Portál JeToTak.sk pokračuje v uverejňovaní časti z pripravovanej humoristicko-recesistickej knihy Jozefa Banáša o politike s názvom „Politika pre idiotov“ alebo „Správa zo študijného pobytu v politike".

„Najväčším sebaklamom politikov je ich predstava, že niekoho zaujímajú“. Hill

Keď sa človek bližšie zoznámi s politikou, má dve možnosti. Plakať, alebo sa smiať. Plakať sa mi nechcelo, a tak som sa na politiku a jej aktérov pozrel z tej úsmevnej stránky. Život každého z nás je plný dramatických udalostí, ktoré nám na nálade nepridávajú. Prečo by ste si mali kaziť náladu ešte aj pri čítaní tejto knihy, keď ja som sa pri jej písaní zabával. Dilemu – politika ako dráma či politika ako sranda som vyriešil v prospech srandy.  Už vidím jazykových puristov, ktorí mi vyčítajú slovo sranda. Osud srandy je však veľmi podobný osudu politiky. Všetci radi srandujeme, hoci väčšina nevie, čo skutočná sranda je. Rovnako radi politizujeme, hoci väčšina nevie, čo je skutočná politika. Srandujú ľudia, ktorí nedokončili základnú školu kvôli gramatike a srandujú aj slovutní jazykovedci. Napriek tomu sa doposiaľ nenašiel nikto odvážny, kto by srandu kodifikoval ako pevnú súčasť slovenčiny. Mám pocit, že je to preto, aby sme mali neustále výčitky svedomia. Od detstva mi znejú v ušiach upozornenia dospelých, že slovo sranda nie je spisovné. „Čo mám teda namiesto toho slova používať?“ pýtal som sa už ako dieťa a pýtam sa i dnes. „Zábava, žart, pestvo, psina, furtáctvo..?“. Možno v súvislosti s inou ľudskou činnosťou sa tieto synonymá použiť dajú, ale v súvislosti s politikou nie. Človek, ktorý to s politikou myslí vážne, nie je zábavný, nerobí pestvá, či žarty, ale je na srandu. Rovnako ako politika sama o sebe. Musíte sa na ňu pozerať z odstupu. Ak ste v nej, pripadá vám byť vážna. Podobne ako keď ležíte na smrteľnej posteli. Keď sa vám podarí z nej odísť, smejete sa do popuku.

Ak politik povie, že Európska únia má päť, či päťdesiat členov, že zdvojnásobí platy, že pošle vojakov do boja, len ak sa im nič nestane, ak politik v marci 1990 verejne vynadá tým, ktorí chcú samostatné Slovensko a o dva roky volá tým istým ľuďom na slávu, nemôže to byť  žart, pestvo ani psina. Je to sranda, ak nie dokonca prča, facina, alebo prdel.

Politika oficiálne znamená riadiť veci verejné na rôznej úrovni pre blaho občana.  Takto ju definoval  politológ Max Weber. Podaktorí tvrdia, že Weber slovami „na rôznej úrovni“ mal na mysli úroveň celoštátnu, regionálnu až lokálnu. Po podrobnejšom štúdiu Webera som nadobudol dojem, že mal na mysli rôznu úroveň politikov. Som o tom presvedčený, pretože pre správu vecí verejných je ďaleko dôležitejšia morálna a intelektuálna úroveň politika ako úroveň, z ktorej veci verejné spravuje.

Ak chcete byť v politike úspešný, musíte byť dostatočne chytrý, aby ste jej porozumeli a zároveň dostatočne hlúpy, aby ste si nemysleli, že je dôležitá. Žiadny politik však nepripustí, že je hlúpy, a tak dôležitá je. Vyskytli sa v histórii blúznivci, ktorí sa pokúšali stanoviť pravidlá politiky. Jediným pravidlom politiky je, že žiadne pravidlá nemá. Ak by sa niekomu zdalo, že politika pravidlá má, tak len preto, aby bolo čo nedodržiavať.

Podobá sa vodnému pólu. Kopance, štípance, škrtenie a dokonca pokusy o utopenie nevidíte, dejú sa pod hladinou. V politike sa dejú aj nad hladinou a diváci sa na fauloch dobre zabávajú. Zdá sa, že aj hráči.

Pre bývalého českého premiéra Miloša Zemana, jedného z najvzdelanejších a „najbonmotovejších“ povojnových premiérov Európy, je politika bojom s blbosťou, včítane blbosti vlastnej. Takéto slová môže povedať len politik, ktorý má nielen vycibrený zmysel pre humor, ale je doslova srandista. Srandista je človek, ktorý si dokáže uťahovať i sám zo seba. Humorista si uťahuje len z druhých. Srandisti v politike prakticky nie sú, humoristov je o čosi viac a ostatní tvoria väčšinu, ktorá netuší, čo prvé dve kategórie znamenajú. Pritom sú presvedčení o opaku. Zeman delí blbosť na tri stupne:

1. Prvý, najnižší stupeň blbosti je nevedomosť, kam patríme vlastne všetci, pretože niet nikoho, kto by vedel všetko (okrem OKS – pozn.autora).

2. Druhý, vyšší stupeň blbosti označuje Zeman ako „pitomost“, čo do slovenčiny prekladám ako „osprostenosť“. Osprostenosť je duchovný stav človeka, ktorý nevie, že nevie. Táto kategória má šancu sa ešte vyvíjať.

3. Najvyšší stupeň blbosti je blbosť samotná. V slovenčine by sa nazvala hlúposťou, ale jej nositeľ – hlupák – sa mi zdá byť predsa len inteligentnejší ako blbec.  Blbec nielenže nevie, že nevie, ale domnieva sa, že to musí všetkými prostriedkami hlásať. Podľa rozvinutej Zemanovej teórie sa dajú tieto tri stupne ilustrovať na príklade polovodičov. Nevedomec otvorene prizná, že nevie, čo je to polovodič. Osprostený sa pýta, čo sa pokazilo, keď to vedie len z polovice, a blbec urazený povie, že on sa ničím polovičatým zaoberať nebude a počká si na celovodiče. Zbaviť sa hlupákov nie je možné, treba sa len pričiniť o to, aby spoločnosť bola čo možno najviac sebavedomá. Platí doktrína Marka Twaina – „Čím sebavedomejšia je spoločnosť, tým viac hlupákov si môže dovoliť.“

Politika sa v mnohom podobá sexu. Predovšetkým v tom, že na obe tieto aktivity sa dá často myslieť. Pri myslení na sex či politiku sa dajú robiť rôzne užitočné veci. Osobne pri myslení na politiku najradšej čerpám žumpu. Kalovým čerpadlom ALKO IPV 1100 INOX. Prišiel som sa to, že na rozdiel od hroznového muštu, kde sa najhustejší kal usadzuje na dne, v žumpe je to naopak. Čím idete vyššie, tým väčšie „kusy“ nachádzate. Najväčšie sú pekne vzájomne pospájané a spečené celkom navrchu. Vôbec im nevadí, že sú rôznych zadkov. Keď je ich v žumpe priveľa a hrozí, že začnú pretekať na verejnosť, spustíte na dno kalové čerpadlo a vyčistíte ju. Ibaže zákon žumpy spočíva v tom, že nech čistíte akokoľvek, vyťaháte iba riedke. Najväčšie kalibre solidárne vytvoria na povrchu pevnú škrupinu, pričom s klesajúcou hladinou klesajú aj ony. Pokles na dno ich vzájomnú solidaritu len upevní. Len keď sú na dne, pochopia, ako veľmi sa potrebujú. Môžete na ne striekať vodu pod vysokým tlakom, ale solidárnu škrupinu hustého nerozbijete.

Prvý zákon žumpy teda znie: „Najväčšia kalibre sú hore“. Druhý zákon žumpy: „Čím je špina v žumpe dlhšie, tým je odolnejšia a solidárnejšia“. Skutočnosť, že najväčšia špina je hore, nevylučuje, že aj na nižších úrovniach sa nenachádza pekná špina.

Znalci žúmp si zaiste všimli, že ak do žumpy nalejú čistú vodu, bude to stále len žumpa. A naopak, ak do čistej vody nalejete výkaly, zasa to bude len žumpa. Tretí zákon žumpy teda znie: „Žumpa je žumpa“. A pridáme hneď štvrtý zákon: „Žumpa smrdí.“ Keďže sa väčšina tvári, že jej to nevadí, dá sa s tým žiť. Na obhajobu žumpy uvádzam, že aj parfum síce vonia,  ale neznamená to, že je dobrý na hnojenie.

Dúfam, že adepti politickej kariéry sa po prečítaní prvých riadkov nenechajú odradiť. Kým baník riskuje astmu, rybár reumu, psychiater mentálne narušenie, sestrička na RTG-oddelení rakovinu, diplomat v Malawi maláriu, pálič cementu tuberkulózu, tenista tenisový lakeť, člen heavy metalovej skupiny hluchotu, politik riskuje akurát degeneratívne ohnutie chrbtice. Je to však choroba liečiteľná. 

Súvisiace články:

• Politika pre idiotov