Reformátor Kalvín a filozof Leibniz ponúkajú posledné pokusy o záchranu klasickej teodicey, čiže Boha v jeho všemohúcnosti i zla v jeho brutálnosti a to všetko pod záštitou dobrého stvorenia.

Náboženstvá akoby boli postavené na protirečeniach, logických nezrovnalostiach a dialektických pravdách. Možno je to práve preto, že sa človek pri náboženských obrazoch snaží vyjsť zo seba samého, prekročiť hranice rozumu, prekonať neprekonateľné, riešiť neriešiteľné paradoxy. Niekomu sa to podarí viac, inému menej. Kalvín sa snažil vrátiť Boha na jeho piedestál moci. Tomistická koncepcia, že Boh zlo iba dopúšťa sa mu zdala málo dôrazná. Je pravda, že Tomáš Akvinský Boha neuviedol do priameho vzťahu so zlom. Nechal ho tak trochu bokom. Nechal ho prizerať sa. Boh zlo iba strpí pre väčšie dobro, alebo ako sa vraví privrie oči pre blaho celku. Boh, ktorý nemá úplne pod kontrolou správu sveta, je pochybný Boh. Preto Kalvínov Boh je Bohom všemocným, vševedúcim i všadeprítomným a teda je za všetkým. Všetko sa deje z Jeho vôle. Dobré aj zlé. A zlo je chápané ako výchovný prostriedok pre človeka. Túto svoju argumentáciu podopiera mnohými citátmi z Biblie, až dôjde k predestinácii, čo znamená, že Boh človeka predurčuje aj k zlému. Vzniká hneď otázka ako ho potom môže kvôli tomu trestať, dokonca úplne zavrhnúť? Kalvín to krkolomne vysvetľuje na Judášovom príklade a rozdiele medzi Božím príkazom a Božou vôľou, ale keďže sa na to nabaľujú ďalšie teologické koncepcie, nebudem sa tu zamotávať. Podľa mňa je to aj tak dnes nič nehovoriaci rozumový konštrukt, ktorý nielenže nedokáže osloviť človeka, ale nedáva mu ani inšpiráciu pre vytvorenie vlastnej predstavy o tomto probléme.

Doba však kráčala ku skepticizmu a skeptickému materializmu, ktorý zase razil cestu ateistickému materializmu. V tejto duchovnej kríze sa už nekládli otázky o zlučiteľnosti dobrého Boha so zlom v jeho stvorení, alebo jeho vzťahu k človeku, ale bola kladená otázka o božej existencii vôbec. Nemecký filozof Leibniz sa preto pokúsil ešte raz obhájiť základné piliere teodicey. Práve on preslávil toto slovo. Tento svet považoval za najlepší zo všetkých možných svetov. Pod toto by sa nepodpísal ani Augustín, Tomáš Akvinský a ani Kalvín. Leibniz totiž veril v dokonalého a dobrého Boha, ktorý akoby „predznačil“ harmóniu tohto sveta. A v tomto predznačení sa ráta aj so zlom. Leibnizov optimistický koncept verí v rozumnosť Božieho diela, a snaží sa aj v zle objavovať pozitívne stránky. V dobe plnej neistoty mal Leibniz veľký úspech, i keď povedzme na rovinu nepriniesol nič nové, čo už by nepovedal Augustín. Snáď len nadobro udomácnil slovo teodicea v náboženskom i filozofickom kontexte.

Onedlho tento znovunájdený optimizmus vystriedala katastrofa v Lisabone – zemetrasenie v roku 1755, pri ktorom zomrelo 30 000 ľudí. Racionálne pokusy ospravedlniť Boha na základe akejsi ľuďom skrytej múdrosti, alebo spracovaním schémy o vine a treste, sa rozpadli.

Lebo ak jednotlivé zlo je ospravedlňované nejakým dobrom celku, kde je potom rešpekt a citlivosť k utrpeniu jednotlivca? Nemôžeme človeka vnímať len ako položku v štatistike, čo by to bolo za dobro, ktoré by rátalo s hrôzou a utrpením miliónov?

Na tieto otázky sa pokúsili odpovedať súčasní teológovia, ktorým ale predchádzali vynikajúce reflexie v literatúre. Spisovatelia svojej doby dokázali bez príkras pomenovať to, čo ľudí trápilo najviac. Tabu padali jedna po druhej a teodicea už nebola možná... Alebo predsa?

PS: Nabudúce súčasné náhľady.