V našich dvoch globálnych, ba i európskych dedinkách sme si po voľbách vydýchli, mnohí uverili, že sa podarilo čosi zmeniť. Isté je, že v parlamentoch, českom i slovenskom, budú sedieť nepravdepodobne silné nové strany, že voliči a aspoň niektorí politici (bývalí aj novoprišlí) si uvedomili moc krúžkovania a nové vládne koalície sa chystajú ku korytám . Občania, niektorí s obavami, iní s potešením, očakávajú zmeny. Sotva sa všetci dočkajú toho v čo dúfali, ale to sa ešte len uvidí.

Krátko po voľbách viacerí komentátori poukazovali na podobnosť situácie v Česku a na Slovensku. Sám sa prikláňam k názoru českého prezidenta Klausa, že z veľkej časti je podobnosť iba zdánlivá – predovšetkým v tých vyššie zmienených novotách – ale to je forma, nie obsah. Obecne možno hovoriť aj o tom, že obe nové koalície vyrástli z podhubia predchádzajúceho politického chaosu, ten mal ale zväčša iné príčiny  v Česku, než na Slovensku, aj keď sa dá povedať, že v oboch krajinách fungovali vlády so zreteľným cieľom, čo najviac využiť svoj čas pri moci a nahrabať, čo sa len dá. Obe boli ale postavené na rôznych, čo aj absurdných, vnútorných vzťahoch:

Na Slovensku, kde fungujúca sociálna demokracia prakticky nikdy neexistovala – a teda ani  u občanov nie je mentálne zakotvená – si mocný Smer-SD, vedený Róbertom Ficom, politikom,  s bolševizujúcimi  maniermi, (ktoré žial u občanov v podvedomí a akosi dedične zakotvené sú) pred štyrmi rokmi osedlal oboch svojich  slabých koaličných , partnerov a od nich zas  prevzal  metódy  mečiarovských  populistických  privatizátorov aj slotovských  nacionalistov, ktorým sa privatizácia do vlastných vrecák tiež nikdy nehnusila, len predtým nemali príležitosť. Bola to ovšem silná koalícia, ktorá válcovala slovenskú spoločnosť a okato si kupovala podporu slabých a biednych, pričom svoj čas pri moci využívala k vlastnému prospechu. Prítomnosť nacionalistov vo vláde umožňovala úspešne využívať maďarskú kartu tým skôr, že doma i za hranicou  maďarskí politici ten oheň založili a potom naň s chuťou prikladali.

V Česku z volieb roku 2006 nevyšla  víťazne prakticky žiadna strana. Dve Topolánkove vlády sa držaly koryta kupovaním a preťahovaním poslancov a napríklad strany zelených, ktorej medzi iným zmenou zákona umožnili vytvoriť si poslanecký klub šiestich poslancov (to zaručuje práva na komfort a peniaze). Za svojich šesť poslaneckých hlasov dostali zelení tri ministerské korytá a mnoho ďalších vysokých postov, to je politický kšeft doslova nevídaný. Občanom  na rozdiel od Ficovho rozdávania Topolánek opasok skôr uťahoval, napríklad zavedením platieb v zdravotníctve, či zvýšením DPH, pričom sám s kamarátmi okato provokoval veľkopanským životom.  Na Slovensku tiež neexistovala rivalita podobných osobnostných typov (Paroubek-Topolánek).

Bez paralely na Slovensku je aj pád druhej Topolánkovej vlády a dôsledky s ním spojené. V rozpore s takmer všetkými českými médiami a samozrejme s Mirkom Topolánkom a jeho politickými kolegami, rozhodne odmietam propagandistickú fikciu údajnej hanby vo svete, keď takzvané „socky“ zhodili vládu, ktorá práve úspešne viedla Európu. Nemienim sa púšťať do hlbšej analýzy, len pripomeniem, že to úspešné vodcovanie malo príchuť hesla „Európe to osladíme“ a odér tureckého záchoda v Bulharsku na umeleckej konštrukcií, za ktorú člen vlády z vlastného rozhodnutia, ale zo štátneho vrecka kamarátovi dohodil pár miliónov korún. K veci hodno dodať, že vlády v demokratickom svete padajú napríklad po vyslovení nedôvery parlamentom. To bol aj tento prípad a „sockám“ by sa to nebolo mohlo podariť, keby sa časť vládnych poslancov (za ODS i za zelených) nebola pridala. V demokratickom svete sa národné vlády tiež neudržujú aby mohly prepytujem viesť Európu, ale v záujme fungovania vlastného štátu. No a v tomto prípade palamentná väčšina usúdila, že táto vláda v záujme českého štátu nie je.

Na tomto mieste nie je mojou vecou súdiť, či to bolo oprávnené, alebo nie. Uvidíme ostatne ako bude od júla preberať „vládu nad Európou“ oveľa skúsenejšie, ale nad hlavu zadĺžené a zdánlivo sa rozpadajúce  sídlo EU Belgicko, bez plnohodnotnej politickej vlády a v hospodársky i politicky chúlostivej  situácií nielen v Európe. A či bude ktosi – v Európe, či v Belgicku – oprávnene poukazovať akú hanbu si Belgičania svojimi voľbami spôsobili.

Naopak má zmyseľ poukázať na vážnu politickú chybu, ktorú vodca českých sociálnych demokratov Jiří Paroubek svojej strane – a ja sa domnievam, že i štátu - spôsobil keď v septembri lanského roka, doslova v poslednej chvíli zasiahol  a zastavil prípravy na voľby v už schválenom termíne aj samotnú, už rozbehnutú, volebnú kampaň. Tým nielen že poškodil svoju politickú stranu, ktorá by vtedy bola voľby najskôr vysoko vyhrala. To  je predovšetkým, vec jeho strany. Umožnil však aj vznik akejsi nepolitickej, ale politikmi dosadenej vlády, ktorá mala pôvodne fungovať pol roka. V skutočnosti je v tejto chvíli v úrade už vyše roka a zrejme ešte nejaký čas bude. A to už je aj vec moja.

Tá vláda si samozrejme rýchlo získala sympátie väčšiny českých občanov, čomu sa netreba diviť. Po rokoch drsných, často arogantných, ba vulgárnych ťahaníc, „privatizácií“ a hádok odrazu ustal politický boj a s ním i všetky nepríjemné sprievodné znaky. Nebolo sa s kým hádať, ani nebolo o čo. Tá vláda nemala nijaké politické poverenie ani politické spory, jej povinnosťou bolo iba spravovať spoločnosť. O chúlostivejších otázkach, pokial sa dostali na pretras, aj tak zozadu rozhodovali tí, čo rozhodli o jej zostavení. Predseda vlády Jan Fischer sa stal najobľúbenejším zo   všetkých doterajších predsedov. Napriek tomu sa domnievam, že tej vláde, vrátane jej predsedu, všeličo možno vytknúť. Predseda Fischer sa medzi iným čoraz častejšie s nebývalou istotou  a rozhodnosťou vyjadroval o veciach a ľuďoch o ktorých toho veľa nevedel. Napríklad o novom „prezidentovi“ a novej „ministerke zahraničia „ EU hovoril ako o starých známych, hoci o nich sotva počul. Dodnes tiež prinajmenšom slovne, rieši  chúlostivé medzinárodné problémy. Na to neobdržal nijaké politické poverenie. Naivnosť takých vyjadrení, napríklad o riešení situácie na Blízkom východe, ilustruje skutočnosť, že problému sa boja v oblasti  historicky veľmi skúsené krajiny a politici. Minister financií Janota, skôr rozpočtový odborník než hospodársky analytik sa,  myslím že dosť nemiestne, krátko pred voľbami a až do samotných volieb vyjadroval o svojej podpore a voľbe strany TOP 09, ministerka zdravotníctva Jurásková do poslednej chvíle nezvládla organizáciu a priebeh očkovania proti epidémií/neepidémií prasacej chrípky, ani nevyriešila problémy mladých lekárov, či už s platmi, albo so získavaním  odbornej kvalifikácie – to boli věci nepolitické, administratívne. Ministerka spravodlivosti Kovářová od prvej chvíle vo vládnom kresle presadzovala hlavne seba, svojich favoritov a zasahovala do právne chúlostivých prípadov. To všetko mal a mohol predseda vlády ovplyvniť, rovnako ako niektoré nákupy ministerstva obrany bez výberového konania, či kandidatúru člena svojej vlády Pecinu za sociálnu demokraciu vo voľbách.

Niektoré,  nie bezvýznamné, problémy majú pravdaže Slovensko a Česko podobné. Koalície, ktoré sa tvoria a ašpirujú na vládnutie v oboch krajinách zmieňujú potrebu prednostne riešiť problematiku  súdnictva (presnejšie povedané práva, či justície), zdravotníctva, ekonomiky a  korupcie. Okaté zneužívanie práva a v súvislosti s právom , ale i s politikou, aj korupcia sú pliagou oboch štátov. Ide o dedičstvo z minulosti a obávam sa, že riešenie nebude jednoduchou vecou jednej vlády. Príklady svedčia: Slovenský špeciálny súd na ochranu pred korupciou a organizovaným zločinom sa  veľmi nevydaril. Podľa Ústavného súdu napríklad nebol nezávislý, keď podliehal previerkám Národného bezpečnostného úradu, teda súčasti výkonnej moci. V Česku je zas v dobrej pamäti prípad starostu, senátora a podpredsedu vlády Čunka. Ten sa sice skupine vysokých justičných činiteľov podarilo zmiesť zo stola, zato sa títo činitelia stali podľa dvojnásobného, hoci doteraz neprávoplatného, rozhodnutia súdu „justičnou mafiou“. Takisto je známy prípad „zločinného spolčenia“ okolo sudcu Berku, ktorý spolu s ďalšími umožňoval podvodné konkurzy podnikov a tie sa potom za lacný peniaz dostali do neoprávnených rúk.

   Zdravotníctvo a sociálna politika sú v oboch štátoch podfinancované, na Slovensku viac než v Česku. Ja by som ešte dodal školstvo a vedu, oboje aj z medzinárodného hľadiska potrebné odbory pre úspešný pokrok a rozvoj spoločnosti. Nejaké kroky budú nevyhnutné, ale pre ekonomiku v oboch štátoch v čase stále ešte trvajúcich dôsledkov recesie nesmierne obtiažne.

No a keď sme sa dostali k otázkam ekonomiky nemožno sa vyhnúť zmienke o tom, že sa Česko aj Slovensko – dve globálne, ba európske dedinky – dostali do konfliktu s EU. V prípade Slovenska  je vec chúlostivejšia, je totiž členom eurozóny a odmieta sa podielať na pomoci Grécku. To je citlivý postoj a slovenskí politici si toho sú dobre vedomí. Vznikajúca koalícia by rada prenechala rozhodnutie Ficovej, zrejme odchádzajúcej vláde, ktorá sa tomu ale vyhýba a asi aj vyhne. Nová vláda tak hneď nebude a aj keď tvoriaca sa koalícia do príspevku Grécku nijakú chuť nemá, sotva bude mať šancu uhnúť. Ani Nemecku, najmocnejšiemu štátu EU sa to nepodarilo, hoci sa bránil ako sa len dalo. Guvernér Európskej ústrednej banky Jean-Claude Trichet nedávno povedal, že EU  členov eurozóny zbankrotovať nenechá (čím si nezískal príliš sympátií v niektorých členských štátoch) a tak asi aj bude. Česka, nečlena eurozóny, sa vec priamo netýka, ale odchádzajúci premiér Fischer sa  na nedávnej vrcholnej schôdzke EU horlivo vyjadril, že sa jeho krajina odmieta podielať na chystanom zdanení bánk. O tom ale bude rozhodovať iný premiér  zvolenej českej vlády. Zatial šlo iba o politické rozhodnutie, nie o zákon EU.  A  politické rozhodnutie nevyžaduje nutne súhlas.  Pokial sa ale vec stane právnou normou EU, napríklad vo forme poplatku, Česko sa jeho prijatiu nevyhne, lebo poplatok možno presadiť väčšinovým hlasovaním. Toho by si mal byť vedomý končiaci český „nepolitický“ premiér, tým skôr, že odchádza do funkcie podpredsedu jednej z európskych bankových inštitúcií. Ekonomicú kapitolku uzavriem názorom, že rozhodne třeba odmietnuť osočovanie z akejkoľvek strany, že sú azda Slovensko a Česko na „gréckej ceste“ a to vinou socialistov. V skutočnosti patrí Česko , čo do zadĺženia k najstabilnejším európskym ekonomikám, Slovensko k priemeru. A predovšetkým v Česku štátny dlh narástol mohutne za posledných dvoch vlád a tie socialistické neboli.

Ešte zmienka o trianonskej karte. Zdá sa, že tak ako volebné výsledky v Maďarsku ju pomohli naplno rozohrať, voľby na Slovensku a vývoj po nich veci trochu ukľudnil. A tak majú síce v Maďarsku zákon o dvojakom občianstve pre  Maďarov v zahraničí, zato na Slovensku nemajú v parlamente Stranu maďarskej koalície. Aj  samotný nacionalistický rozruch na oboch stranách trochu utíchol, veď Slotova Slovenská národná strana tiež ešte prežíva poriadny šok keď sa tak-tak dostala do parlamentu, ale s vládou a tým aj s korýtkami bude zrejme koniec. Dobrá zpráva zo slovenských volieb je, že z Maďarmi obývaných okresov na juhu Slovenska prakticky v každom ostala SMK pod čiarou. Nacionalizmus na dunajskom pomedzí Slovenska a Maďarska  sa pravdaže nevytratil, dočasne potlačené chúťky iste ešte vzbĺknu. Tu bude potrebný naozaj energický krok zo strany EU, veď od Španielska na západe, po potenciálnych ašpirantov na členstvo na východe, takmer všade majú štáty problémy s menšinami. V prípade slovensko-maďarských sporov by azda mal zaintervenovať aj Višegrád   ide predsa o štyri krajiny, ktorých disidenti za komunistického režimu vedeli nezištne spolupracovať.

Napokon, čo sa volieb, kampaní a padlých politických vodcov týka , Jiří Paroubek zo  súkromia odporúčal svojim kritikom cez Facebook, aby sa pozreli do  zrkadla. Užitočná rada -  aj pre padlých pánov Topolánka, Fica, a ďalších. I sám Paroubek by sa mal poriadne zahladieť, ak sa, ako vyhodený starý plyšový macko Kuki, z najnovšieho filmu Jana Svěráka, ešte chce vrátiť. Podozrievam, že chce.