Ak budeme dnes hovoriť o poézii, nemusíme povedať vôbec nič; môžeme však ešte predtým povedať to, čo by nás predsa len nakoniec mohlo priviesť k poézii.

 Zabudli sme na niekoľko dôležitých maličkostí. Nespomíname si. Nevieme už, čo malo byť povedané a prečo, zato však vieme, že sme to my, kto má rozprávať. A tak rozprávame. Píšeme. Tvoríme. To nie je málo: je to strašne málo. Je to takmer nič: naše slová smerujú do sveta, buď, aby ho zmenili, na náš obraz, alebo, aby si hneď priznali, že nič meniť nechcú, že chcú iba byť. Obe dve cesty  môžu mať nielen svoj zmysel, ale i význam. Prvá vtedy, keď sa celou svojou váhou, celým svojim vnútorným bytím pokúsi, hoci i neúspešne, svet zmeniť; druhá, keď rovnako intenzívne a bez váhania prijme plnosť svojho bytia vo svete, keď sa stane prežívaním sveta. Obe tieto cesty však smerujú k jedinému cieľu, k cieľu, ktorým sme sa mohli vydať nie okľukou, ale priamo, keby sme nestratili cestu, nestratili sa, nezablúdili. Nezabudli. Nespomíname si, ale cesta nás tak či tak vedie tým smerom. Jediné, čo chýba je vedomie cesty. Vôľa cesty. Prijatie cesty. Vedomý akt rozhodnutia, voľby a realizácie. To, čo robí človeka človekom. A básnika básnikom.

Tá cesta totiž nevedie do sveta, ale do vnútra. Tá cesta nemení svet, ale človeka. Iba potom, so zmenou človeka, sa mení svet, taký ako ho vnímame, v sebe a cez seba. Zabudli sme možno na to najdôležitejšie, na maličkosť, ktorá môže zmeniť svet – že to je v moci slova, ktoré sa telom stalo, na to si možno ešte spomíname, nespomíname si však už na to, že skôr ako slovo zmení svet, musí zmeniť človeka. Vonkajšej premene musí predchádzať premena vnútorná. Nespomíname si, že poézia je predovšetkým práca – tichá, neviditeľná, akoby mimovoľná k tomu, čo sa deje navonok. Práca so sebou samým, práca vedúca nás k sebe samým. K tomu v nás, čím môžeme byť, čím sme, na čo si však už nespomíname. Poézia ako iniciácia, každodenná, postupná, trvalá a takmer nekonečná. Poézia premieňa. Básnika i svet. 

Prečo to spomínam? Prečo zjavne rozprávam takto od veci? Nuž, kladieme si otázky rôzneho druhu. Jedna ma teraz zaujíma. Ak hovoríme, že nik dnes nepotrebuje poéziu, hovoríme veľa: o sebe samých. Hovorí z nás len ten svet, ktorého sme súčasťou. Iný nie. Nikto nezmení ten svet za nás, pretože, nikto ho nezmení v nás. Poézia občas áno. Môže sa dotknúť a strhnúť všeličo, čím bolo zanesené naše vnímanie. Na čom uľpeli naše zmysly a naša myseľ. Na nás samých. Môže nás očistiť od nánosov, ktoré sme si dovliekli domov a ktoré nás postupne celkom pohltili. Od skúsenosti nášho ja, ktoré nás nepustí nikam, kde nás niet. Trváme na svojich ilúziách, nie však na svojich ideáloch. Ale nič to. Iste, nik dnes nepotrebuje poéziu. Básnik – nepotrebný krám. Tichý blázon. Nechajme ho, nech si robí, nikomu neublíži. A tak je to v poriadku. Myslím si. Básnika už nepotrebuje človek: aby ho vrátil do sveta, v ktorom je všetko rovnako živé, také aké to je v skutočnosti, v ktorom sa všetko rodí stále nanovo, v ustavičnej premene jedného v druhé, v nekonečnom rozhovore bytostí a vecí nazývaných svet: aby v tomto svete človek spoznával sám seba a svoje príbuzenstvo so všetkým. Básnika  už nepotrebuje ani spoločnosť: aby ju oslobodzoval, posväcoval a kultivoval, aby kládol otázky, ktoré jej pomôžu lepšie poznať samu seba, ktoré jej ukážu, kde sa nachádza, odkiaľ prichádza a kam smeruje, ktoré osvetlia tú cestu, ktorá tak zdanlivo nevedie nikam a odnikiaľ, pretože v tej tme nič nevidieť, pretože v tej tme možno vidieť iba srdcom. Myslím si, že poézia to prežije. Či to však prežije svet, či je vôbec možný svet bez poézie, to neviem. Myslím si tiež, že básnici to prežijú, dokonca, nič lepšie sa im stať nemohlo: nie sú zaviazaní nikomu a ničomu, iba tomu, čo sa v nich samých hlási o slovo. Kedy, keď nie dnes môže básnik hovoriť bez toho, aby ho zaskočila otázka po miere vlastnej slobody. S plnou vážnosťou tej cesty, ktorú navonok nazývame poéziou mal by básnik začať hovoriť.

A básnici hovoria. Hovoria: a to je to najdôležitejšie. To jediné na čom záleží. Možno sú to práve básnici, kto dnes potrebuje poéziu najmenej. Básnici, ktorým stačí byť básnikom – tým, ktorý tvorí báseň. A pritom je to báseň, ktorá tvorí básnika, ktorá v ňom pracuje, ktorá v ňom neviditeľne stavia, slovo po slove svoju čistú stavbu – stavbu ľudskosti. Básnik sa však stal sám sebe cieľom: poézia je v tom akosi nevinne. Mohol to byť aj golf alebo bankovníctvo. Alebo čokoľvek, čo z nás urobí čokoľvek. Básnici sa poéziou premenili opäť iba na básnikov. A pritom dostali príležitosť k premene vedomia, k premene ducha i tela; miesto toho, aby túto príležitosť uskutočnili  sa však potľapkávajú navzájom po ramenách a tešia z magického daru. Alebo sa navzájom ľutujú, uprostred nehostinného vesmíru, ktorý sa na nich valí čoraz temnejšími a hrozivejšími obrazmi konca, márnosti a nepochopenia. Vzďaľujú sa sami sebe, vzďaľujú sa i poézii. Ešte chvíľu a nebude po nich ani stopy. 

Čo by teda mohlo básnika vrátiť poézii? Čo by dnes mohlo básnika zaujímať? Kde by mohol začať, ak si chce položiť otázky, ktoré by poéziu vrátili básnikovi, človeku i svetu? Ako opäť vrátiť do hry magické sily túžby a premeny, ktoré vždy nanovo zažíhajú i stravujú báseň? Ako nezabúdať na to podstatné, čo trvá a čo nás presahuje, a zároveň kráčať po vlastnej, autentickej, pravdivej ceste? Ako opúšťať vlastné kroky, keď už dávno nikam nesmerujú, iba sa strácajú v donekonečna sa opakujúcom a nikam nevedúcom kruhu? Ako prijať rozhodnutie a vykročiť? Jednou z najlepších odpovedí, aké nám môže poézia dať sú otázky. Otázky, ktoré by sme si inak nepoložili, otázky, ktoré dostaneme miesto odpovedí. Napríklad stále tú istú, čoraz menej potrebnú, a pritom čoraz potrebnejšiu: kto sme, odkiaľ prichádzame, kam ideme. A tú ďalšiu: nie kam smeruje poézia, ale kam smeruje ľudstvo – poéziou, taká aká je, alebo práve: bez poézie. A na začiatok: nie hľadanie nových možností a nových poetík, ale hľadanie zmyslu tvorby, zmyslu poézie s ohľadom na ľudstvo.

Text vychádza pri príležitosti medzinádrodného festivalu poézie http://www.capalest.com/

Foto: Hrad Ventadour, rodisko trubadúra Bertranda de Ventadour