1 Oficiálne dejiny filozofie len ťažko prijímajú takých čudákov a samotárov, akým bol maďarský spisovateľ Béla Hamvas (1897 - 1968).

Buď ich označia za nesúrodých filozofov, alebo, v lepšom prípade, za esejistov, v horšom za diletantov a pretendióznych kaukliarov. Napokon, prečo nie. Hamvas by zrejme protestoval proti označeniu filozof, kým nálepka kaukliara by mu prekážala menej. Inak by asi nenapísal skvelú esej Arlequin a monumentálny iniciačný román Karneval. A potom: zaradenie medzi kaukliarov by mu neprekážalo nielen preto, lebo sám obdivoval bláznivých mystikov súfizmu, ale ani preto, lebo evanjeliá vnímal ako humoresku. Takú humoresku, bez ktorej sa dá ťažko (pre)žiť.

         Oficiálne dejiny filozofie podivínov ako Béla Hamvas zvyčajne vytesňujú, posielajú kamsi na perifériu, do zabudnutia, do ríše neviditeľných. Do násilného zabudnutia však Hamvasa neposlali len sféry súrodých a systematických filozofov (darmo sa priatelil s akademicky uznávaným Carlom von Kerényim), ale aj meniace sa politické režimy a v konečnom dôsledku aj osudový zásah bomby, ktorý na konci druhej svetovej vojny zničil spisovateľovi knižnicu a všetky jeho rukopisy. Po vojne komunistický režim Hamvasovi zakázal akúkoľvek publikačnú činnosť, a aby toho nebolo málo, ešte ho aj zdegradoval na pomocného robotníka. V robotníckej triede sa teda mohol rozplynúť a žiť svoj neviditeľný príbeh. Svoju svadharmu. Možno sa teda čudovať, že jeden z jeho najsilnejších textov sa volá Neviditeľné dejiny?

         Nesúrodosť a protirečivosť Hamvasovho uvažovania sa premietla i do jeho štylistiky. Krátke, úsečné vety, úsporná lexika, kategorické vyhlásenia, nezriedka aj uštipačné šaškovanie. A to všetko v berďajevovskom rytme guľometnej paľby. Ako keby šlo len o skice viet. Keď sa však do nich zahĺbite, zbavia vás pokojných nocí.

         Nazývať Bélu Hamvasa (beletristicky plnohodnotným) spisovateľom je teda problematické. V porovnaní s tým, že maďarská literatúra prvej polovice dvadsiateho storočia dosiahla štylistickú a filozofickú virtuozitu svetovej úrovne, Hamvasove prózy pôsobia ako rozvláčne (efektné) fejtóny plné (zdanlivo) jednoduchých myšlienok. Jeho románom – napohľad – chýba akýkoľvek zmysel pre proporcie. Dej býva potlačený, prevládajú hebefrenické monológy opäť len s nezadržateľným esejistickým potenciálom; psychologická kresba žiadna, postavy sú schematické a vlastne fungujú len ako autorské masky – čím sa autor väčšinou ani netají, pričom sa často zaštiťuje sanskrtským ta tvam asi, čiže: toto si ty, toto som ja. Alebo „hamvasovsky“ povedané: aj ty si ja, takže ak odsúdim teba, odsúdim len seba, márne je brániť sa obvineniam, pretože v každom z obvinení sa skrýva zrnko pravdy. V tomto klamlivom svete. Kde jedinou pravdou je, že každý z nás je luhár. Lebo: „V šlamastike sme všetci.“

 2.

Výrok, že v šlamastike sme všetci tvorí jeden z oporných pilierov hamvasovskej „nesúrodej“ filozofie. Ale čo sa tu rozumie pod pojmom šlamastika? Skorumpované bytie. Poškodené bytie. Po maďarsky: rongált lét. „Lét“ znamená bytie a Hamvas používa aj výraz létrontás, ktorý možno chápať viacerými spôsobmi, pretože rontás znamená nielen „kazenie“, „pokazenie“, „poškodenie“, ale aj „uhranutie“, „porobenie“ „začarovanie“ či „kliatbu“. Mohli by sme použiť slovné spojenie: porobené bytie. Na našom bytí, na tom, ako žijeme, leží teda akási kliatba. Poroba. Ako keby sme žili v porobe. Čiže v akomsi zaslepenom otroctve – v temnote. Keby to tak nebolo, neboli by vznikli ani veľké duchovné tradície. Keby nás neobklopovala temnota, nevnímali by sme jadro veľkých duchovných tradícií ako zdroj oslobodzujúceho svetla.

         V dialogickom texte, v ktorom sa Hamvas zhovára sám so sebou, a ktorý ironicky nazval Interview, píše: „Sú oveľa horšie veci ako korupcia. Príklady nech si každý hľadá sám a uvidí, že sotva jestvuje niečo iné než príklady. Ešte aj u Tolstého. Človek sa hneď na začiatku chce mstiť niekomu, kto stojí v ceste jeho ambíciám, potom sa chce mstiť skupine, potom  spoločenskej triede, potom celej spoločnosti, štátu, epoche, civilizácii, ľudstvu. V poslednom čase je táto pomsta jedinou hybnou silou dejín. A neuvedomujú si to.“

         „Poškodenie“ bytia (podľa Hamvasa prvýkrát používa v tomto zmysle tento výraz Ferdinand Ebner – Daseingebrochenheit) poznačuje v prvom rade človeka – ducha (morálku), dušu (logiku) i telo (estetiku) – a potom, cez neho, všetko, celý okolitý svet. V Sútre mágie píše, že disharmónia medzi týmito tromi zložkami vedie v duchovnej oblasti k hriechu, v duševnej k šialenstvu a v telesnej ku chorobe. Takíto sme dnes a takíto sme už tisíce rokov: buď nás mučí choroba tela alebo šialenstvo a pocit viny. Dostojevskij o tom už čosi vedel, ani netreba zachádzať do detailov. Mimochodom, Hamvas Dostojevského, podobne ako Beethovena, považoval za magického umelca. Aby nedošlo k nedorozumeniu: umelcov delil na magických a orfických. Magický je ten, kto svojím dielom znepokojuje, rozrušuje, rozvracia, burcuje. Orfický tvorca – ako napríklad Dante - sa zas usiluje o syntézu, harmóniu a vzostup a výstup do nebies, o znovunastolenie súladu, o opätovné poskladanie sveta.

         Sútra mágie nekompromisne odkrýva manipuláciu, ktorá sa vykonáva na jednotlivcovi, ktorý sa za takýchto okolností sotva môže správať normálne. Z tohto nezávideniahodného rozpoloženia sa však môže vymaniť: a to tak, že sa stane bdelým. Táto bdelosť znamená pozornosť voči prítomnosti (byť prítomný v prítomnosti), čiže „nelietať“ v imaginárnych svetoch minulosti a budúcnosti. Podľa Hamvasa normálny človek nežije v hriechu, je bdelý a zdravý. V hinduistickej tradícii mu zodpovedá buddhi, v hebrejskej cádik a v gréckej kalokagathos. Ako vidno hamvasovská „normalita“ je niečo celkom iné ako to, čo sa bežne chápe pod normálnym, denným životom, ktorý je súčasťou poškodeného bytia. Človek už dávno stratil predstavu o zdraví a celistvosti, žije v neprestajných opakovaniach, zabudol, že ľudská bytosť nie je mikrokozmos, ale mikrotheos, a preto súvisí s Bohom, a nie s pominuteľnosťou kozmu.

         V eseji Unicornis, ktorá, mimochodom, nesie podtitul summa philosophie normalis, píše: „Hrozím sa toho, že zo mňa bude mudrc, hrdina alebo svätec. Mám oveľa vyššie ambície – chcem byť normálny človek.“ Hamvas sa teda zastáva nenápadnosti a ústrania: byť bokom od spoločenských ambícií, od slávy, ktorá patrí na ulicu, a vyhýbať sa akémukoľvek extrému či výstrednosti. Prejavy takzvanej geniality či nadania považuje za prejav démonických síl, pretože nadanie nie je nič iné, len hypertrofia jednej vlastnosti na úkor celkovej harmónie osobnosti. Preto si vytyčuje za cieľ skoncovať s genialitou a žiť ako normálny (zdravý, ucelený, nepoškodený) človek. Treba podotknúť, že hoci Hamvasov normálny človek sa vyhýba výstrednostiam, nestáva sa preto nudným a netvorivým askétom, ale človekom v istom zmysle nepredvídateľným (predkresťanský človek bol otrokom cyklov a opakovaní, no kresťanský človek sa má vyznačovať tvorivosťou a slobodou), spontánnym. Lebo inak si asi sotva môže uchovať svoju bdelosť a znovu nadobudnúť zdravie uprostred poškodeného bytia.

 3

Rozvratný a súčasne utišujúci, liečivý charakter Hamvasovej filozofie možno nájsť v mnohých jeho výrokoch, neraz veľmi frapantných, uštipačných. Okrem vyššie spomínaného výroku („V šlamastike sme všetci.“), vybral som ešte dva ďalšie. Prvý z nich znie: „Čo je najľahšie, to je najťažšie.“ (A naopak). A druhý: „Blázon je ten, kto sa nepripravuje na večnosť.“

         V prvom z citovaných výrokov ako keby sa odrážala alchymistická detská hra – akt výmeny: dostať (na chvíľu) to, čo je dole, hore a to, čo je hore dostať dole. Hamvas sa vlastne vysmieva pobláznenej (a poblúznenej) civilizácii, kde sa veci buď zveličujú alebo bagatelizujú: jednoduché sa komplikuje a komplikované sa zjednodušuje. A v tomto žijeme. A cítime, po celý čas cítime, že čosi nie je v poriadku. Avšak netušíme, ako by ten poriadok mal vyzerať a ako ho nastoliť, kde začať. A toho, kto precitne a v bdelom stave uzrie, ako sa veci v skutočnosti majú (čiže ich uvidí tak, ako ich vidí tarotový Viselec) okamžite (pre istotu) označíme za blázna. Stane sa z neho outsider, ktorý si môže vybrať (azda už iba) pustovnícky život a dožiť v „slávnej anonymite“ ako to, ostatne, urobil aj Béla Hamvas.

         Svet jeho alchymistického iniciačného románu Karneval zaľudňujú blázni, bez prestania pobehujúci v kolotoči svojich monománií. Súčasne však bláznom je i ten, kto sa z týchto kolobehov a kolotočov vystupuje. Kam vystupuje? Takže ešte raz: „Blázon je ten, kto sa nepripravuje na večnosť.“ Čiže: život, ktorý nie je takouto prípravou, nie je skutočným životom, nie je životom, ktorý by bol súčasťou nepoškodeného bytia. Človek, ktorý žije takýmto životom, je blázon, ale nie Blázon. Áno, je tu isté protirečenie, ale to je pre Hamvasovu filozofiu nakoniec celkom typické. V Karnevale je protagonista blázon dovtedy, až kým mu nesvitne a nestane sa z neho Blázon. Potom sa môže začať smiať.

         V eseji Arlequin Hamvas píše: „Túžba po moci sa nazdáva, že na vrchole sveta sa nachádza trón Všemohúceho a chce si naň zasadnúť. Idiot. Prečo sa blázon uškŕňa? Lebo vie, že Boh na tom tróne nesedí. Trón však existuje. Tradícia hovorí, že v prvý deň stvorenia, v najvyššom nebi, v Arabote, Boh stvoril trón. Lenže si naň nikdy nezasadol. Siedmy deň tam namiesto seba posadil Sabbat, sviatok. Na celej zemi vie o tom len blázon.“ Blázon, ktorý v porovnaní s géniami moci, poznania a umenia nie je žiadnym géniom existencie, a ktorý často ani nevie, čo je to génius, len civí pred seba a nechápe, načo toľká komédia so slovami...

         V knihe Tabula Smaragdina, do ktorej, popri aritmologických úvahách, zaradil Hamvas aj Veľké arkány tarotu, Blázon je opisovaný (ako inak) dvojako: „Ak blázon je naozaj blázon, potom trpí inertiou mysterii, necitlivosťou voči mystériám. Väčšieho idiota niet. Nech sa teda stane korisťou psov. Takýto človek, keď počuje niečo o veciach za plotom, začne byť podozrievavý, nedôverčivo žmurká, myslí si, že ho sa ho niekto snaží prekabátiť. To je ale blázon!“ A potom: „Ale existuje aj iný, ktorý sa konečne vie postaviť mimo hru. Ten, ktorý nemá ´číslo´, a preto nevedno, či je 0 alebo 22. Tarot hovorí, že toto je pútnik nekonečných ciest. Brešú naňho psy, no brešú preto, lebo sa boja o svoje zahrabané kosti. Tu už blázon nepredstavuje takzvaný charakter. Charakter si totiž žiada obmedzenosť. Stačí si všimnúť tú pochabú a samoľúbu hlúposť na tvárach takzvaných charakterov. Tento blázon je trpezlivý. (...) Nevlastní nič a nič nepotrebuje. Nestavia si dom. Prespáva v jarku. Trochu je melancholický, ako každý pravý blázon, ale vie, že to patrí ku komikotragike. (…) Blázna zaujíma posledný krok, prekročenie hranice. Čo je ďalej?“

4

Prekročiť hranicu v Hamvasovom ponímaní znamená toľko ako opustiť „vek“ krízy. V eseji Svetová kríza píše, že kríza trvá bez prerušenia; je to stav, v ktorom sa človek nachádza neprestajne. Nestriedajú sa teda obdobia krízy a rozmachu: ide len o to, že raz sme senzitívnejší na isté javy a inokedy zas nie. V čase pokoja a blahobytu kríza trvá takisto, len v čomsi inom. Raz je v kríze spoločnosť, inokedy jednotlivec. Raz sa za krízu označuje nedostatok, inokedy zas nadbytok. Raz sa hovorí o úpadku morálky, inokedy o úpadku umenia. Rôzne krízy sa nie vždy prekrývajú. Vlastne to, že existujú rozmanité krízové úkazy, je nakoniec len zdanie: sú to iba prevleky tej istej jedinej krízy, a tou je ľudské bytie. Ten, kto nevníma krízu svojho bytia, žije v ilúziách. Hamvas síce často používa termín zlatý vek, čo by mohlo naznačovať, že odkazuje na nejakú konkrétnu dobu, ktorá nepoznala krízu ani úpadok. O nič také nejde: pod zlatým vekom rozumie totiž stav – pôvodný stav, stav zdravia a súladu.

         A preto: tak, ako kríza trvá neprestajne, neprestajne trvá i zlatý vek. Stačí sa len rozhodnúť. Stačí urobiť krok, bláznov posledný krok. Vo svojom ústrednom diele Scientia sacra v časti, kde sa venuje mazdaizmu, spomína bájnu krajinu Ver, ktorá zodpovedá západnému pojmu zlatého veku. Túto krajinu s naším, hmotným svetom spája deväť mostov, po ktorých k nám prúdi bytie. Keď sa z týchto deviatich mostov osem zrútilo, zlatý vek sa skončil a nastúpil vek temna. Jediný most, ktorý sa nad nesmiernymi priestormi zachoval, je Činvat, ten však slúži len na to, aby po ňom na onen svet odchádzali duše zosnulých. Tým, ktorí sa držali troch základných pilierov mazdaizmu, sa Činvat bude javiť ako široká cesta; no pre tých, čo žili hriešnym, nestriedmym a nezdravým životom, sa Činvat zúži a bude tenký ako britva.

         Tie tri spomínané piliere mazdaizmu sú: správne myslenie, správna reč a správne konanie. Súvis so zdravým duchom, zdravou dušou a zdravým telom Hamvasovho normálneho človeka je očividný. A očividný je teda aj spôsob, vďaka ktorému sa dá prejsť do (krajiny) zlatého veku.