JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

O perestrojke v ČSSR bez antikomunizmu

Kríza žánru | Politika | Tomáš Profant | 13.12.2012

_ma_small

Každý rok v novembri sa opakuje ten istý mediálny obraz. Pripomíname si výročie revolúcie, oživujeme si staré zábery z námestí a voláme ich protagonistov, aby nám pripomenuli, ako to bolo a prípadne, aby zhodnotili situáciu dnes z pohľadu ideálov vtedajšej doby.

Hoci toho roku sme mali príležitosť si prečítať rozhovor s posledným generálnym tajomníkom KSČ, Milošom Jakešom, obvykle sa do médií dostávajú najmä disidenti voči komunistickému režimu. Im je pripisovaná hlavná zásluha za pád režimu. Oni hrdinsky bojovali, trpeli v podradných zamestnaniach, aby napokon strhli náhle sa prebudené, utláčané, obyvateľstvo na svoju stranu a zvrhli totalitný režim.

Bezvýznamný disent a spokojné obyvateľstvo

Autor knihy Konec experimentu, Prestavba a pád komunismu v Československu, Michal Pullmann, tento naratív vyvracia svojou dôkladnou analýzou normalizačného jazyka a jeho rozpadu. „[Č]innosť disentu (...) v skutočnosti nebola príčinou pádu režimu. Disent skôr predstavoval ideovú ponuku, ktorá v situácii rozpadajúceho sa konsenzu poskytla bezradnému obyvateľstvu účinnú alternatívu“ (s. 224). Disent totiž až do roku 1989 nereprezentoval nejaké „nespokojné obyvateľstvo“. Občania ČSSR sa o jeho činnosť jednoducho nezaujímali. „Disent v očiach väčšiny obyvateľstva až do roku 1988 alebo 1989 nepredstavoval hnutie morálnejších ľudí, ale skupinu podivínov s partikulárnymi záujmami a tajomnými väzbami na Západ“ (s. 223, p. 8).

S tým súvisí ďalší obazoborecký argument. Podľa autora (citujúceho knihu Miroslava Vaněka o verejnej mienke pred 17. novembrom 1989) „dôvera, že socializmus poskytuje lepšie šance pre život mala v spoločnosti jasnú prevahu až do roku 1990“ (s. 189). „[K]onformita väčšiny obyvateľov za normalizácie veľmi výrazne prekračovala púhe lojálne prispôsobenie sa. Spoločenský konsenzus bol až do obdobia prestavby pomerne pevne vybudovaný na dôvere, že socializmus je dôstojnejším spoločenským usporiadaním než kapitalizmus a že navzdory svojim problémom štátny socializmus poskytuje dostatok šancí pre dobrý život“ (s. 222-223, p. 8).

Hypernormalizačný jazyk totiž umožňoval občanom artikuláciu záujmov. Reálne existujúci konsenzus sa na sklonku 80. rokov opieral o opakovanie známych floskulí, čo ale „ľuďom umožňovalo vnášať do ich životov nové (trebárs aj nonkonformné) obsahy a tváriť sa pritom, že sa nič nestalo – že naďalej žijú svoj spokojný život v socialistickej spoločnosti“ (s. 209). Existencia rôznych jazykov, ktoré ľudia používali, či už doma, u lekára, v práci, na schôdzach, alebo v škole, umožňovala stabilitu režimu. Ľudia sa naučili v týchto jazykoch chodiť a rozlišovať, čo kedy a kde môžu povedať a čo nie. Takéto „pokrytectvo“ sa mohlo zdať celkom prirodzeným a rôznosť jazykov „nielenže nepredstavovala prekážku pre naplnený život, ale naopak dokazovala možnosť jeho účinného dosiahnutia (…) utvrdzovala tak vlastne svojskú normalitu pomerov“ (s. 218). Ľudia sa považovali za „sporiadaných socialistických občanov“ (s. 219) a ideologický jazyk im umožňoval napĺňať svoje ciele bez toho, aby túto identitu opustili. Mohli konzumovať západnú kultúru a vydávať to za osobnú preferenciu, ktorá nie je anti-socialistická, ale ktorá patrí ku kvalitnému životu v socialistickej spoločnosti.

Autoritatívny diskurz

Ako však autor k týmto neortodoxným záverom dochádza? Jeho cieľom je zachytiť sémantiku prestavby, teda „spôsoby, ktorými sa rôzni aktéri zmocňovali pojmu [prestavba], ako ho používali, akými obsahmi ho naplňovali, ako ho reinterpretovali či v akých situáciách ho opustili a nahradili inými pojmami“ (s. 18). „Predmetom skúmania sú pojmy, ktorými ľudia artikulovali svoje názory, kritiku i požiadavky, a v nich obsiahnuté hodnotenia“ (s. 19). Autorovi ide o vykreslenie spôsobu, akým bol projekt prestavby reprezentovaný. Skrz tieto reprezentácie ukazuje na čom bola stabilita starého režimu založená a čím bolo podmienené jeho náhle zrútenie.

Než však stručne zhrniem hlavnú časť knihy, je treba vysvetliť, ako autor vníma to, čo nazýva autoritatívnym diskurzom. Je ním ideológia, ktorá na jednu stranu vyžaduje od ľudí bezpodmienečnú oddanosť vopred daným formám (ale nie ich interpretatívnemu prijatiu), vďaka svojej statickosti a nadradenosti však tiež môže ospravedlniť použitie iných slov, ktoré majú presvedčovať svojim obsahom. Vyžaduje teda formálnu konformitu, zároveň však umožňuje artikuláciu partikulárnych názorov aj inými slovami.

Príkladom takéhoto diskurzu je americký sen, ktorý vyzdvihuje hodnoty ako individuálny výkon, alebo tvrdú prácu. Hoci sa k nemu obyvatelia formálne hlásia, zároveň sú voči nemu cynický, keď hovoria o vlastných skúsenostiach (s. 20).

Rovnako tak to bolo pred rokom 1989, a toto je kľúčový poznatok, ktorý sa zhoduje s postštrukturalistickými teoretickými základmi. Diskurz niekdy nie je totalizujúci, úplný, alebo uzavretý. Proti takémuto výkladu minulosti autor predkladá svoju prácu. Odsudzuje binárny prístup totálneho útlaku voči utláčanej spoločnosti, nemorálny režim lži proti spoločnosti, ktorá sa nemohla vzbúriť a jej súčasťou boli nanajvýš ak osamelé ostrovčeky slobody. Tento binárny model sa potom preklápa do dnešnej dichotómie medzi totalitným minulým režimom a slobodným súčasným režimom.

Problémom takejto totality je, že upiera ľuďom možnosť zmysluplného konania a samostatného myslenia. „[T]am, kde ľudia jednali konformne, tak vraj činili buď preto, že k tomu boli donútení násilím (…), alebo jednoducho stratili schopnosť myslieť (s. 16). Ani jedna z týchto možností nepredpokladá možnosť, že „autoritatívny diskurz (v tomto prípade ideológie kolektívneho vlastníctva a vedúcej úlohy strany) nebol schopný opanovať všetok priestor komunikácie“ (s. 21). Autoritatívny diskurz sa stretával s inými diskurzami v každodennej praxi a „[v] období normalizácie – najmä od konca 70. rokov – sa priestor pre pluralitu hodnôt a záujmov výrazne rozšíril: pokiaľ ľudia pre podporenie svojich požiadavkov a názorov použili ideologický slovník“ (tamže).

Prestavba a rozpad ideologického konsenzu

Do takejto poréznej ideológie vstupuje pojem prestavby, ktorý napokon viedol k rozvratu ideologického konsenzu a novembru 1989. Autor na príklade rôznych skupín (robotníkov, vzdelaných vrstiev spoločnosti, kumunistických elít, expertných kruhov a podnikových vedení) ukazuje rozličné spôsoby, ako bol pojem prestavby prijímaný a ako s ním bolo operované. Zároveň sleduje historický vývoj prestavby, ktorý diskurzívnu analýzu dáva do rámca významných medzníkov a vzťahov medzi sovietskym a československým vedením a načrtáva konkrétne zmeny týkajúce sa prestavby v ZSSR a ČSSR, napríklad zákon o podniku.

Pullmann v texte poukazuje na neschopnosť komunistických elít vyrovnať sa s novou situáciou, na ktorú viac nestačilo opakovať osvedčené formulácie. Vrcholoví komunisti a komunistky neboli navyknutí sa baviť o metadiskurze hodnôt, ktorý umožňoval spochybnenie základných komunistických premís a tým aj celého režimu. Naopak, situáciu využili expertné kruhy. Tie v rámci prestavby usilovali o zásadné zmeny, najmä o zavedenie trhových mechanizmov do upadajúceho československého hospodárstva a prispôsobenie regulácie cien výrobným nákladom. Riaditelia podnikov a ich námestníci zas chceli využiť prestavbu vo svoj prospech tak, aby umožnili decentralizáciu, ktorá by posilnila ich rolu pri rozhodovaní o podniku. Návrhy na obmedzenie prerozdeľovania medzi ziskovými a stratovými podnikmi dávali vedeniu podnikov viac priestoru na úkor strany, čím diferencovali ich záujmy od záujmov straníckeho vedenia. Robotníci, takisto v rozpore s dovtedajšími zásadami solidarity, usilovali o diferenciáciu odmien v závislosti od výkonov. Ich cieľ zlepšiť vlastnú pozíciu nebol prezentovaný v kolektivistickom, ale naopak v individualistickom duchu. A napokon, vzdelané vrstvy usilovali obrátiť pozornosť na otázky populárnej kultúry, každodenného násilia, ekologických problémov a možností osobnej realizácie.

Práve v týchto oblastiach sa oficiálny diskurz ukazoval príliš strnulým a tak prebratie pojmu prestavby zo Sovietskeho zväzu napokon viedlo k nabúraniu konsenzu o hodnotách, ktoré predstavoval. Ľudia si zrazu neboli istí, ako majú vyjadriť celkom elementárne veci, ale ani čo je žiadúce a prečo. Perspektíva diskusie o hodnotovom obsahu socializmu „nielenže ďalej prehlbovala krízu sociálnej kooperácie, do tej doby založenej na opakovaní stále rovnakých floskúl, ale tiež vytvorila ďalší tlak vedúci k verejnej kritike a destabilizácii mocenských pomerov“ (s. 93).

„K destablizácii teda neviedla nespokojnosť ako taká. Vyjadrenie nespokojnosti mohlo byť dlhú dobu súčasťou pomerne stabilného usporiadania (pokiaľ malo jasné ideologické opory, pokiaľ ľudia dôverovali autoritatívnemu diskurzu). Avšak vyslovenie kritiky v situácii, v ktorej tieto ideologické opory a orientačné body boli neisté (…) zneisťovalo aktérov ohľadom platnosti proklamovaných hodnôt a viedlo ich to k záujmu o alternatívne hodnoty“ (s. 197-198). Kľúčovou väzbou teda nebol fyzický alebo ideologický útlak, ale „špecifický konsenzus“ (s. 220), a ten sa v období prestavby rozpadal. Keď sa napokon ukázalo, že je diskurz založený hlavne na násilí policajných zložiek (po zásahu proti študentskej demonštrácii v polovici novembra) a neopiera sa viac o podporu obyvateľstva, položenie dôrazu na ideál nenásilia, a v danom okamžiku príklon k ľudskoprávnej rétorike disentu, viedol k odstráneniu režimu.

Pokračovanie normalizácie

Rovnako rýchlo, ako sa však tieto sily spojili sa ešte počiatkom deväťdesiatych rokov rozdelili. A tu sa dostávame k tretiemu obrazoboreckému tvrdeniu: „Zdá sa (…), že normalizácia a ponovembrové usporiadanie majú omnoho viac spoločného, než si demonštranti na námestiach v roku 1989 predstavovali“ (s. 13). Pullmann ponúka hypotézu o podobnostiach medzi pred- a ponovembrovým konsenzom. Odklon ľudí od cirkví a disentu vysvetľuje preferenciou sekulárneho a technokratického konsenzu v jeho neoliberálnej podobe pred morálnymi kódexami s inými systémami hodnôt. V tomto jazyku viac disidenti nie sú vylučovaní, avšak okrem Rómov do kategórie vylúčených patria napríklad bezdomovci. Pojmy „socializmus“ a „plánovanie“ boli nahradené „demokraciou“ a „trhom“. „Čo však ostalo, lepšie povedané, na čo si ľudia spomenuli ako na funkčnú a pohodlnú prax, bol dôraz na formálnosť slov – tak aby ospravedlnila čo najširšiu škálu postojov a nezaväzovala k vyšším moralizmom“ (s. 226). Aj preto sa v deväťdesiatych rokoch len veľmi ťažko otvárali debaty o tom, čo to je demokracia a či má trh nejaké prívlastky.

Túto svoju hypotézu objasňuje v jednom rozhovore na idnes.cz nasledovným spôsobom: „Teraz to naschvál preženiem (…) Keby režim, ktorý v Česku vládne, praskol, tak zástupy ľudí budú hovoriť, ako udatne nenávideli kapitalizmus a že ho vlastne nikdy nechceli. A skutočne, budú mať spomienku na to, že doma na pomery nadávali, že si sťažovali na korupciu, vydieranie a podvody. Pritom budú len selektívne preferovať polovicu svojej pamäte. A možno potom založia ústav pre štúdium falošnej demokracie.“ Dnešnej ideológii ľudia totiž veria zhruba rovnako, ako verili tej komunistickej. Doma sa smejú z pojmov ako flexibilita, individuálne schopnosti, či spravodlivej odmeny za tvrdú prácu, avšak keď sa uchádzajú o zamestnanie, alebo keď pracujú, tento slovník používajú. A je to táto rôznosť jazykov, ktorá, rovnako ako pred 1989, stabilizuje režim.

Ak je teda brilantná a priam kacírska kniha Michala Pullmana niečim výnimočná, je to okrem dôslednej práce so zdrojmi práve jej presah do súčasnosti. Vo svetle diskurzu minulého režimu nám umožňuje vidieť diskurz toho súčasného. Dôležité však je si uvedomiť, že jeho odstránenie nepovedie k nájdeniu pravdy, ale k nahradeniu iným, avšak potenciálne omnoho demokratickejším diskurzom, ktorý nebude vyžadovať existenciu rôznych jazykov pre rôzne priestory na svoju stabilitu.

 

Pullmann, Michal 2011: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu, Praha: Scriptorium, 248 strán.

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 55 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 17.12.2012 (stano-stredoeuropan)

Diskusia k článku obsahuje 19 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist