Veštby, nech už akokoľvek výstredné, falošné, zavádzajúce, mienené ako žart alebo ako vážne varovanie, sú nesporne výbornou príležitosťou na vyprovokovanie tých duševných „síl“, ktoré človek buď podceňuje a zosmiešňuje, alebo naopak: preceňuje a klania sa im, nevediac k nim zaujať presvedčivý postoj.

Nepochybne: veštby sú prejavom tmárstva: zatemňujú „zdravý“ úsudok, „jasnú myseľ“, „triezvy“ um. Hoci vždy sa dá zdĺhavo debatovať, čo budeme považovať za tmárstvo a čo za manifestáciu triezveho umu; a či vôbec jestvuje taký jedinec, ktorý by bol neprestajne schopný konať len pod vplyvom „zdravého“ úsudku. Načo ďalej rozoberať, že o zdraví má každý vlastnú, osobitú predstavu?

Stačí sa poobzerať, a hneď je nám „jasné“, kde sa svet vďaka preceňovaniu „zdravého úsudku“ ocitol. Preceňovaniu, lebo veď preceňovať neznamená to isté ako uplatňovať. Preceňovanie, zdôrazňovanie, nadraďovanie – prejavy absentujúceho zmyslu pre rovnováhu. Vláda rozumu, ktorý sa nenechá zotročiť ničím, čo je mimo železnej logiky jednoduchej aritmetiky, sa tu presadzuje na rôznych úrovniach, v rôznych podobách, s väčšími i menšími pauzami, už vyše dvesto rokov. Do tých dvoch storočí sa zmestili revolúcie, hromadné popravy, dve svetové vojny, koncentračné tábory, gulagy, ukrutne dôvtipné vynálezy skazy, totalitné režimy, etnické genocídy, cynické manipulácie, telenovely. Čiže všeličo, čo v čase „tmárskeho“ stredoveku jestvovalo, povedzme, v menšej, primitívnejšej, menej „pokrokovej“ podobe. Racionalizmus nechal zvíťaziť číslo, plán, kov a mechanizáciu – a teda tak aj vyzerali a budú vyzerať ďalšie udalosti „veku techniky“.

S odstupom času, keď sa takrečeno panoramaticky podívame na to, čo za katedrami označujú teatrálnym a prázdnym slovom „dejiny“, možno povedať, že vláda „zdravého“ úsudku sa dôsledne a s konečnom platnosťou neuplatnila nikdy. Zrejme lebo nikdy nestála na skutočných základoch, ale na ilúziách. Takže aj dnes si zaslúžime svoje veštby a bludy a z nich vyplývajúce, neraz do tragédie ústiace nedorozumenia. Zaslúžime si naše úzkostné, masochistické, narcistické a infantilné hry a nad ich šialenstvom by sme sa nemali ani náhodou pozastavovať: sú to predsa folklórne dekorácie nášho „intelektu“, predstavujú ďalší dôkazový materiál našej sily i nášho zlyhania.

2

Je všeobecne známe, že veštbám sa najlepšie darí v časoch, ktoré niekto označí za krízové. Bez obáv možno povedať, že krízové časy si pýtajú svoje proroctvá a proroctvá si zasa pýtajú svoje krízové časy. A to sa aj patrične zneužíva. Nemali by sme sa preto vyhýbať otázkam: kto? v ktorom časovom úseku? v akom kontexte? a z akých dôvodov? hovorí o kríze. A ako a podľa čoho tú pertraktovanú krízu definuje? A čo je kríza: stagnácia? koniec blahobytu? bezradnosť blahobytu? koniec konzumácie životne dôležitých statkov alebo koniec konzumácie zbytočného tovaru? nedostatok motívov? rozpad akýchsi hodnôt? predtucha ohrozenia? rezignácia? A: je človek naozaj v kríze len preto, lebo sa o tom hovorí, alebo kríza sa ako definícia súčasného stavu ľuďom nanucuje?

Skúsme teraz trošku zacúvať v „historickom čase“ a odkryť reťazec kríz. Posledná, médiami všemožne „rozmazávaná“ i rozmaznávaná kríza (kreditná, finančná, realitná), tá, ktorú dnes máme v plnej kráse na stole a na tanieri, prepukla (vraj) v roku 2008. Jej prvé varovné príznaky sa objavili (vraj) už v roku 2007. Predtým zrejme šlo všetko ako po masle, každému sa darilo ako v žite, nik nezápasil o holú existenciu, vládol „hlboká mier“, iba počet depresívnych ochorení stúpal. Ale cúvajme ďalej. V roku 2001 boli na Manhattane „zbúrané“ Dvojičky: vznikla kríza demokracie, teda demokratických slobôd – slobôd najmä prisťahovaleckých. V roku 1989 skončila „kríza“ socializmu – víťazstvom „kapitalizmu“. Roky osemdesiate boli na Západe obdobím hospodárskeho útlmu. V porovnaní s rokmi sedemdesiatymi však boli rozkvetom. Roky sedemdesiate sa spamätávali z vietnamských tráum a ropných kríz. Vlastne je to jedno: každý jeden „žrec“ dnešných čias (žurnalista alebo ekonóm) bude tvrdiť niečo iné. Ale poďme ďalej. Pokusy o (duchovnú) obrodu západnej spoločnosti v rokoch šesťdesiatych, boli reakciou na krízu konzervatívnych modelov správania, ktorá vzišla z povojnových (najmä amerických) blahobytných rokov... Na začiatku šesťdesiatych rokov: atómová kríza v Zátoke svíň. Poďme ďalej. Druhá svetová vojna – bola prejavom krízy alebo skôr východiskom zo svetovej hospodárskej krízy rokov tridsiatych? A prvá svetová vojna? Predstavovala krízu monarchií? A dve svetové vojny dokopy (aj s intermezzami a kulisami totalitných ér a zmechanizovaného, rasisticky motivovaného vyvražďovania): symbolizovali krízu kresťanskej morálky? krízu humanizmu? krízu buržoázie? krízu racionalizmu a pozitivizmu? krízu technicky zdatnej civilizácie?

Ako vidno, kríz by sa našlo habadej, vlastne to vyzerá, ako keby sa ľudstvo neprestajne zmietalo v pulzovaní kríz. Vyzerá to tak, ako keby občas niekto rozhodoval o tom, ktorú z kríz máme pokladať za krízu a ktorú za čas rozkvetu. Kto o tom rozhoduje? Politici, filozofi, žurnalisti, dejepisci. Hm, lenže aj dejepisec je len smrteľník, ktorý včera ešte nemal dostatok spoľahlivých faktov, a zajtrajška sa už nemusí dožiť, aby mohol svoju prácu prehodnotiť. A tak automaticky sa o niektorých udalostiach minulosti učíme ako o kríze.

Popri kríze je ďalším čarovným slovíčkom „úpadok“. Aj kríza je úpadkom, alebo len rázcestím, okamihom rozhodovania, váhavosti, vyčkávania a stagnácie – dočasného pozastavenia sa pred pádom alebo vzostupom?

Úpadok je obľúbené slovo tých, ktorí veria, že „kedysi bolo lepšie“, a dnes sa už civilizácia len rúti z kopca. Na to, že kedy zaznel „štartovný výstrel“ tohto krkolomného „slalomu“, jestvuje celá hromada vysvetlení. Niekto povie, že úpadok začal koncom rokov šesťdesiatych. Niekto iný zas, že: civilizácia, ktorá sa zviechala z trosiek druhej svetovej vojny, už nikdy nebude tým, čím bývala prv. Čím bývala prv? To ponechám na predstavivosť každého z vás. Podľa iného názoru džinov z fľaše úpadku vypustila do sveta Veľká francúzska revolúcia, reprezentovaná cynickým heslom: rovnosť, bratstvo, sloboda, v preklade: nenaparuj sa, nič neznamenáš; čo je tvoje je aj moje; a: všetko je dovolené, napríklad aj to, aby ti štátny aparát vstupoval do súkromia. Podľa ďalšej interpretácie úpadok ľudstva nastal už v čase renesancie, keď nešťastne revitalizovaný antický ideál viedol ku vzniku nacionalizmov a bezohľadných, nijako (duchovne) nekultivovaných bankových systémov. Ďalší názor hlása, že úpadok ľudstva začína príchodom Krista, ním začína apokalypsa, súd, posledné časy, ktoré trvajú už vyše dvetisíc rokov. Podľa hinduistických predstáv žijeme na konci čias, v „železnej ére“ (kálíjuga), ktorá je v podstate prirodzeným vyvrcholením niekoľko tisícročného cyklu, takže z takejto perspektívy hovoriť o hospodárskych, kreditných, morálnych a ďalších krízach, je tak trochu komické. Človek má pamäť, a predsa ju nepoužíva: potom sa pochabo nazdáva, že ešte nikdy nechodili také zlé (alebo také dobré) časy ako práve dnes. André Breton v tridsiatych rokoch minulého storočia napísal: „Všetky intelektuálne hodnoty sú zahmlené, kultúra v rozvrate, všetky dobrodenia života sú zachvátené skazou a korupciou; blato peňazí zašpinilo všetko. (...) Otvárame noviny a vidíme ohavné delírium umierajúceho sveta. Na prvej stránke sa žehná psom. Na druhej strane sa každodenne opakuje zbesilý paradox: ´Kto chce mier, pripravuje vojnu!´ Na tretej strane sú roznecované staré a špinavé davové inštinkty lynčovania proti človeku, ktorého priepasť sociálnych rozporov donútila, aby spáchal nejaký priestupok či zločin. Tým všetkým je denne zrážaná na kolená ľudská dôstojnosť. Úplatná žurnalistika usiluje sa priviesť ľudí do stavu tupej rezignácie. Ani logické pojmy neodolávajú prívalu nízkosti... nastala kríza úsudku, ktorá je dôsledkom krízy hospodárskej.“ Dali by sa tieto, bezmála osemdesiat rokov staré slová aplikovať aj na dnešnú situáciu? Bretonova kritická reč je len kvapkou v oceáne ďalších podobných svedectiev dokladajúcich, že kríza civilizácie (kríza človeka) nie je ani novinka a rozhodne nejde o časový úsek prechodný, sotva dlhší ako pár rôčkov.

3

„Kríza úsudku“ sa dnes (ako aj kedykoľvek predtým), okrem iného, prejavuje napríklad práve nenásytnou konzumáciou veštieb najrôznejšieho druhu. Dnes sa veštcom a vešticou chce stať azda každý tretí človek, v rámci voľnočasovej aktivity, popri polievaní záhradky a kulinárskom experimentovaní pred televíznou obrazovkou. V tej túžbe sa mieša asi všeličo: zvedavosť s hladom po exotike a zázraku, snaha odlíšiť sa od obyčajných smrteľníkov, strach z budúcnosti, hľadanie útechy a úniku... Siaha sa na astrológiu, čínsku, chaldejskú i mayskú; siaha sa na staré veštecké systémy ako Kniha premien alebo tarot. Málokto pritom chápe, že o každom zo spomínaných systémov a prístupov platí, že sú skôr katalógmi osudových alternatív a príležitostí, než záznamom budúcnosti jednotlivca i sveta. Málokto chápe, že to, čo staroveké spisy obsahujú nie sú proroctvá, ale záznamy opierajúce sa o dlhodobé pozorovania opakujúcich sa cyklov. Takto je potom možné dočítať sa v dávnovekých prameňoch o „dnešných časoch“. Pozorovania však splývajú s „hravosťou“ dodatočne skonštruovaných vešteckých systémov a metód, a jeden v tom zmätku ľahko zablúdi, čo potom vedie k unáhleným záverom, ktoré „veštbu“ buď podporujú, alebo ju odmietajú. A tak sa nám stráca dávna múdrosť nadobudnutá skúsenosťami a pozorovaniami, múdrosť, ktorá by nám pomohla lepšie charakterizovať naše súčasné situácie a „scenáre“ ďalšieho možného vývoja.

Zmätok je už preveliký, a už ťažko povedať, čo je oprávnená syntéza a čo narýchlo zhlobený, násilne pozošívaný synkretizmus. Napriek tomu sa tu v stručnosti podujmem na istú asociatívnu, špekulatívnu hru a pokúsim sa čo najstručnejšie spísať tarotom inšpirovanú „úvahu“ o aktuálnom roku – roku, ktorý médiá neváhali označiť za „čierny tunel“ s nejasným vyústením.

4

Niektorí ekonómovia a žurnalisti na konci roka 2008 alebo aj na začiatku tohto roka uviedli, že kríza, v ktorej sme sa ocitli, je taká hlboká, že nik nevie kedy skončí, čiže nás čaká jazda „čiernym tunelom“. Znie to ako veštba, však? Dokonca ako kliatba. Ako program. Strach pomyslieť. Keďže sa blíži koniec roka, človeka to zvádza, aby porovnával. Porovnávanie predpovede a toho, čo sa medzitým udialo, je asi najlepší spôsob, ako sa – i keď len dodatočne – postaviť k veštbám. Každý sa môže rozpamätať na ľubovoľný počet udalostí tohto roka a porovnať ich s predpoveďami, ktoré priebežne prinášala denná tlač. Ja sa uchýlim k tarotovej symbolike a k jednej primitívnej a – pre niekoho –pochybnej numerologickej metóde.

Podľa jednej aritmetickej operácie, ktorá sa pri vykladaní tarotu používa, rok 2009 sa nesie v znamení čísla 13, teda v znamení karty, čiže „iniciačného kľúča“ Smrť. (Tarotovým kartám sa hovorí arcanum, čiže tajomstvo alebo liek, ale označujú ich aj za kľúč, ezoterička Mária Szepes použila dokonca termín „dimenzionálna brána“.)„Deň narodenia“ práve prebiehajúceho roka som vyrátal tak, že som sčítal deň, mesiac a rok: 1. 1. 2009 (1 + 1 + 2 + 0 + 0 + 9). Súčet je 13. Mohol by som ešte zrátať aj 1 + 3 a dostal by som 4, ale v tarote platí, že čísla sa „redukujú“ k nižšiemu číslu iba vtedy, keď súčet presiahne 22, čiže konečný počet Veľkých arkán.

Aktuálny rok je teda (podľa tarotu) poznačený číslom 13, z ktorého značná časť ľudí má hrôzu. Prv než sa ponorím do analýzy tohto čísla, rád by som pripomenul, že minulý rok sa niesol samozrejme v znamení čísla 12, pod ktorým v tarotovom systéme nájdete kartu Viselca. Viselec predstavuje onen „stav“ či úsek života, keď človek je doslova vyvrátený „z koreňov“ (istôt), a keď prichádza o svoje „poklady“. Táto strata istôt je v reči symbolickej vyjadrená mincami, ktoré vypadávajú z vreciek človeka zaveseného za nohy. Je to poloha bezmocnosti, poloha, v ktorej sa „svet obracia hore nohami“, poloha, v ktorej uvidíme svet (beztak už prevrátený a chaotický) zo správneho pohľadu, „v pravom svetle“. Či udalosti roka 2008 – rozkotúľané mince, odhalenie podvodov a hazardu, zistenie, že pod zdanlivým poriadkom buble chaos s nedozernými následkami – nepripomínajú práve tohto Viselca, po ktorom môže prísť už len Smrť?

Číslo 13 – ako na to upozorňuje Pierre de Lasenic – jedni pokladajú za vrcholne nešťastné, kým podľa niektorých ázijských systémov ide o číslo šťastné. Ezoterická tradícia v každom prípade vidí v tomto čísle predzvesť transformácie. G. S. Frater P. A. X. uvádza, že v čísle 13 zaniká iluzórne „ja“ a že toto číslo je vlastne triumfom ducha nad hmotou. „Zlý pocit“, ktorý trinástka evokuje vyplýva vraj aj z toho, že Ježiš bol trinásty člen spoločenstva apoštolov, a keďže trinásť je prekročenie dvanástky – čísla symbolizujúceho úplnosť kozmu – bol to on, kto musel „z kola von“, čiže trinásty musí vždy umrieť (rozumej: premeniť sa). V tomto bode sa možno vrátiť k hre so sčítaním: 1 + 3 = 4: Ježiš, trinásty člen, zomiera na kríži, ktorý má štyri ramená predstavujúce štyri svetové strany a štyri živly. Kríž je okrem toho priesečníkom vertikálnych a horizontálnych síl (významov) a je aj priesečníkom priestoru a času, na ktorom duch zažíva skúsenosť zo smrti svojej hmotnej schránky. Elizabeth Haich v knihe Wisdom of the Tarot píše, že kostlivec karty Smrť predstavuje vlastne ducha a duch je symbolom ohňa (Castaneda hovorí o vnútornom ohni) a princípu aktivity.

Kostra je teda to, čo je „ukryté“ v tele, pod „obalom“ tela – teda duch „za“ formou. Duch je neuchopiteľný, pohyblivý, dynamický, vanie si, kade chce, ako by povedal Ježiš. Onen rozmach kosca je tým pohybom ducha a čepeľ kosy odkazuje na tvar Luny, na lunárne sily, ktoré sa spájajú s emocionálnym svetom človeka. A v tejto sfére prebieha aj konflikt telesného a netelesného: zdanlivo hmotného a zdanlivo nehmotného .

Haich píše, že ľudský život je zaťažený konfliktom ducha a tela, čo sa odráža nielen v tých najtriviálnejších maličkostiach každodenného života, ale aj v širších, spoločenských súvislostiach. Človek, uviaznutý v tomto večnom sváre, má síce dobré úmysly, má vôľu konať prospešne, no v rovine činov sa často dopúšťa opaku. O tomto jave – ako na to upozorňuje Haich – hovorí aj apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný hriechu. Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím. A keď konám, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. A tak už nie ja robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.“ A na tento „stav“ človeka odkazoval aj Ježiš, keď dávnu pytagorejskú múdrosť vyjadril slovami: nemožno byť sluhom dvoch pánov, čiže: nemožno rovnakou mierou slúžiť duchu i telu.

Ale vráťme sa k číslam. Pytagoras jednotku považoval za symbol skrytých síl vesmíru, kým trojku chápal ako vyjadrenie uzavretého celku, ako proces, ktorý má svoj začiatok, stred a koniec. Trinástka teda naznačuje tajomno i dovŕšenie nejakého procesu. (Tým dovŕšením môže byť napríklad to, že sa konečne obnažia skryté hybné mechanizmy, čo sa vlastne – vďaka hysterickej zvedavosti a drzosti masovokomunikačných médií – stáva dnes už bežnou, každodennou realitou. Hlad po senzácii však neodhaľuje len súvislosti, ktoré mali zostať skryté, ale aj sám seba: ľudia teda vidia nielen do „kuchyne“ politiky, zločinu a finančných žralokov, ale aj do bublajúcich hrncov žurnalistických metód, vidia aj to, ako sa „udalosti“ pripravujú a formujú. V procese neprestajného, hektického a hyperrealistického odhaľovania sa teda odhaľujú aj odhaľujúci – prebieha smrť dôvery nielen voči tomu, čo vidíme, ale aj voči tomu, kto „film“ vytvára a premieta.)

Pierre de Lasenic v súvislosti s kartou Smrť píše, že poznať smrť znamená poznať bránu, ktorou život vstupuje do tohto sveta. Tým, že sa v roku 2009 stávame svedkami smrti niektorých doterajších istôt (nemyslím tým Michaela Jacksona), zároveň v obnaženej podobe vidíme, čo hýbe (pripadne bude hýbať) udalosťami nášho života: vidíme teda nielen „to“, ale aj „ako“. Máme pred sebou „kostlivca“, holú kostru (symbol nielen zániku, ale aj výstuže), štruktúru, mechanizmus: pokojne by sme mohli do vŕzgajúceho súkolesia zabodnúť tyč. Vidíme teda do „zákulisia“, lebo pornografia čohokoľvek sa stala našou dennou poživňou, no nič to s nami nerobí. Sme ako tí, o ktorých Ježiš povedal, že síce majú oči, aby sa pozerali, no aj tak nič nevidia.

Podľa Lasenica kartu Smrť si možno vyložiť aj pomocou dvoch ďalších kariet. Ide o kartu Koleso šťastia a Veža. Koleso šťastia má číslo 10 a Veža zas číslo 16. Súčet týchto dvoch čísel je 26. Ak dvadsaťšesť vydelíme dvomi, dostaneme trinásť, čiže kartu Smrť. Trinásť stojí presne v strede medzi desiatkou a šestnástkou. Podľa takéhoto poňatia sa tento rok sa nachádza „kdesi uprostred“, medzi „neistotou“, ktorú evokuje rozmarné Koleso šťastia a zrútením sa veľkej (babylonskej) stavby (karta Veža): teda akejsi monštruóznej civilizačnej konštrukcie.

V každom prípade o „konštrukciách“ v úlohe civilizačných „výstuží“ často vysvitá, že sú iluzórne. Thomas Saunders interpretuje arkánum Smrti ako koniec sebaklamu, pričom čierna pôda, po ktorej tarotový kostlivec kráča, má predstavovať strach z vlastného (jungovského) tieňa, či skôr strach zo straty vlastnej identity. Aleister Crowley uvádza, že Smrť označuje (alchymistickú) fázu zvanú putrefactio, čiže proces hniloby. (Ja by som sa skôr prikláňal k názoru, že sa blížime ku koncu rozkladných procesov. V dejinách sa v podstate striedajú tri druhy spoločenských „režimov“: tyrania, demokracia a anarchia. Dianie v Európe – bez ohľadu na miestne, či už západné alebo východné špecifiká krízy demokratických mechanizmov – nasvedčuje pohyb smerom k „rozpadu pravidiel“. Britský historik Ian Kershaw hovorí, že nie je pravdepodobné, aby sa zopakovala situácia z tridsiatych rokov minulého storočia, inak povedané: nestane sa, aby sa k moci dostal diktátor, ktorý by zásadne vedel osloviť masy. Zostáva teda možnosť anarchie. Julius Evola hovoril o pravidelnom striedaní sa epoch tradície, histórie a dekadencie.)

Podľa inej ezoterickej tradície karta Smrť súvisí skôr s tým štádiom Veľkého diela, ktorému sa hovorí calcinatio. V tomto bode je už len na človeku (na ľudstve), aby sa rozhodlo, čo si uchová, čo to bude, čo si prenesie na ďalšiu úroveň svojej existencie. Je jasné, že vysokej teplote odolá len zlato, a teraz sa má ukázať, či to (duchovné) zlato, ktoré v sebe človek kultivuje, je pravým, filozofickým zlatom, alebo len ďalším preludom. Smrť (calcinatio) predstavuje teda hranicu veľkej premeny, fázu veľkého upratovania, koniec nejakej situácie či nejakých vzťahov.

Negatívny význam karty Smrť hovorí o stagnácii, nehybnosti, pomalej zmene, bezmocnosti, či o nehode, ktorej sa vyhneme len o vlások. Takou nehodou (ľudstva) môže byť i súčasná kríza – či už skutočná, alebo tá, ktorej obraz vytvárajú médiá.

5

Aký je teda rok v znamení trinástky, teda v znamení upratujúceho kostlivca? Mám za sebou: početné zemetrasenia, záplavy, ďalšie roztápanie sa ľadovcov, časté letecké havárie, nepokoje v Iráne, národnostné napätie v strednej Európe, prerastanie finančnej krízy do hospodárskej, koniec niektorých nadnárodných firiem a finančných inštitúcií, koniec istého „bezpečného“ spôsobu života na dlh, americké prezidentské voľby a pokračovanie oslabovania veľmocenskej pozície USA, ďalšie strápňovania sa európskych štátnikov (politická pornografia), ktoré síce vyznievajú komicky, no v skutočnosti podrývajú dôveryhodnosť demokratického spoločenského usporiadania... Na prvá pohľad to vyzerá, že rok 2009 sa sotva odlišuje od predchádzajúcich rokov – a predsa je tu však niečo, čo prv nebolo: konkrétne to, že sa otvorene začína pochybovať o tom, či sa doposiaľ hospodárilo „v kapitalizme“ správnym spôsobom, a či nie je načase skutočne skoncovať s istým životným štýlom... Ukazuje sa i to, že (už dlhodobo) chýba hybný (duchovný) motív, iskra, plameň, impulz, inšpirácia, idea „zastrešujúca“ zmysel života; ukazuje sa, že nenásytnosť a uspokojenie nenásytnosti nie sú dostatočnou „náplňou“ ľudského života. Dalo by sa povedať, že nastala smrť istého pohľadu na život. Ukázalo sa, že každý človek-kráľ je holý, ak nedisponuje vnútorným „organizačným princípom“, tak sa mu vlastný život vymkne z rúk.

Pozoruhodné: hoci nevieme, čo sa po smrti (či už po tej „skutočnej“, alebo metaforickej) udeje, agilne, bezhlavo rozsievame katastrofické prognózy. Je to prejav našej slabosti, nášho zmätku, našej nedôvery voči sebe samým. Je to prejav našej obmedzenosti a nedisciplinovanosti.

Súčasné udalosti – vlastne udalosti akejkoľvek doby – nikdy nie sú nové, a pre citlivejších obyvateľov tejto planéty nie sú ani neočakávané. Vždy sa krútime v tom istom, vždy sa opakuje to isté. Zakaždým však za iných podmienok, na inej úrovni. Fázy rozkvetu a úpadku sa striedajú v kratších intervaloch, a z nich sa potom skladajú väčšie „dejinné“ cykly. Práve o nich hovoria pradávne metafory a symboly – znaky, ktorým už buď nerozumieme, ale ich úplne ignorujeme. Odmietame používať pamäť. Odmietame používať našu schopnosť porovnávať a prirovnávať bez toho, aby sme do toho zapojili svoje hysterické postoje a hodnotenia. Preto panikárime. Preto do svojej paniky strhávame aj ostatných. A ešte väčšmi prehlbujeme svoju slabosť. A pritom by sme – ako odporúčal Evola – mali správať tak, aby nás nezmohlo to, s čím nič nezmôžeme, čiže aby sme sa nenechali „zastrašiť všemocnosťou a zdanlivým triumfom síl doby.“ Raz predsa musí nastať smrť nášho zbabelého, vyplašeného „ja“. Rok 2009 nás možno upozorňuje presne na túto šancu.

Súvisiace články:

• Hermetické inspirace
• Démonológia nastávajúcich dní
• Poetica Hermetica