Portál JeToTak začína uverejňovať vybraté časti z pripravovanej humoristicko-recesistickej knihy Jozefa Banáša o politike s názvom „Politika pre idiotov“, alebo „Správa zo študijného pobytu v politike". Kniha vyjde koncom mája, najneskôr začiatkom júna. Bude ilustrovaná úsmevnými fotografiami známych i menej známych politikov. Kniha je recesistickou učebnicou politológie, kde autor analyzuje mechanizmy boja o moc, udržania sa pri moci, kariéru v politike, analyzuje kategórie ako Politika, Politická strana, Voľby, Vláda, Parlament a iné. Druhú časť knihy autor nazval „Dajte si poradiť". Radí v nej politickým idealistom, ktorých nazýva „idiotmi". V závere autor konštatuje, že učiť politika cnostiam je ako učiť psa chodiť po zadných nohách.

Prečo správa zo študijného pobytu v politike

Pobudol som v politike štyri roky. Takmer. Chýbali tri mesiace. KDH mi môj študijný pobyt skrátilo. Opustilo nás vo vládnej koalícii a bez nich sme si vládnuť netrúfli. Aj tých štyridsaťpäť mesiacov bol však dostatočný čas, aby som pobadal v politike veci, ktoré občania zväčša nezbadajú. Alebo zbadajú, ale tvária sa, že nezbadali. Alebo sa ani netvária, lebo im je to jedno. Počas celého volebného obdobia som si robil poznámky, sledoval, čo sa v parlamente dialo. Priznávam, že som dokonca niektoré situácie modeloval a čakal, aké budú reakcie politických aktérov. Zvyčajne ma nesklamali. Sklamali len tých, ktorí ich volili. Aby história nezostala ukrátená o výsledky mojich pozorovaní, položil som ich na papier. Po prečítaní knihy si čitateľ uvedomí, akou nenahraditeľnou stratou pre ľudstvo by bolo, keby som knihu nenapísal.

Svetová literatúra o politike pozná mnoho skvelých diel, ale pre ucelené pochopenie spravovania vecí verejných občania, študenti i samotní politici priamo „žíznili“ po diele, ktoré by politickú literatúru posunulo na vyššiu úroveň. Podľa ohlasov odbornej i laickej verejnosti je isté, že kniha, ktorá sa vám dostáva do rúk je významným prínosom k teórii a praxi svetovej aj slovenskej politiky. Politológovia od Harwardu po Cambridge, od Oxfordu po univerzitu v Sládkovičove potvrdzujú, že dielo „Politika pre idiotov“ patrí k svetovej špičke vo svojom obore. Odborný americký mesačník pre politiku „Politics Forever“ v trinástom čísle ročníka 2006 priniesol nasledovnú tabuľku dvanástich najvýznamnejších diel politického myslenia v histórii.

Platón.....................Ústava

Aristoteles..............Politika

Machiavelli............Vladár

Montesquieu...........O duchu zákonov

Rousseau.................O spoločenskej zmluve

Tocqueville.............Demokracia v Amerike

Marx........................Kapitál

Mečiar......................Slovensko, dôveruj si!

Fico..........................Nutná sebaobrana

Dzurinda..................Kde je vôľa, tam je cesta

Bugár.......................Žijem v takej krajine ( Ilyen teruletben élek)

Banáš.......................Politika pre idiotov

Politika je príliš vážna vec na to, aby sme ju brali smrteľne vážne. Stretol som v domácej i svetovej politike mnoho dobrých politikov, ktorí vnímali svet, politiku i seba s nadhľadom. Preto boli dobrí. Aj táto kniha si vyžaduje čitateľa s nadhľadom. Ak niekto očakáva, že jej zámerom je politiku čitateľovi znechutiť, mýli sa. Znechutenie a účtovanie s politikou tu nájde len ten, kto to s politikou nemyslí dobre. Ten, kto to s politikou myslí dobre, porozumie mojim úvahám ako hľadaniu. Hľadaniu zmyslu politiky a hľadaniu ideálneho politika. Onoho renesančného polyhistora, ktorého osobnosť nie je založená na slovách a sľuboch, ale na skutkoch a cnostiach. Neodrádzam od politiky, naopak, k politike povzbudzujem. Tých, ktorí majú pocit, že by mohli prispieť k posunutiu ľudstva k výšinám ľudskosti a lásky.

Prvoradým zmyslom politikov by malo byť urobiť všetko preto, aby sa mohol materiálny svet človeka rozvíjať na slávu ducha, na oslavu človečenstva. Aby bol človek šťastný. Takúto politiku dokáže robiť len politik, ktorého skutky sú nekompromisným dôkazom jeho morálnej spôsobilosti. Goethe bol ministrom a géniom ducha zároveň, Leonardo da Vinci stál na pozadí rozhodnutí vládnúcich rodov Medicijovcov a Sforzovcov, Voltaire sa odvďačil Fridrichovi Veľkému zduchovňovaním jeho dvora, Ľudovít II. Bavorský našiel zmysel života vo veľkoleposti Wagnerovej hudby. Goethe, Schiller, Leonardo da Vinci, Boticelli, Michelangelo, Voltaire, Wagner, ale i Karel a Josef Čapkovci, Hašek, Kafka či Werich s Voskovcom vďačia svojej veľkosti nielen talentu, ale aj Mediciovcom, Sforzovcovm, Karolom Augustom Weimarským, Ľudovítom Bavorským, Fridrichom Veľkým či Masarykom. Politikom, ktorí pochopili, že ich veľkosť, ich historický prínos sa nebude merať podľa počtov víťazných bitiek a zabitých nepriateľov, ale podľa velikánov ducha, ktorí vyrástli za ich vlády.

Pád komunistickej totality tak trochu pripomína koniec stredoveku a nástup renesancie. Za tisíc rokov stredoveku sa okrem zavedenia vodných kôl v deviatom a veterných mlynov v dvanástom storočí nič zmysluplného pre ľudstvo neurobilo. Stredom vesmíru bola Zem, stredom Zeme (Európy) cirkev. Okolo Zeme obiehalo Slnko, nad ľudskými hlavami bolo iluzórne nebo a pod nohami, v útrobách zeme strašidelné peklo. Cirkev vedela všetko, nič sa nemalo meniť. Povery, tmárstvo, strach a permanentné ponižovanie ľudského ducha boli „mainstreamom“. Kto sa od hlavného prúdu odchýlil – nech už bol človek cirkvi, alebo sveta, bol kacírom. Energia vládcov sa venovala ideologickým svätým vojnám v mene Krista, ktorý o nich nemal ani tušenie a nikoho o ne neprosil. Najlepšie mozgy skúmali, kde sa nachádzajú anjeli, kategorizovali hriechy a arogantne navrhovali za svätých masových vrahov. Až prišla kataklizma vo forme morovej epidémie, ktorá v štrnástom storočí vyhladila polovicu európskeho obyvateľstva – veriacich i neveriacich. Duch začal hľadať cestu reálnej spásy, vytvárania reálneho kráľovstva božieho – na zemi. Múdri politici sa stavali na čelo tohto historického pohybu. Bez múdrych politikov by nemohli vzniknúť skvelé diela umenia, vedy, nebola by vynájdená kníhtlač, ceruzka, papier, astroláb, magnetický kompas, plachetnice, mechanické hodiny či delá s veľkým dostrelom, ktoré búrali feudálne pevnosti a s nimi i feudalizmus.

Z veľkých objavov dvadsiateho storočia ani jeden nevznikol v totalitnom politickom systéme. Bezdrôtová telegrafia, lietadlo, mobilný telefón, internet, počítače vznikli v spoločnosti, kde je daný priestor tvorivému duchu. Veľkosť národov sa meria podľa veľkosti ich ducha. Tí, v ktorých moci je vytvoriť priestor pre duchovný rozvoj, sú politici. Od pádu totality ubehlo takmer dvadsať rokov. Čo hodnotného, pozoruhodného vzniklo na Slovensku? Čím sme upútali svet? Vznikol vynález, obraz, román, pieseň, spevák, herec či herečka, ktorí by sa umiestnili na popredných priečkach pomyselných svetových rebríčkov? Občas mám pocit, že v totalitnom systéme vzniklo viac hodnotných diel ako v novej demokracii. Kto je tomu na vine? Mnohí, ale predovšetkým politici. Vo svojom „privatizačno – províznom“ zaneprázdnení nepochopili svoje poslanie. Preto som sa chopil pera a napísal knihu o politike. Pre tých, ktorí nestratili ilúzie a vieru v zmysluplnosť politiky. Napísal som ju s úsmevom, neraz i s úškľabkom, pretože tak som to cítil. Verím, že ňou povzbudím tých, ktorí sa budú znovu a znovu pokúšať vniesť do politiky hlbší zmysel. Ak sa pri jej čítaní ešte aj zabavíte, budem vďačný a šťastný zároveň.