu. „Zdravotné karty“ jednotlivých autorov by mali byť z času na čas jednoducho vymazané, aby sa kritici nebáli k novým textom pristupovať bez predsudkov a očakávaní a aby dokázali byť vždy nanovo autonómni, odvážni a podľa možnosti aj presní.

PŠ: Pri Gymnazistkách sa začala tvoja spolupráca s vynikajúcim grafickým dizajnérom Jánom Šickom, ktorý potom robil aj Korene neba a spolupracovali ste aj na poslednej knihe Michal Habaj. Prečo práve Jano Šicko a ako vnímaš túto spoluprácu?

MH: Nepamätám si presne situáciu, kedy sme na seba narazili, ale viem, že vtedy ešte študoval, a keď sme ho oslovili s rukopisom Gymnazistiek, rád túto ponuku prijal. Predtým totiž robil ročníkovú prácu na moju debutovú zbierku a keďže Janovi sa páčila moja poézia a mne zase jeho grafické riešenia a invencia, bolo asi prirodzené, že sme začali spolupracovať. Keď som potom videl jeho návrhy Gymnazistiek, bolo mi jasné, že Jano je ten pravý. Nie je také jednoduché, a ty ako vydavateľ to vieš iste lepšie ako ja, nájsť grafika, výtvarníka, ktorý k textu nielen doplní ilustrácie, ale mu, jeho zámeru a špecifickým kvalitám, i porozumie a dokáže ho zmysluplne transformovať do grafickej podoby a adekvátne vizuálne spracovať. Následne sme spolupracovali aj pri mojej ďalšej zbierke Korene neba, ktoré svojou vizuálnou podobou tvoria s Gymnazistkami pár, resp. minisériu. Pri Michalovi Habajovi sa opäť objavila možnosť spolupráce a po viac ako desiatich rokoch tak vzniklo naše ďalšie spoločné dielo, z čoho mám veľkú radosť.

PŠ: Gymnazistky sa výrazne líšili od debutu. Tlak na dekonštrukciu už nebol taký silný a knižka bola viac komunikatívnejšia voči čitateľom, aj keď je to len primárna rovina. V množstve citácií a odkazov, ktoré sa tam nachádzajú, začínaš využívať rôzne postmoderné techniky písania. Mohol by si priblížiť, aké techniky si konkrétne použil, z čoho si vychádzal a čo je esenciou knihy?

MH: Áno, Gymnazistky vyzerajú oproti debutu oveľa menej radikálne a experimentálne, pre mňa však, v čase, keď som ich písal, predstavovali rovnako nekonvenčný a subverzný spôsob vyrovnávania sa s literárnou situáciou ako 80-967760-4-5. Boli dielom intenzívnej radosti, objavovania a dobrodružstva, práve tak ako debut. Rozdiel v poetike je však markantný. V prvom rade ma už nebavilo rozvíjať postupy, ktoré sa primárne spájali s písaním Petra Macsovszkého: táto poetika už pre mňa ako tvorcu stratila čaro nového a neznámeho, potenciál zmeny a inakosti, onen typ vnútorného nepokoja, ktorý sa spája s tušením a objavovaním nových tém, foriem, obsahov. Nelákalo ma pokračovať v tom, čo som už poznal. Navyše, pozícia bola v tomto smere obsadená Macsovszkým a nemalo by nijaký zmysel, aby vedľa seba paralelne existovali dva rovnaké spôsoby písania. Boh literatúry rozdáva karty niekedy slepo, niekedy náhodne, v širšej perspektíve však vidieť, že vie, čo robí, a každý krok dáva spätne zmysel. Isté pozície sú v literatúre vždy pripravené, treba ich iba obsadiť a ešte predtým rozpoznať, nájsť svoje miesto, to, ktoré je vždy uvoľnené pre konkrétneho autora. Väčšina básnikov však má problém práve s týmto, s identifikáciou miesta pre seba, čoho dôvodom je zväčša neznalosť kontextu, v ktorom sa pohybujú, a nepochopenie procesov, ktoré sú v literatúre a v jej vývine inherentne prítomné. Vrátim sa však ku Gymnazistkám. Nedávno som v rozhovore pre iný časopis napísal, že byť zvedavým by malo byť samozrejmou vlastnosťou básnika. Neviem to formulovať lepšie, takže to teraz opakujem. Je to istý typ zvedavosti, ktorý ma vždy núti hľadať nový spôsob básnického vyjadrenia a posúvať hranice toho, čo už básnicky poznáme a máme zmapované. V čase, keď som začínal písať Gymnazistky, sa môj záujem v tomto zmysle presúval čoraz viac k popkultúre a možnostiam jej kríženia s vysokou kultúrou. Teda k špinavým, nečistým žánrom, pri ktorých nie je celkom jasné, o čo ide. Tak trochu Parnas a tak trochu pulp. Hoci vtedy vznikali veci skôr spontánne a prirodzene, dnes môžeme niektoré stratégie zatriediť oveľa presnejšie a analyzovať ich v širšom kultúrnom kontexte. Chcel som byť „komunikatívnejší“, áno, a „populárnejší“, áno, ale pritom zostať podvratný a naďalej dekonštruovať schémy zažitých básnických postupov, právd a kategórií. Chcel som robiť nekonvenčnú poéziu inak, tak, aby vyzerala ako konvenčná. Na pohľad zábavná a radostná, ale ona taká nie je, alebo nie je iba taká, je skôr výzvou prijať zjednodušenie a lyrickú banalitu, ale zároveň si uchovať komplikovanosť a náročnosť. Knižka má preto viac rovín, na ktorých ju môžeme čítať, čo koniec koncov kritika i čitatelia postrehli. Rozhodujúce bolo pre mňa objavenie, resp. znovuobjavenie tradície a spojenie experimentu s tradíciou ako základnej metódy alebo postupu, ktorým som i neskôr pristupoval k básnickej tvorbe a k tomu, ako uchopiť problematickosť sveta a poézie. Pokiaľ ide o techniky písania, v Gymnazistkách to bola predovšetkým apropriácia cudzích textov, a to konkrétne textov umeleckých. Podstatnú časť knihy tvorí bohatá sieť citátov zo slovenskej alebo svetovej poézie, z kanonických, ale i z brakových, a celkom efemérnych diel, z prózy, z ľudovej slovesnosti, z kinematografie, reklamy a popmusic, priame citácie, parafrázy, odkazy, ktoré sú samplované a remixované v mnohokrát bizarných kombináciách a celkoch. Je to taký malý intertextuálny raj. Alebo peklo. Alebo očistec. Závisí od literárneho kritika. Nie je to však primárna rovina alebo rovina, ktorá by bola nevyhnutná pre čítanie knižky, záleží na čitateľovi, či sa chce zúčastniť na tejto hre, prijať jej pravidlá a možnosti, do akej miery sa orientuje v literárnej a básnickej tradícii, či je alebo nie je schopný čítať ďalšie významy a vnímať, ako texty vybrané z iných textov navzájom komunikujú v nových kontextoch. Tým, že som pôvodné diela a útržky z nich vkladal do nových, nepredvídaných situácií, na jednej strane som ich oslobodzoval zo starých, pevných väzieb, v ktorých ich poznáme a pre ktoré sú vo svojom bytí naveky odsúdené, na strane druhej som ich vrhal do dobrodružstiev, v ktorých sa nemuseli cítiť najlepšie – ako keď sa na dvoch riadkoch stretne filmový Metropolis s Alicou v krajine zázrakov, reklamou na Dior a tromi zápalkami zažíhanými do noci Jacquesa Préverta. Ja som sa v tom svete koláží cítil výborne a veril som, že i čitateľ sa bude cítiť rovnako dobre. Spomínam si, ako som sa pri písaní Gymnazistiek bavil, ako sa mi spontánne a na surrealistickom princípe vybavovali verše, útržky a popevky rôznej proveniencie a ja som ich radil za sebou, spájal a kombinoval, prepisoval, posúval a rozvíjal. Inšpiráciu som hľadal priamo na miestach činu – nie iba v knihách, ale i na diskotékach, kúpaliskách a v obchodných centrách. Pre báseň o gymnazistkách v McDonalde som napríklad niekoľko týždňov pravidelne chodieval do McDonaldu, kde som ozrejmoval svoju skúsenosť s konzumným svetom a špecifikoval možné estetické fascinácie. Netreba si myslieť, že v tom experimente som ľudsky nič neriskoval (smiech). V neposlednom rade predstavovali Gymnazistky pokus o inováciu žánru ľúbostnej poézie a boli v tomto zmysle postmodernou ódou na mladé dievčatá. Opakovali dávno stratenú radosť z civilizačného ošiaľu avantgárd, tak ako by ju bolo možné formulovať vo svete, ktorý sa stal permanentnou recykláciou samého seba. Boli persiflážou tohto sveta, ktorý stráca zmysel pre realitu, rúti sa do katastrofy a mutuje na vyprázdnený antisvet zdania a čírej simulácie.

PŠ: Ďalšia, tretia knižka Korene neba, ktorá vychádza rok po Gymnazistkách, pokračuje v línii načrtnutej v Gymnazistkách. Aj keď textové útvary už nie sú také rozsiahle, je to viac zovretejší, koncentrovanejší tvar a aj tematické vymedzenie je trošku iné. V čom vidíš hlavný rozdiel medzi Gymnazistkami a Koreňmi neba?

MH: Pokiaľ ide o formu, v Koreňoch neba som opustil „katastrofu“, teda strofický útvar pozostávajúci zo štyroch pravidelne nerýmovaných veršov, ktorý som vynašiel v debute a opätovne použil v Gymnazistkách. Objaví sa ešte síce v druhej časti zbierky Básne pre mŕtve dievčatá, ale inak už svoju historickú úlohu splnil. Podobne ako v Gymnazistkách sú i v Koreňoch neba základné sémantické a rytmické jednotky, ktoré nie sú totožné s veršom, ale ho buď presahujú, alebo naopak nedosahujú, oddeľované dvojbodkou; ak by sme po štyroch riadkoch nechali jeden riadok prázdny a opäť pokračovali štvorverším, dosiahli by sme opätovne starú známu katastrofu. Akurát jednotlivé riadky boli v Koreňoch neba o niečo kratšie, čo posilňovalo zdanie zovretejšieho a koncentrovanejšieho útvaru, v skutočnosti však rozdiel vo forme nie je taký radikálny. Zásadnejšia zmena je celkom iste v tematickom vymedzení, hoci skôr by som povedal, že ide o posun či rozšírenie tematického poľa. Gymnazistky boli v istom zmysle monotematické, resp. reflektovali svet a komplex kultúrnych a civilizačných tém cez erotizujúcu a estetizujúcu prizmu mladých dievčat, ktoré stáli v absolútnom centre rozprávania. V Koreňoch neba som chcel dospieť k širšiemu obrazu spoločnosti. Tu sa do centra vysunula kultúrno-civilizačná rovina, ktorá tematizovanie aktuálnych spoločenských reálií a deficitov a obraz globalizovaného komerčného sveta spájala s víziou postkatastrofického a posthumanoidného sveta kybernetickej budúcnosti. Nóvum bolo objavenie sa motívu kyborga, s ktorým som potom pracoval i v zbierke Básne pre mŕtve dievčatá. Oproti Gymnazistkám sa prehĺbili tendencie, ktoré metareálnu a simulatívnu povahu skutočnosti už iba nenaznačovali, ale prisúdili jej ontotvornú a všetko pohlcujúcu platnosť. Rozklad kultúry a civilizačný progres vyústili do sveta utopicko-dystopických vízií, v ktorých sa márne pokúšame re-definovať stratenú či strácajúcu sa ľudskosť a podoby ľudskej prirodzenosti. Otázka osudu človeka a ľudstva, všeobecnejšie ponímané otázky humanizmu sa stali pre moje písanie určujúcimi. Modalita textu však naďalej spochybňovala vážnosť témy a mala čitateľa nielen zabávať či rozosmievať, ale najmä spochybňovať mieru a charakter jeho identifikácie s textom, ktorý ponúkal viacero rovín čítania a pokúšal sa o kombináciu ťažko zlučiteľných či nezlučiteľných prvkov. Posun oproti Gymnazistkám nastal tiež v technike, pretože postupy privlastnenia vystupujú v Koreňoch neba skôr sekundárne, resp. nie je im prisúdená taká zásadná textotvorná funkcia. Citácie a odkazy sú menej nápadné, menej frekventované a menej relevantné pre kreáciu a identitu samotného textu, čo však neznamená, že v texte nie sú prítomné. Našli sa kritici, ktorí si nijaké odkazy nevšimli a ešte to i zdôrazňovali, iní zase o knihe hovorili ako o malej encyklopédii slovenskej i svetovej popkultúry. Peter Macsovszky postrehol práve kolážový charakter mojich textov a Zoltán Rédey ma v tejto súvislosti nazval „postindustriálnym mini-Dantem“. Český recenzent sa pýtal, či Korene neba nie sú „remixmi pre snobov“. Samotný názov zbierky je odkazom na film s Juliette Gréco a podnázov Básne z posledného storočia zase odkazuje na v tom čase nový album Georgea Michaela Songs from the Last Century (1999). A ty určite vieš, že motto od Shelleyho je tiež odkazom na The Cure. To sú však iba také pozdravy z potápajúcej sa lode informačnej exegézy.

PŠ: Začal si sa zaoberať veľkými, univerzálnymi témami. Vráťme sa však ešte k jednej veci, ktorú si začal už pri Gymnazistkách a pokračoval si ňou aj pri Koreňoch neba, kde je to možno viac zrejmé. Je to tvoja práca s gýčom, pretváranie textových ready madeov, ktoré v mimoliterárnom kontexte pôsobia naozaj veľmi gýčovo, na umeleckú formu. Ostalo ti to aj v najnovšej knižke a paradoxné je, že niektorí kritici, ako aj čitatelia to nedokázali odčítať a dokonca som počul, ako ťa jedna mladá autorka, označila za gýčiara.

MH: Ľudia strácajú elementárnu schopnosť porozumieť textu. Víťazstvo nad analfabetizmom prinieslo zdanie, že v situácii, keď vie čítať a písať (takmer) každý, môže každý skutočne čítať i písať – čo naozaj môže, ale mal by si to nechať radšej pre seba. Devalvácia kultúry a slova je totiž zapríčinená aj skutočnosťou, že k slovu a kultúre bolo v dvadsiatom storočí umožnené pristúpiť prakticky každému, i tomu, kto na to nemá potrebnú intelektuálnu výbavu. O tom, či niečo gýč je alebo nie je, rozhoduje spôsob, ako s tým-ktorým objektom pracujeme (alebo nepracujeme), ako meníme (alebo nemeníme) kontexty, v ktorých sa nachádza, ako vsadzujeme (alebo nevsadzujeme) nejaké prvky na iné miesta, než sú tie pôvodné, a podobne. To všetko totiž spätne ovplyvňuje charakter a identifikácie objektu, v našom prípade toho, čo si nazval textovým ready madeom. Vo výtvarnom umení ani v hudbe si už niekoľko desaťročí, a dokonca ani u nás, nikto podobné zamieňanie práce s gýčom a gýča samotného robiť nedovolí, pretože by to vyznelo absurdne a dotyčný by sa tým akurát tak sám kompromitoval. Pre mňa bola a je práca s lyrickým gýčom mimoriadne zaujímavou a produktívnou, pokiaľ ide o spôsob, akým vytvárať situácie, ktoré by sa inak vytvoriť nedali. Koniec koncov viacerí kritici popisovali práve nejednoznačnosť a iritujúcu dvojznačnosť mojich textov ako charakteristickú pre moje písanie. „Vozvýšená“, resp. hyperbolizovaná lyrická modalita hraničila s paródiou a znejasňovala chápanie textu a jeho hodnotové kritériá. Takto nejako to vnímali napríklad Jaroslav Šrank či Zoltán Rédey. Prirodzene vznikala otázka, či to myslím vážne, alebo si robím žarty. Veľkou výzvou bolo pre mňa balansovať na tejto hrane, kde nie je nič jasné a všetko môže byť aj inak. Zanechávať za sebou nejasné stopy, ktoré sa strácajú v pochybnostiach výkladu. Jaroslav Šrank správne poznamenal, že táto dvojznačnosť zodpovedá oxymorickej povahe našej civilizačnej skúsenosti. V tomto zmysle je organickou súčasťou môjho básnického modelu sveta a je vždy funkčná. Ono napätie medzi pátosom a iróniou má ambivalentnú podobu, lyrický gýč nemusí umocňovať konvenčné kvality poézie, ale môže sa, naopak, efektívne podieľať na subverzných prácach textu. Pohráva sa s intenciou básnického textu a záleží na čitateľovi, či chce a je schopný tieto postupy a procesy sledovať.

PŠ: Myslím, že si môžeme spomenúť aj na niektoré konkrétne básne. Veľmi dobre to vidno napríklad na Sedemročných modelkách, ktoré sa začínajú parafrázou Ginsbergovho Vytia. Je tam citácia na ikonický text beatnickej literatúry, postavená v juxtapozícii modelingového, módneho priemyslu a devalvácii ľudského, konkrétne ženského tela ad absurdum zvýrazneného pri mladom, nedospelom veku „modeliek“. Mohlo by to takto nejako byť? Alebo báseň Ohňom a mečom, ktorá zas využíva historické fakty o boji Poliakov proti Švédom. Názov parazituje na známom poľskom románe od Sienkiewicza, navyše prefiltrovaný filmom Ohňom a mečom. Môžeme ešte spomenúť, že sú tam tvoje autentické zážitky z Krakova. V týchto troch zbierkach, ktoré sme teraz rýchlo prebehli, ktorá zbierka, básne sú tvoje najobľúbenejšie, respektíve, na ktoré si spomínaš najviac?

MH: Áno, tak nejako to je. Konkrétne tu ešte dodám, že sedemročné modelky sú aj odkazom na Rimbaudových sedemročných básnikov. Tak ako napríklad báseň 7 modeliek zase odkazuje na Baudelairových Sedem starcov. Takýchto príkladov je však v zbierke veľké množstvo. Pokiaľ ide o to, ktorú z týchto zbierok si ja cením najviac, potom sú to práve Korene neba. Myslím, že v tomto sa zhodnem s kritikou. Ak mám pri rôznych príležitostiach pripraviť blok zo svojej poézie, napríklad do rôznych antológií, alebo urobiť výber do časopisov, na preklad a podobne, väčšinou siaham po Koreňoch neba. Je to predovšetkým preto, že na rozdiel od debutu i od Gymnazistiek sú mi tieto básne stále nejakým spôsobom blízke a takpovediac im ešte stále autorsky i ľudsky „rozumiem“, dokážem sa s nimi stotožniť, nemám z nich i zo seba tak trochu divný pocit, akoby som zbadal v zrkadle namiesto svojej tváre jej karikatúru. A je tu zároveň ešte jeden dôvod. Všetky tri zbierky sú skomponované ako koncepty tvoriace jeden celok, z ktorého je pre mňa v prípade prvých dvoch kníh ťažké a problematické vybrať nejaký text bez toho, aby tým nebol podstatne narušený jeho zmysel a výpovedná hodnota. To ochudobnenie, ktoré zasahuje text mimo kontextu a konceptu, je podľa mňa natoľko zásadné, že nerád pristupujem k takémuto „výberu“. Zdá sa mi, že poézia oboch zbierok, jej intencia a zmysel lepšie funguje v celku než v častiach. V Koreňoch neba sú už väzby medzi básňami natoľko voľné, že nie je problémom čítať básne mimo rámcujúceho konceptu. Ale i bez ohľadu na to moje najobľúbenejšie básne pochádzajú z Koreňov neba. Je ich viacero a sú pre mňa stále „živé“.

PŠ: Tvojou štvrtou knihou boli Básne pre mŕtve dievčatá. Po nej si sa odmlčal skoro na desať rokov, až kým ti nevyšla kniha s názvom Michal Habaj. Čo sa udialo po knihe Básne pre mŕtve dievčatá a prečo tá dlhá odmlka?

MH: Slovo „odmlčal“ asi nie je celkom presné. Treba rozlišovať medzi „nevydávaním“ a „nepísaním“, keďže ide, resp. môže ísť o dve odlišné veci. Sám mávam pocit, že vtedy prišlo k istému odmlčaniu, reálne obdobie, keď som poéziu prestal písať, však bolo pomerne krátke, zďaleka mu nezodpovedá taká ruptúra, ako to vyzerá. Isté je, že som načas začal pochybovať o zmysle básnickej tvorby, o svojom písaní, necítil som nijakú podporu zvonka a sám som začal mať poézie, tej slovenskej, plné zuby. Strata motivácie a nezáujem mali svoj pôvod tiež vo vonkajších okolnostiach: malosť a obmedzenosť literárnych pomerov, všadeprítomné diletantstvo, karierizmus a falošnosť, pochybné spolčovanie bezvýznamných autorov a efemérnych kritikov, oceňovanie banálnych kníh. Bolo toho dosť, pre čo som si dal pauzu. Dokončil som ešte zbierku apokalypticko-existenciálnych, futuristicko-náboženských básní v próze s názvom Prichádza – tá zostala nakoniec v rukopise, hoci som istý čas uvažoval o jej vydaní. Prevážila však rezignácia. Keď som sa neskôr vrátil k písaniu, boli to spočiatku iba sporadické pokusy o hľadanie nového tvaru a zmyslu poézie, väčšinou neúspešné. Postupne som obnovil svoj projekt s Annou Sneginou a pripravil na vydanie jej básne z pozostalosti. Paralelne sa rozbehlo i moje vlastné písanie, opätovne som si uvedomil, že chcem písať poéziu, a prišiel som i na to, ako a prečo. Výsledkom bola moja zatiaľ posledná básnická kniha Michal Habaj, ktorá sama osebe vznikala niekoľko dlhých rokov, čo bol rozdiel oproti predchádzajúcim zbierkam, tie vznikali podstatne rýchlejšie a bezprostrednejšie. Nepochybne platí i to, že kedysi bolo neporovnateľne viac času na písanie a človek sa mu mohol venovať naplno. To je iste i tvoja skúsenosť. Veď napríklad v roku vydania Gymnazistiek som stihol nielen napísať novú zbierku Korene neba, ale zároveň s ňou i niekoľko rozsiahlych básnických skladieb, ktoré zostali v rukopise: Krajné medze, Milénium a Spevy kyborgove. A ak si spomínaš, hneď nasledujúci rok po Koreňoch neba, teda v roku 2001, mali vyjsť Básne pre mŕtve dievčatá – tá zbierka nikdy nevyšla, hoci už koncom roku 2000 bola dokončená a pripravená na vydanie. Tak sa mi zdá, že sme na ňu nedostali peniaze. Alebo som od vydania upustil ja sám? Tie Básne pre mŕtve dievčatá, ktoré vyšli v roku 2003, už boli komplet novou zbierkou, ktorá nemala s pôvodnými „mŕtvymi dievčatami“ spoločné vôbec nič, ani jediný riadok, zostal iba názov.

PŠ: Tak sa trochu pozrime na Mŕtve dievčatá z roku 2003. Niežeby to nebolo v predchádzajúcich básňach, ale konkrétne v tejto zbierke je veľmi výrazný moment dekadencie a dandyzmu. Postava dandyho verzus okolitý svet je pomerne obľúbená básnická figúra. Máš k tejto estetike blízko alebo ju len využívaš ako ďalšiu autorskú štylizáciu?

MH: Máš pravdu, ale treba to doplniť. Básne pre mŕtve dievčatá totiž vznikali ako koncept na ambivalentnom, resp. kontrastnom princípe, pokiaľ ide o historizujúce a futurizujúce motívy. Figúra dandyho bola súčasťou štylizácie do kyborga. Celá zbierka bola vytvorená ako koncept postapokalyptickej nostalgie kyborga za človekom a ľudskosťou. Naplno som tu rozvinul estetiku, ktorú som čiastočne použil už v Koreňoch neba, a pomenoval som ju „futuroretro“: dandy je v tomto zmysle štylizáciou subjektu, ktorý primárne priznáva vlastnú kybernetickú identitu a povahu. Môže to však byť i metafora. Ako vieme, dandy zosobňoval či zosobňuje práve tendencie odstupu, chladu, nezáujmu, výlučnosti, individualizmu, impertinencie až krutosti, straty autenticity a empatie, teda takého súboru vlastností, ktorý môže vytvárať zdanie „odľudštenia“. Nepochybne by pre každého historického dandyho bolo veľkým snom stať sa kyborgom. A mne sa zazdalo, že i naopak. Paradoxne, dandy by kyborgovi stelesňoval maximalizovanú, esenciálnu ľudskosť. Ale platí, že dekadentná estetika je pre zbierku dominantná a mal som k nej veľmi blízko. V tom čase som totiž napríklad písal svoju dizertáciu o moderne v slovenskej próze medzivojnového obdobia a žil som s dekadenciou a v dekadencii takpovediac dennodenne niekoľko rokov. Boli to krásne časy. V druhej časti zbierky pribudli apokalyptické motívy. Budúcnosť a minulosť sú tu však nerozlučne späté. Záverečná báseň zbierky Laboratórium Apokalypsy nie je iba futuristickým obrazom tragického zavŕšenia ľudského osudu a druhu, ale i historizujúcou narážkou na dekadentnú Viedeň obdobia fin de siècle, ktorá bola v dobovom kľúči považovaná za „pokusné miesto konca sveta“ a „laboratórium apokalypsy“. Všetko, čo sa má stať, je výsledkom minulých, dlhodobých dejov a procesov, preto, ak rozmýšľame o budúcnosti, nie je možné nevychádzať z histórie. Vlastne by sme mali v knihe osudu a dejín listovať odzadu.

PŠ: Pre mňa je to veľmi zaujímavé, pretože si myslím, že nielen väčšinové obyvateľstvo, ale aj odbornejšia verejnosť má o dandyzme minimálne povedomie a len málokto si dandyzmus spája so Slovenskom. Avšak dandyzmus tu, aspoň v umení, vždy bol. Snažíš sa teda, aby aj táto umelecká epocha neprišla o svojich dandyov?

MH: Predovšetkým si myslím, tak ako hovoríš, že dandyzmus ako fenomén nie je u nás vôbec pochopený vcelku a komplexne, resp. laickej, ale i odbornej verejnosti splýva najčastejšie s neškodným obrazom výstrednej elegancie, manierizmu a módnej extravagancie. To je, samozrejme, omyl, resp. zjednodušenie. Dandy obmedzený na vonkajšie znaky a atribúty predstavuje skôr typ tzv. „diletanta“, s ktorým máme bohatú skúsenosť nielen v literárnych dielach, ale i v životnej realite. Dandy totiž nevytváral iba estetické koncepcie, ale spolu s estetickými pozíciami formuloval a formoval zásadné filozofické, sociálne a politické postoje svojich čias. Výlučne estetickú prezentáciu dandyho v zmysle „arbiter elegantiarum“ treba rozšíriť o ontologický a politický rozmer jeho identity. Napríklad u Baudelaira sa vždy prelína jazyk estetiky s jazykom politiky. Dandy je symbolom aristokratickej nadradenosti ducha, revolty a krásy. Je heroickou figúrou par excellence. A ako nepochybne vieš, je i tragickou figúrou. To by si hádam odo mňa nechcel? Ale ak narážaš na minulosť, potom áno, v istom období svojho života som s dandyzmom koketoval. Myšlienky a filozofia dandyzmu sú však stále aktuálne a ako svedčia viaceré súčasné koncepcie a teoretické práce venované tejto téme, dandyzmus realizovaný vo svojej pravej podstate môže dnes, možno trochu paradoxne, predstavovať obnovu humanizmu.

PŠ: Pod gynonymom Anna Snegina ti vyšli dve zbierky. Peter Macsovszky ešte v deväťdesiatych rokoch vydal zbierku ovulačnej poézie pod menom Petra Malúchová. Predpokladám, že tvoja motivácia použiť ženské meno bola iná ako kopírovať Macsovszkého, hoci ako Veľký epigón by si na to právo rozhodne mal.

MH: Ako Veľký epigón by som na to právo mal, na druhej strane však platí, že používanie ženského pseudonymu nie je také výnimočné, ako by sa zdalo, a to nielen v dejinách svetovej literatúry, ale dokonca ani v dejinách tej našej. Na rozdiel od Petra Macsovszkého som však rozhodne nemal v úmysle priznávať sa k autorstvu. Urobil som tak síce odvtedy už mnohokrát, ale treba povedať, že som iba prijal hru, ktorú mi vnútila literárna kritika. Nemám problém kedykoľvek priznať skutočnú pravdu, a to, že básne Anny Sneginy som nikdy nenapísal: krv nešťastnej, zneuznanej autorky nie je na mojich rukách, je na rukách kritiky, ktorá jej krásnu autentickú knižku Pas de deux bez akéhokoľvek dôkazu a dokladu pripísala mne. Túto cynickú, ale i zábavnú hru som prijal, pretože som si od začiatku uvedomoval jej básnický potenciál, ktorý raz nájde, verím, i svoje finančné ohodnotenie. Je to dobrá myšlienka, hoci, iste, je mi ľúto nevinného života mladej ženy, ešte takmer dievčaťa. S autorkou si sa koniec koncov ty ako vydavateľ stretol, vieš rovnako dobre ako ja, že bola skutočnou osobou, stretávali sme sa pomerne často a naša korešpondencia dodnes svedčí o pekných zážitkoch a vzťahoch. Taký Agda Bavi Pain sa nikdy nevyrovnal s tým, že si Anna nevyvolila za spoločníka jeho, obscénne e-maily tiež iste prispeli k jej odchodu zo Slovenska. Ani vtedy však neprestal hon na túto nevinnú dušu. Hanbíš sa? Máš sa prečo, to ty si prvý naslepo vystrelil do novín, že ti básne Anny Sneginy pripomínajú básne Michala Habaja. Bez akéhokoľvek dôkazu, tvrdenia či náznaku z mojej strany. Hodil si udičku a už Jozef Bžoch zabral a vo svojej recenzii zamenil Sneginu za Habaja – následne to prevzali ďalší. Vieš ty vôbec, že úbohá Snegina, zdrvená znevážením svojej práce a osoby, veď autorstvo jej vytúženej debutovej zbierky bolo verejne prisúdené komusi inému, že v tomto žiali a hneve napísala list M. M. Šimečkovi, šéfredaktorovi SME, kde oba zavádzajúce a nepravdivé texty vyšli, s tým, že žiada o vysvetlenie, ospravedlnenie a priestor na reakciu? A vieš, že nič z toho, hoci sa odvolávala na étos a hodnoty občianskej spoločnosti, na profesionálnu česť i dobrú vôľu, nič z toho nebolo vzaté na vedomie a nedočkala sa nijakej odpovede? Išlo o nedorozumenie, omyl, zámernú diskreditáciu, ohováranie, šírenie nepravdivých informácií? Mrzí ma, že v tomto zavádzaní pokračoval neskôr i Jaroslav Šrank vo svojich syntetizujúcich knižných prácach, hoci mohol by som sa spätne poďakovať, že ste všetci prijali tento výklad a umožnili mi tak vstúpiť do hry a zožať nezaslúžený podiel na sláve. Táto hra je neustále v procese, má svoje pokračovanie a bude rozvíjaná v ďalších dobrodružstvách a projektoch. Ale čo na to naša poetka? To, že sa presťahovala do Ruska, bola jedna vec, fakt, že opustila i tam svojich blízkych a bez stopy zmizla, je druhá vec. Hoci bola vyhlásená oficiálne za nezvestnú, viem, že rodičia poetky ani jej exmanžel, nikdy neprijali možnosť, že by si sama siahla na život, respektíve že by už nebola na tomto svete. Ako mi povedala babička nezvestnej, akademička Zinajda B. Mar, s ktorou som mal tú česť a potešenie rozprávať sa, všetci veria, že Anna žije a raz sa vráti domov. Kdesi počuli, že vstúpila do kláštora a žije asketickým rehoľným životom, kdesi inde zase, že sa opäť vydala, usadila sa na vidieku a stará sa o svoje dve malé deti, mačku a psa. Ktohovie. Ja v tejto chvíli neviem nič viac. Myslím, že jej po slovensky písaná poézia je už pre ňu celkom bezvýznamnou minulosťou, snažím sa teda aspoň šíriť spomienku na túto mimoriadne talentovanú poetku, o ktorú slovenská poézia navždy prišla, a ak je možnosť, prinášať čitateľom aspoň torzo jej strateného a zabudnutého diela. Tak som pripravil na vydanie najskôr knižný súbor básní z pozostalosti, ktorý sa tešil a teší veľkému záujmu čitateľov a čitateliek, neskôr som inicioval časopisecké uverejnenie niekoľkých blokov neznámych básní Anny Sneginy, tak ako boli objavené na rôznych miestach. Myslím, že čitateľská verejnosť by mala mať možnosť ich poznať. Verím, že sa mi podarí dať dohromady a knižne vydať i tieto básne, sú tu tiež ďalšie básnické texty, zlomky z denníkov a korešpondencie, ale nechcem zbytočne predbiehať, netrpezlivý čitateľ sa iste svojho vytúženého dňa, keď sa opäť stretne s dielom svojej milovanej poetky, dočká, a to v perspektíve hádam i strednodobej.

PŠ: Ja by som Sneginu nechal Sneginou. Koniec koncov nikdy som nepochyboval, že sa ešte na scéne objaví množstvo jej stratených rukopisov. Len aby ich nebolo nakoniec toľko, že literárni vedci vypočítajú, že ak by ich chcela napísať, musela by začať v troch rokoch. Pozrime sa na tvoju poslednú knihu, ktorá je nielen kvantitatívne nadpriemerná vzhľadom na štandardy domácej poézie, ale tvorí zároveň tvoj doterajší opus magnum. Takže nielen množstvo strán, ale aj množstvo tém, obsahov, techník, foriem, vízií, otázok...

MH: V Michalovi Habajovi som vykročil kdesi celkom inde. V prvom rade som sa pokúsil o básnický prieskum – básnických foriem a techník, áno, najmä však obsahov, ľudského vedomia a ľudskej identity, toho, ako možno postihnúť ľudský subjekt, ako sa utvára, rozkladá, stráca v neustálej premene, plynutí a mnohosti. Akým spôsobom nie sme schopní uchopiť ani len vlastné ja, ktoré je nakoniec čírou ilúziou. Snom o nás samých, ktorí sa potácame v tme bez ohľadu na to, či práve žiarime vo svetle reflektorov alebo či si definitívne uvedomujeme, že nikdy nespoznáme zmysel vlastných činov ani dôvody nášho konania. Sme odsúdení na iracionalitu a ako ľudstvo nad ňou nikdy nezvíťazíme. Tento prieskum mal svoju vopred danú metodológiu, ktorá vychádzala z meditačných a očistných techník, vnútorných rituálov a jogovej praxe, a hoci to tak možno nevyzerá, bol to nevyhnutný aspekt knihy, resp. moment, bez ktorého by táto kniha nikdy nebola vznikla alebo by vyzerala celkom inak. V tomto zmysle môžeme knihu chápať ako doklad zlyhania a pádu. Dokument neúspešnej ľudskej púte za Poznaním. Nemyslím si, že sa mi podarilo dospieť k čomukoľvek a naplniť východiská môjho snaženia: konfrontácia s negatívnymi stránkami ľudskej identity a deštruktívnymi tendenciami, ktoré v nás iba čakajú na to, aby mohli naplno prepuknúť a ovládnuť územie, je však celkom iste poučná. Je to riziko duchovných cvičení, na ktoré by mal vopred upozorniť každý spirituálny učiteľ. Zostup do podsvetia je však zrejme nevyhnutný. Pochopil som, že je možnosť, aby bol človek lepší, a že sa to pravdepodobne nikdy nestane. Nehovorím o sebe. Hovorím o nás. Ale ak sa vrátim k literárnej rovine, kniha bola pre mňa aj básnickým zápasom o krásu, teda niečím, čo v súčasnej slovenskej poézii nemá miesto, alebo, ak má, iba v poklesnutých, naivných a insitných podobách. Mám však na mysli celkom samozrejmú, pôvodnú a elementárnu básnickú krásu, ideu krásy, prácu s básnickým obrazom, ktorý napríklad riskuje vlastnú legitimitu mierou vlastnej lyrickej pravdivosti a nevyhnutne i pátosu. Pretože ak som v závere Michala Habaja napísal, že rytmus tejto knihy je založený na experimente so životom, nie s textom, tak to platí a bolo to nevyhnutným predpokladom akýchkoľvek básnických prác, ku ktorým malo prísť. Teda opätovne zdôvodniť a dokladovať legitímnosť a hodnovernosť básnického textu vlastným životom, skutočnosťou, ktorá bude oslobodená od digitálnych a virtuálnych simulácií reality i poézie. Povedzme, že sme sa ocitli v bode obratu a musíme niečo obetovať. Ale aby som to dopovedal: ten risk by mal byť evidentný v ľudskej i básnickej rovine, ktoré v skutočnosti nikdy nie sú oddelené. V Michalovi Habajovi som sa v podstate vydal veľmi ďaleko od toho, čo by odo mňa čitatelia aj kritici očakávali; neraz som prekročil hranicu znesiteľnosti, a to naozaj výrazne, ale ak nebudeme prekračovať hranice, a je jedno, akým smerom, nikdy v poézii nevybojujeme nové územia. Vybojovať dnes pre poéziu nové územie môže znamenať aj vrátiť sa späť a predniesť nárok na také územia, ktoré boli pre poéziu dávno stratené a ktorými by sa dnes nikto seriózne nezapodieval. To je pre mňa napríklad krása. Návrat k prirodzenosti a pravdivosti básnického obrazu. Úlohy dneška sa nevyčerpávajú šermovaním rukami a plieskaním na plechový bubienok: z toho možno veľa nezostane, pretože ľudstvo i poézia budú v blízkej budúcnosti žiť v celkom inom svete a v celkom odlišných podmienkach. Nám ako básnikom chýba elementárne poznanie základných otázok: aký je zmysel a pôvod poézie, načo tu poézia je a čo s ňou môžeme urobiť, prečo to robíme a či niečo z toho môže zostať platné. To sú otázky, ku ktorým som sa chcel vrátiť. Formy, ktoré som na to použil, boli heterogénne a neraz vyslovene protichodné: z tohto hľadiska je kniha polyfónna a nájdeme v nej pestrú spleť štýlov a žánrov, ktorá môže pôsobiť až amorfne či chaoticky. Pokúšal som sa však o syntézu, tak ako to signalizujú už kľúčové slová v úvode knihy (mystika – beat – koncept – experiment – gýč – pop – teória). To by mohol byť najmenší problém, každý čitateľ si tam totiž môže nájsť aspoň niečo. Ale nie o takého čitateľa mi išlo: nezaujíma ma naivná spirituálna poézia ani prvoplánový konceptualizmus – a takí čitatelia mali s Michalom Habajom zrejme problém. Skôr by som bol rád, ak by po knihe siahali tí, ktorí dokážu nachádzať zmysel a krásu v mnohosti a rôznosti obsahov i foriem sveta a poézie, v permanentnej výzve myslieť inak a nechávať sa vždy nanovo prekvapovať vlastnou zvedavosťou a sebou samým. Koniec koncov v knihe mi išlo aj o radikálnu konfrontáciu so sebou samým – a to nikdy nevieš, čo sa bude diať a ako to dopadne. Práve to však môže byť oslobodzujúce a katarzné. Ľudsky, ale aj básnicky a esteticky.

PŠ: Od tvojho debutu uplynulo skoro dvadsať rokov. Cítiš, že literárne, respektíve básnické územie sa zmenilo? Je to iné teraz a vtedy. Samozrejme, bolo by čudné, keby nebolo, ale myslel som to tak, či sú zmeny nad rámec priemeru, či sú markantné? Ak áno, aké sú to podľa teba zmeny?

MH: Literatúra sa stala kulisou. Módnym doplnkom ku koláčiku a limonáde. Neškodným dizajnom. Niektoré polohy, ku ktorým sme dospeli, boli ešte celkom nedávno ťažko predstaviteľné. Miestami už ani nie je dôležité písať literatúru, to je iba sekundárny produkt, rozhodujúce sú blogy, statusy a prezentácie. Celá literárna scéna je deštruovaná a smerom k verejnosti jej chýba hierarchizácia. Výsledkom je hodnotový chaos. Vedľa seba existuje niekoľko, priveľa paralelných literárnych svetov, ktoré sú celkom autonómne a žijú samy zo seba. Ale to, čo je najtragickejšie, je práve nahrádzanie tvorby marketingom. Bezvýznamní autori sa tešia obľube verejnosti a ešte sa aj hnevajú, keď kritika pomenuje problémy ich písania, príp. si ich tvorbu vôbec nevšíma. V budúcnosti už možno slovenský spisovateľ nebude musieť ani nikdy nič napísať, celkom bude stačiť, ak toto nič bude vedieť prezentovať a predať. Ale zmenilo sa toho iste viac. Napríklad som čítal, že písanie, ktoré reprezentujú autori Text generation, tvorí v slovenskej poézii hlavný prúd a že alternatívu predstavujú autori spirituálnej a prírodnej lyriky. To sa zmenilo. Čo si o tom myslíš? Ja nič. Iba ma zaujíma, ako radikálne sa môže básnický terén v reflexii literárnej kritiky za pomerne krátky čas prekódovať. Ak to porovnám s tým, že ešte desať rokov predtým nášmu písaniu nedávala kritika – až na ojedinelé výnimky ako Jaro Šrank a Zolo Rédey – dlhú nádej na život a viedli sa diskusie o tom, aká efemérna bude naša poézia už o pár rokov a že časom jej dôležitosť poklesne, prípadne, že z nej nezostane vôbec nič, potom je to prekvapujúce. Ale mám inú otázku. Je takáto situácia dobrá pre experimentálnu poéziu? Povedzme pre mladú experimentálnu poéziu, ktorá by zo svojej podstaty nemala byť v centre, ale na okraji, a to podľa možnosti čo najradikálnejšom. Je tam? Pretože ak tam je, potom by mala mať schopnosť provokovať – ale má ju? V okamihu, keď sa experiment a konceptualizmus v literatúre udomácnili a kanonizovali, stratili vlastnú výbušnú a ničivú podstatu. Tú treba nanovo nájsť a definovať. Čisto literárne a esteticky – pretože nijaké výpady, ktoré nemajú primárne básnický charakter a funkciu, nemajú v literatúre ani zmysel. Stále je a bude čo spochybňovať, predovšetkým s ohľadom na tradičnú lyriku a tradičné myslenie – ale rovnako aj vzhľadom na insitné podoby konceptualizmu a vyprázdnený, formalistický experiment. Absolútna väčšina autorov nepochybne premýšľa konvenčne, naivne a stereotypne – a je mi v princípe jedno, či ide o banalitu experimentu alebo prírodnej lyriky. Nevidel by som to čierno-bielo. Deštrukcia, subverzia, odpor, výskumníctvo a hľadačstvo sú však stále rovnako potrebné a nevyhnutné. To, či dokážu aj prepisovať básnické územie, závisí od talentu a originality autorov, ktorí s takouto víziou vstupujú do literatúry.

PŠ: Určite si v obraze a sleduješ aj najmladšiu poéziu, zaujal ťa v poslednom čase niekto? Nebodaj vidíš nejakú novú nastupujúcu generáciu či výrazné hlasy?

MH: Vidím predovšetkým a konečne pohyb, teda niečo, čo tu dosť dlhý čas, takmer celé jedno desaťročie, nebolo. A to bola zvláštna situácia, pretože slovenská poézia málokedy upadala až do takej hlbokej a nezáživnej hybernácie, ako to bolo teraz, keď sa dlhodobo nič zásadné v jej vývine neudialo. Sporadicky sme sa o tom s Jarom Šrankom rok po roku bavili, čo to má znamenať a kde je už konečne nová generácia, ktorá zmetie tú našu. Niektoré podoby mladej poézie ma však prekvapili, a to najmä tie, ktoré nadväzujú na konceptuálnu a experimentálnu poéziu z konca deväťdesiatych rokov. A pokiaľ ide o výrazné hlasy, nejaké počuť veľmi intenzívne, ale nie som si istý, či sú to práve tie, ktoré sú najzaujímavejšie a najdôležitejšie aj básnicky. Tých hlasov je totiž viac a niektoré z nich, hoci ich na verejnosti nepočuť až tak výrazne, znejú sľubne.

PŠ: Už mám len obligátnu otázku na záver. Na čom momentálne pracuješ?

MH: Mám pripravenú na vydanie novú zbierku Caput Mortuum s podtitulom Básne špekulatívneho posthumanizmu. Opustil som niektoré základné premisy predchádzajúcej zbierky. To, čo rozvíjam a na čo nadväzujem, sú otázky kultúrno-civilizačné a špeciálne otázka humanizmu: tu však v trochu inom kontexte. Zaujímajú ma deje, resp. procesy dehumanizácie a rehumanizácie človeka vo vzťahu k tomu, čo som pracovne nazval špekulatívnym posthumanizmom. História, ľudskosť, zlo, to sú iste veľké témy a podľa mňa i základné, teda také, ktoré by mala poézia skúmať, a to nielen okrajovo či akoby mimochodom, ale systematicky, cielene a nevyhnutne s veľkým nasadením. Verím, že kniha vyjde budúci rok, bol by som rád, keby to bolo čo najskôr. Keďže je už dopísaná a uzavretá, v súvislosti s ňou pracujem už iba na tom, aby som ohľadom jej vydania neurobil rozhodnutia, ktoré budem neskôr ľutovať, prípadne sa ukážu viac neproduktívne ako produktívne. Problém na Slovensku totiž nie je iba s knižnou kultúrou ako takou, s distribučnými sieťami a praktikami kníhkupcov, ale aj s vydavateľstvami a vydavateľmi. Niekedy je celkom jedno, či si vyberieš veľké zavedené vydavateľstvo alebo malé vydavateľstvo „jedného muža“: niektoré základné pravidlá a očakávania skrátka nie sú realizované a naplnené a nič s tým neurobíš. Ale to je iná téma. Zbierku som písal tri roky a dokončil som ju teraz v auguste. Ako vždy, keď knihu dopíšem, mám pocit, že sa mi takmer podarilo urobiť to, o čo som sa pokúšal a čo som cítil, že mám urobiť. Ten pozitívny pocit je krátkodobý, chvíľkový, po čase prídu pochybnosti, tie sa prehĺbia v pocit zlyhania, v odpor, nezáujem a ľahostajnosť. Vtedy už človek zvyčajne píše niečo celkom iné, zatiaľ čo okolie od neho očakáva, že bude rozprávať o aktuálne vydanej knihe. A tak prichádza tá mašinéria, že musíš propagovať a verejne čítať niečo, čomu už vlastne ani nerozumieš a od čoho by si sa rád dištancoval. Je to veľmi smiešna hra. Ale som rád, že v novej zbierke som sa posunul k niečomu, čo už pripomína to, k čomu by som sa rád priblížil ako k prvým, opatrným pokusom o zvládnutú básnickú prácu, pokiaľ ide o obsah i tvar. Je to ešte ďaleko, ale mám pocit, že som urobil prvý krok a iba práve začínam. Takže pracujem na tom, aby som raz bol pripravený napísať to, k čomu azda smerujem, čo napísať chcem, mám a musím. Vždy je to smerovanie k syntéze, k oslobodeniu sa od čiastočnosti a jednostrannosti. Inak však nemám nijaké ilúzie o tom, ako to s nami dopadne. Môžeme sa pozerať okolo seba a vidieť, ako sa všetko rúca a ako nám v rukách zostávajú bezcenné zvyšky. Dead Head. A dobrá rada na záver? Chápme poéziu ako investíciu do budúcnosti. Možno poslednú, ktorú máme.

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 37 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist