JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Závoj

Kríza žánru | Poetica hermetica | Michal Havran ml. | 28.03.2013

_ma_small

Noc bola dlhá, dlhšia ako obyčajne. Prešlo niekoľko búrok, doráňali krajinu, no hradu v strede známeho sveta sa nedotkli. Ráno vyšlo slnko, ľudia dýchali čerstvý vzduch a keď sa stretli, hovorili si, aké je to dobré, keď je dlhá noc a búrka a na druhý deň je všetko svieže. Deň prešiel rýchlo, no okolo obeda sa začali diať zvláštne veci.

Poštár Sikus si všimol, že je na bicykli sám. Nie že by nechodil tridsať rokov sám na starom poštárskom bicykli s koženými taškami po oboch stranách kormanu, ale cítil sa nesvoj. Pozeral, ale iba opatrne, lebo v ústach mal cigaretu – popri kolesách, vpravo, vľavo a nič. Prišiel k verejnému básnikovi Abašovi. Mal pre neho zásielku nových žiadostí o svadobné verše, narodeninové verše a jednu-dve pohrebné elégie. Abaš veršoval pre celý kraj, čo znamená pre všetkých, ktorí žili v okruhu, kam dovidel a dokráčal bez toho, aby nestratil svoj malý dom z dohľadu. Abaš vyšiel k plotu ako vždy elegantne oblečený, v momente ako sa Sikus objavil v zákrute. Namiesto toho, aby poštár len pribrzdil a hodil básnikovi poštu, zastavil, vytiahol si z úst cigaretu, pozrel sa na Abaša, dal si ju späť do úst a jednou nohou rozkopol stojan na bicykli. Abaš ostal zarazený a pomyslel si, že Sikus mu oznámi, ako ho poslali na dôchodok a že na jeho samotu už nikto nebude chodiť. Spotili sa mu ruky a opýtal sa, čo sa deje. Od rána sa cítil nepríjemne, akoby sa časť z neho vypotila v saune, ktorú si postavil v korunách stromov v sade za domom. Pozeral sa na zem, na Sikusa, Sikus pozeral na zem, na Abaša a nakoniec sa odvážil, dvakrát si niečo zamrmlal a začal.

– Nič pre mňa nemáte?

– Mám, nech sa páči, povedal Sikus a z koženej tašky vybral zväzok listov. Abaš si dal ako verejný básnik podmienku, že neprijíma objednávky telefonicky ani inak, iba listom. Užíval si listové tajomstvo, čakal, že jedného dňa mu napíše nejaké pekné dievča žiadosť, aby jej napísal básnické vyznanie lásky.

Je horúco, povedal Abaš a ponúkol poštárovi oddych na priedomí v tieni verandy a domácu limonádu. Sikus sa poobzeral a vošiel dnu.

–  Všimli ste si?

–  Neviem čo.

 –  V noci bola silná búrka a slnko vyšlo o hodinu neskôr, ako malo. Ako sa cítite?

Abaš nevedel, čo povedať, cítil sa stále rovnako, preto sa stal verejným básnikom.

–  Dáte si egrešovú limonádu?

–  Mám trochu horúčku, ale to bude z tepla.

–  Určite? Postavte sa? Sem na slnko, aha, vidíte? Sikus krúžil prstom okolo Abaša.

–  A pozrite sem, a opísal rukou kruh.

–  Niečo chýba, všakže. Sikus si sadol späť.

Abaš prekvapene pozeral a zistil, že ani on, ani Sikus nemajú tieň. Sedeli ticho na verande, poštár dofajčil a odišiel. Básnik vošiel do domu, prešiel cez salón s gramofónom a vošiel do pracovne. Chvíľu sa prehrabával v knihách, ktoré si objednával z hradného kníhkupectva, prešiel k telefónu, s niekým hovoril, sadol si do divánu, chcel sa vyzuť, rozmysel si to, vystrel si nohy na stolík pred sebou a pozeral sa okolo seba.

Kým sa Sikus vrátil z pochôdzky, v meste pod hradom nastala panika. Na uliciach a stenách nebol jediný tieň. Nemali ich ani ľudia, jedna pani kričala, že si ho dala ešte včera večer natiahnuť, aby vyzeral v opere elegantnejšie, ani stromy, kaviarne poskladali terasy, ani budovy. Tieňové divadlo zrušilo, keď už bolo jasné, že výpadok bude dlhší, všetky predstavenia až do odvolania. Dvaja kosci dostali úpal potom, ako zaspali na obed pod stromom na lúke, a spisovateľ Ekum po obednom stretnutí s vydavateľom škrtol zo svojho rukopisu vetu „prešiel mu čelom tieň“. 

Po západe slnka stále nikto nič nevedel, všetci čakali na oznam z hradu. Treba to nejako riešiť, začína sa leto, večer sa dá žiť bez tieňa, no ak to pôjde takto ďalej, zmizneme možno aj my, vyhlásil krčmár Mišák. Miestny kazateľ sa večer postavil na škatuľu od melónov a povedal, že miznúce tiene sú  iba začiatkom. V skutočnosti zmiznú aj iné, bližšie neručené veci, ktoré si nestihol v náhlivosti pozrieť, jednoducho, je to zlé. Odrazu sa ozvalo chrapotanie v rozhlase a občania začuli hlas svojho Suveréna, urodzeného vynálezcu a estrádneho kúzelníka Byrona.

„Milí spoluobčania, ako ste si všimli, náš kraj postihla nevídaná udalosť, za dnešný deň evidujeme stratu všetkých tieňov, dokonca aj tých, ktoré sme uchovávali v spodnom paláci pre prípad, že by taká situácia ako dnes nastala. Po porade s našou manželkou sme usúdili, že tiene niekto buď uniesol a bude žiadať výkupné, alebo zmizli následkom nejakých nepekných operácií, ktoré som predsa zakázal. Moji služobníci do rána zistia, čo sa stalo, a budeme Vás informovať. Dvorní lekári vravia, že život bez tieňa môže viesť k stavom nepokoja, straty orientácie a pocitu neúplnosti. Odporúčajú nahradiť tento, verím, dočasný výpadok dvomi hodinami pozerania sa do zrkadla prípadne skúmaním vašich tienistých stránok. Želám vám dobrú noc.“

Rozhlas zachrapčal, zahral hradnú fanfáru a nastalo ticho.

Abaš počkal, kým nastala noc, a vybral sa do mesta na svoj večerný pohár limonády. Celé poobedie skúmal, čo sa stalo, a večer si rozmrzený vypočul Suverénov príhovor. Cestou k hradbám stretol skupinky obyvateľov odpočívajúce pod stromami. „Vraj je za zmiznutím nejaký Byronov dlh, s niekým sa stavil, že mu zaplatí našimi tieňmi,“ povedal mäsiar natiahnutý na deke, keď zbadal Abaša. „To sú reči, dole v meste vravia, že búrku sprevádzali nejaké zvuky, ako hudba. Hrad chce zajtra poslať na prieskum pár letcov, aby preskúmali, či tiene zmizli aj za kopcami.“ Abaš ich všetkých pozdravil, v meste ho dobre poznali, takmer každému napísal verše k narodeninám, vyznania lásky a básne k veľkým sviatkom. Prišiel do kaviarne, objednal si grenadínovú limonádu, vytiahol ceruzku a zošit, no skôr, ako mohol niečo napísať, si k nemu prisadol kaviarnik.

–  Tak čo pán Abaš, užívame si nočné tiene?

Abaš nemal kaviarnika veľmi rád. Vždy keď sa s ním ocitol sám, začal mu recitovať verše a chcel aby ho pochválil a posmelil v pokračovaní. Väčšinou to boli variácie na vety vyrezané do kaviarenských stolov, zanechané pútnikmi do neďalekej svätyne. Našťastie dorazil poštár Sikus a básnik nemusel  odpovedať. „Hľadal som vás doma. Mám pre vás odkaz z hradu, zajtra na úsvite sa máte hlásiť na prvom nádvorí, vybrali vás do prieskumného letu za kopce.“ Abaš si preložil nohy, upravil puk na zelených nohaviciach. Na hrade bol iba raz, prevziať si Rád dvorného básnika. Bolo to pred desiatimi rokmi, napísal dvojveršie, ktorým uspal malého následníka trónu tak, že dodnes sa zdal všetkým prispatý.

Prieskumná vzducholoď plná farebných záplat vyštartovala o piatej ráno. Slnko bolo nad obzorom, o chvíľu sa objaví nad kopcami. Na palube bol Abaš, hradný astronóm, posádka s hanblivým kapitánom a Byron v preoblečení za strojníka. Prekvapenej posádke povedal, že všetci veľkí panovníci sa preobliekali, aby zistili, čo si naozaj o nich myslia ľudia. „Do obeda sa musíme vrátiť, aby sme nedostali úpal,“ vyhlásil Byron, sadol si a vytiahol hárok papiera. O chvíľu mal v rukách papierového vtáčika, vytiahol ďalší a urobil žirafu.

– Myslím, že ten, kto stvoril tento svet, poskladal všetko z papierov, nemyslíte, pán Abaš?

 Abaš sa pozrel, preložil si nohy, upravil si puk na červenej ľavej nohavici a povedal: „Svet je ako mikádo. Nikto nevie, kedy budeme ťahať poslednú paličku.“ Byron sa postavil, ukázal na Abaša a zakričal: „Vidíte, preto je pán Abaš veľkým básnikom.“

Vzducholoď už nabrala stabilnú výšku, preleteli ponad mesto, jeho veže a hodiny a stromy a teraz boli nad poľami, za ktorými začnú ovocné sady a tie prejdú do hájov a tie do lesov, kde chodievajú obyvatelia jazdiť, a neskôr začne hustý les, kam sa odvážia len pútnici idúci do svätyne, odkiaľ sa nikto nevrátil.

„Raz by sme sa tam mali ísť pozrieť,“ povedal suverén. Práve prelietavali nad prvým kopcom dvíhajúcim sa k vrcholu, keď Abaš začul hudbu. Spomenul si, že o hudbe počas búrky mu niekto hovoril večer cestou do mesta. Išiel za kapitánom lode a poprosil ho, či by mohli na chvíľu vypnúť motor. Kapitán sa začervenal, natiahol sa za veľkou vyrezávanou drevenou pákou, potiahol ju jemne k sebe, v strojoch zasyčalo, vzducholoď sa trhla a ostala stáť. „Máme asi minútu, potom začneme klesať, čo môžeme dalších päť minút, no potom musíme naštartovať.“ Do kabíny vbehol Byron. „Prečo sme zastavili?“ Abaš si dal prst na ústa a povedal, aby chvíľu počúval. „Vypnite hudbu!“ zakričal suverén. „To je práve to. Je to niekde dole,“ odpovedal Abaš. Vzducholoď stála, nevrhala na zem žiaden tieň. Kapitán kormidloval v prúdoch, aby loď udržal čo najdlhšie v tichu. Dostal loď do vyššieho prúdenia, pohla sa ponad kopce, posádka rozvinula plachty. „Budeme chvíľu plachtiť,“ potešil sa suverén. Pomocné plachty boli jeho vynálezom, bol na ne hrdý. „Tam, dole,“ zakričal niekto z posádky.

Vzducholoď dosiahla vrchol a začala klesať na druhú stranu pohoria. Na jeho úpätí boli vinohrady, kilometre révy ťahajúcej sa do diaľky, k pobrežiu, kde nikdy nikto z hradu ani mesta nebol. Abaš vo svojej staršej prednáške tvrdil, že ich obyvatelia  pochádzajú odtiaľ, dôkazom sú staré verše o réve ťahajúcej sa ako mliečna dráha po oblohe. Révu v meste nemali a nepoznali. Abaš sa pozrel cez drevenú balustrádu dole a spokojne si dal ruky do vrecák. Konečne vidí to, čo si vždy myslel. Hudba silnela, no stále nebolo jasné, odkiaľ pochádza. Kapitán prikázal zapnúť motor, pomocné plachty boli užitočné pri vysokých prúdeniach, no pri klesaní mohli loď strhnúť k zemi. „Ešte chvíľu,“ poprosil Abaš. Skúmal vinohrady divadelným ďalekohľadom, ktorý dostal ako darček od jedného pútnika. „Tam, kde ideme, ho nebudem potrebovať.“

Medzi broskyňovníkmi a morušovníkmi zbadal pohyb. „Nižšie, nižšie,“ zakričal. Pod stromami, asi 300 stôp pod vzducholoďou, sedela karnevalová výprava. Vyzerala zvláštne, vozy boli zaparkované do kruhu, muži a ženy sa obšmietali medzi stanmi, niektorí boli pri potoku za ovocným sadom. Hudba bola silnejšia a silnejšia. Suverén pozeral dole, začala ho bolieť zo slnka hlava.  „Vylodíme sa!“ zavelil. Z podpalubia lode sa vyhrnulo pár hradných vojakov, kapitán dal spustiť cirkusovú tyč namiesto strateného rebríka. Vojaci a Byron sa pripútali lanami a začali skákať cez palubu, klesať po tyči, elegantne, ako mesačný výsadok. Abaš sa pozrel na svoje nohavice, usúdil, že sú už aj tak dosť pokrčené, a rozhodol sa, že ostatne na palube. Motor udržiaval loď v bezpečnej výške nad zemou a kapitán mohol kedykoľvek rýchlo odísť. Posádka už medzitým zišla takmer na zem, ľudia v tábore sa zhrčili v strede.

Byron sa predstavil, opýtal sa, kam idú, či sú pútnici zo svätyne a či si nevšimli niečo zvláštne, či nepočujú hudbu. Zo stanu vyšla žena, v náručí držala flautu, za ňou sa objavili tri deti s gajdami a píšťalami. Predstavila sa ako Závoj. „Nie sme pútnici.“ Mala peknú, pokojnú tvár, vidieť, že nikdy na nikoho nekričala. Byron visel na lanách, trochu sa do nich zaplietol, takmer ležal vo vzduchu, jednou rukou sa pridŕžal, druhou robil pohyby ponášajúce sa na pozdravy. „Máme problém. Z nášho mesta za kopcami odvčera zmizli všetky tiene. Ak to bude trvať dlhšie, zničí nás to.“ „To mi je ľúto,“ povedala Závoj a dala si flautu za opasok. „No a niektorí obyvatelia si myslia, že tiene zmizli po silnej búrke, dlhej noci a hudbe.“ „Po dlhých nociach a búrke mizne aj láska,“ odvetila Závoj a ponúkla Byronovi čaj v stane. Skôr ako odpovedal, prišla k nemu, začala ho pretáčať v lanách, a keď jej padal do náručia, všimol si, že má tieň. Od jej nôh sa po zemi vinul krásny veľký, rozložitý tieň stromu.

Byron sa postavil na obe nohy, ešte sa červenal. Nadýchol sa a ukázal prstom na tieň.

Vám je to ľúto? Toto je tieň platana z kaviarne na námestí, vysvetlite mi, ako sa ocitol tu, zavesený za vami? Časť výsadkárov mierila na ľudí v tábore kušami, vzducholoď manévrovala čoraz nižšie a kapitán dal príkaz otvoriť všetky palebné komory, kde sa nachádzala hlavná úderná sila hradu v podobe grimás a smiešnych zvukov. Abaš zakričal, že chce ísť na zem. O chvíľu už stál pri Byronovi. Závoj neodpovedala. Všetci z táboriska stáli za ňou, Byron si uvedomil, že ich je viac. Pod nohami sa im preplietali tiene domov, bicyklov, kvetináčov. Byron zbadal aj tieň, ktorý vídaval vo svojej spálni. Vždy si myslel, že je to tieň nejakého sprisahanca s úlohou zabiť ho a zmocniť sa jeho tajných receptov. Striasol sa pri pomyslení, že by stál zoči-voči svojim dedičným nepriateľom.

„Tak čo, neodpovedáme?“ Závoj sa pozerala na Abaša, pomaly vytiahla flautu a začala hrať. Deti sa k nej pridali a postávajúci ľudia z táboriska začali spievať. Vozy sa pohli, niekto postŕhal stany a sprievod začal pomaly odchádzať prašnou cestou vo vinohrade.

Abaš stratil zábrany a rozbehol sa za ženou kráčajúcou na čele. Pomalá karavána sa menila po prvých metroch na veselú spoločnosť. Spev bol silnejší, nástroje hrali zo všetkých síl. Abaš ju dobehol. Bol v jej bohatom tieni. Nikdy sa nikoho nedotkol okrem podania rúk raz za rok, počas bálu na počesť svätyne. Chytil ženu prudko za predlaktie, odtrhol jej flautu od úst a zakričal, či si uvedomuje, čo robila, že za kopcami, odkiaľ prišli, sa ľudia zbláznia, začnú si tiene kresliť, prestanú sa hýbať a nakoniec aj tak umrú. Závoj sa na neho pokojne pozrela, podišla k druhému vozu v zástupe, niečo chvíľu hľadala, obrátila sa, v ruke mala knihu, podala ju Abašovi, priložila si k ústam flautu a sprievod, ktorý ju čakal, sa pohol k horizontu, odkiaľ mali prísť ľudia do miest za kopcami, lebo spievali o réve a vysokých vlnách prílivu.

Byron dobehol k Abašovi, sadli si do prachu, posádka vzducholode zhodila kotvy, o chvíľu sedeli všetci spolu, kapitán oberal moruše, zavaria na zimu, a Abaš čítal z knihy s názvom:  Správa číslo 1425 kráľovského inštitútu na prehľadávanie neviditeľného sveta.

Na úpätí hôr, za posledným mestom s hradom je svätyňa. Do svätyne nemajú živí vstup. Do svätyne sa iba vchádza. Nikto nevie, čo presne v nej uctievajú, či v nej niekto prebýva, ani ako vyzerá. Vie sa iba, že všetko, čo do nej vstúpi, sa premení na tiene, život sa premení na odtlačok a tamojší svet nepotrebuje svetlo. Raz za čas sa stane, že sa do svätyne dostane niekto omylom, niekto, kto je živý. Je overené z viacerých výprav a pozorovaní, že existuje iba jediný spôsob, ako takého nešťastníka zachrániť. Inštitút navrhuje zostaviť skupinu hudobníkov a marionetistov, najlepšie z prostredia kočujúcich umelcov, a dať im k dispozícii partitúru, vďaka ktorej oslobodia zajatca. Nápev aj text získala expedícia číslo jedenásť, jej presný opis sa nachádza v správe číslo 112 a k dispozícii ju poskytol prvý verejný básnik Baš, ktorý so svojím bratom Yronom založili na úpätí hôr vedúcich k svätyni mesto s cieľom roztriediť pútnikov medzi živých a ostatných. Nápev má svoje vedľajšie účinky, je totiž taký mohutný, podrobné správy o následkoch v spise 1425-a a b, že dokáže aj na veľkú diaľku vyslobodiť zo svätyne všetky tiene, a nielen to, ale pripraviť o tiene všetko na okolí. V prípade, že takáto situácia nastane, existuje iba jediná možnosť, ako vrátiť stav sveta do pôvodného stavu. Hrdinsky ho vyskúšali a dokázali jeho platnosť bratia Baš a Yron, ktorí sa vydali do svätyne na výmenu za všetky zmiznuté tiene. Nie je známe, ako skončili, no isté je, že sa do mesta nevrátili, zato sa o pár hodín objavili tiene stromov, zvierat,  neskôr aj ľudí. Existuje vedecký názor, podľa ktorého spadá obeta súrodencov do skupiny prípadov, v ktorých treba neprávom zadržiavaných ľudí vo svätyni oslobodiť hrou spomenutej partitúry. Súd rozhodol, že to nie je možné, pretože Baš a Yron sa do svätyne nedostali náhodou, ale úmyselne, s cieľom vrátiť svet do normálneho stavu, a teda ich nemôžeme považovať za ten druh obetí, ktoré treba oslobodiť.

Abaš dočítal. Pozrel na svoje nohavice. Boli celé dokrčené. Nikto nič nepovedal. Byron dal príkaz na odchod, keď sa zdvihli nad vinohradmi, pozeral sa ďalekohľadom na karavánu hudobníkov. Vzducholoď sa vznášala k vrcholu, o chvíľu sa v diaľke objaví hrad a mesto. Keď prekonali hrebeň a koráb začal zostupovať, rozkázal Byron, aby pripravili cirkusové vyloďovacie tyče. „Mal som v pláne zavesiť pod loď aj vysúvacie hojdacie siete a kreslá, ale už to nestihneme.“ Abaš sledoval prípravu na vylodenie so zápisníkom a ceruzkou. Od štartu prepísal pasáž z knihy a napísal k nej niekoľko poznámok. Keď skončil, vypýtal si od jedného člena posádky špagát, ktorým zošit pevne previazal, a takto pripravený ho odovzdal kapitánovi. Má ho odovzdať Abašovmu synovcovi žijúcemu v hlavnom meste. Vzducholoď teraz manévrovala nad lesmi, Byron dal vypnúť motor, loď kĺzala nižšie a nižšie. Nad prvou lúkou ostali stáť, z tela lode sa vysunuli tyče. Básnik a suverén, poistení lanami, zliezli dole. Abaš si napravil nohavice, tyče sa stiahli, kapitán dal napnúť plachty, no dvaja pútnici zmizli v lese skôr ako loď nad stromami. Ešte stále bolo počuť hudbu, alebo sa im to iba zdalo.

Sikus sedel v kaviarni na námestí a premýšľal, ako si zvyknúť na život bez tieňa. Mal zatvorené oči, fajčil a popíjal egrešovú limonádu. Poštu dnes rozniesol celú, ľudia si písali málo, všetci vysedávali v prítmí a čakali na noc. Niekto sa pred neho postavil. Spod viečok zacítil chlad. To ste vy, opýtal sa, mysliac si, že Abaš sa vrátil z výpravy. Otvoril oči. Sedel pod veľkým platanom, kde sedával vždy.  Sedel v jeho neprekročiteľnom tieni.

Poviedka vyšla v Romboide 1/2013, s. 40-46

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 168 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist