Výber z pripravovanej zbierky poézie

v prenájme svojho tela

 vystavili mi nájomnú zmluvu

určili kedy musím odísť

odkiaľ pokiaľ je moje teritórium

za akých okolností budem akceptovaný

do nábytku nekafrať…

keramické vázy nepremiestňovať…

a pravidelne vetrať…

psi a iná háveď nech ostanú na ulici…

ak chcem svetlo

musím si priplatiť…

ak chcem teplo

musím si priplatiť…

a žiadne návštevy

a žiadne hulákanie

ani sťažovanie…

chľastať len po tme

po dvanástej…

a na druhý deň

vychádzať umytý a učesaný…

cestička do pravej strany…

naškrobený golierik…

a pozdraviť slušne starších

so zdvihnutou rukou

akože olééééé…

 

 

 

dotyk so smrťou

 mal som päť písal sa sedemdesiaty druhý a pradeda som videl len jedenkrát

na posteli

            ležal sústredený

                        bez cestovnej horúčky

ruky zopnuté do pohoria zdobili jeho prsia ako medaila

                        za všetky tie životy čo vytiahol z plameňov…

bol oblečený v hasičskej uniforme

                        s lesklými gombíkmi ktorými deti krútili

                                    a dostávali po prstoch

                                                …odháňané…

pán celý v čiernom mu na čele nechal pomazanie…

a tak som mu i ja položil jeden bozk na líce…

starý muž bol chladný ako zmrzlina a ja som sa chcel s jeho tvárou bližšie zoznámiť

            …ochutnať…

                        …pohladiť…

            …nadvihnúť…

                                    …odkryť…

                                                            čo je za tým strnulým predstieraním

a mama mi dala po zadku

            slzy a po nich bonbóny od starej mamy…

lenže tá bohorovná tvár starého muža ma ťahala k sebe magnetickou silou

                                    možno mi ďakovala za posledný dotyk so životom

                                                možno mi len chcela povedať že sa niet čoho báť…

omnibus o chvíľu prišiel

a starý muž nastúpil medzi ostatných…

nič nepotreboval… nekládol si podmienky…

                                    v ten deň bolo odchádzajúcich naozaj veľa… veľa…

pozeral som na kolesá… krútiace sa do protismeru…

kýval som do prázdna… smrť má podivné pravidlá…

a z rádia vypadla správa že mark spitz sedemkrát zlatý v jedinom bazéne

                        stal sa novým bohom…

rodina otvára skrine

            zásuvky

                        chcú objaviť… nájsť jeho sny…

rozdeľujú… zjednávajú…

v tichosti… v úcte… nakladajú do áut…

tí najsilnejší vyniesli z pivnice sudy s vínom

a liali ho ako krv z rany po dvore do potoka…

                        pomedzi skaly k ústam stále smädných rýb…

                        riasy sa opíjali… vŕba sa skláňala…

                        pri delte rieky víno stratí svoju chuť…

už ho nikto nespozná… 

otec vyšiel z drevenej chalupy skláňajúc sa v nízkych dverách

poklonil sa… netušiac komu…

nikto nemohol vojsť či vyjsť bez pozdravu… bez prejavu úcty…

starcovi… jeho žene… jeho životu…

pristúpil ku mne

držal meč ktorý našiel na povale

vytiahol z pošvy vyleštenú oceľ

                        oslepil moje zvedavé oči…

                        usmieval sa… na znak víťazstva

že meč je môj…

znovu som počul ten známy zvuk

vesmír hučí ako natrieskaný parník

stál som na priedomí dreveného domu bez budúcnosti

                        s mečom v zdvihnutej ruke

                                    napriameným rovno k nebesám

ako anjel smrti čakajúci na povel…

 

gesto

zobral som si vietor z plachiet

jediným gestom

spomínam…

a čas beží

som na prahu nových udalostí

mám už meno

mám už ženu

mám už minulosť…

ale to gesto

mohlo mať aj iný význam

učím sa čítať medzi riadkami…

 

v presile

 zavalitý chlapček

plný energie…

nie vďaka plnohodnotnej strave…

            šinie si to krížom cez námestie k obchodnému domu

naháňa chorého holuba

vrieska ako zmyslov zbavený

a mňa napadá

že asi cíti

presilu svojho tela nad úbohým vtákom

preto si môže na neho dovoliť takto vrieskať

preto si môže dovoliť na neho vyskakovať a tlieskať

tlieskať mu do rytmu

vydesenia k smrti…

rovnako

ako si to dovolí na menších chlapcov

keď bude mať pätnásť

rovnako

ako si to dovolí na svoje milenky

keď bude mať dvadsať

rovnako

ako si to dovolí na svoju ženu

keď bude mať tridsať

rovnako

ako si to dovolí na svoje deti

až po päťdesiatku

a po päťdesiatke

odíde žena

odídu deti

odídu sily aj kilogramy...

 

rozpité sny

 klopia sa mi oči

cykády sa vyliali zo záhrady

a na strope izby vytvorili sieť do ktorej padám

utopím sa v záchvate lenivosti

alebo si zaplávam v tvojich vodách

vlaky sa vynárajú v plechových rytmoch

zvádza ma to k úteku

            cez rieku