Časté slovné spojenie – odkaz Novembra- sa už pomaly žiada dať do úvodzoviek.

K jeho sprofanovaniu prispelo aj oslavy v roku 2009, keď  sa všetky politické strany a hnutia na Slovensku (vrátane pravicových radikálov) pokúsili využiť 20. výročie udalostí roku 1989 na vlastnú politickú legitimizáciu a delegimitizáciu konkurenčných politických zoskupení. Každý zdôraznil, že v skutočnosti táto revolúcia ešte nie je dokončená, a práve on, jeho politická strana sú tými, kto tento „odkaz Novembra“ dotiahne do konca. Pritom je zaujímavé, že zo skutočných hlavných aktérov vtedajších udalostí v politike nezostal prakticky nikto a dnešní politickí lídri sú skôr „technokrati moci“ (v dobrom i zlom)  a nie horliví revolucionári. A máloktorý je ochotný sa priznať, že začiatok revolúcie „prespal“ alebo sa venoval nejakej prozaickej činnosti- asi ako väčšina občanov.

Tento vývoj bol zrejme zákonitý a môžeme ho odsledovať v dejinách takmer všetkých veľkých revolúcií. Spor politikov o „odkaz Novembra“ nie je tak žiadnym slovenským špecifikom a navyše vyplýva zo širokspektrálnosti vtedajšieho spoločenského pohybu. Ten zahrňoval ľudí od liberálov až po reformných komunistov, následne sme  zažili sme ďalšie  spory a štiepenia a je preto logické, že interpretácie udalostí roku 1989 sa môžu od seba zásadne odlišovať.

Prekvapovať by nemal ani kritický postoj veľkej časti slovenskej verejnosti k Novembru 89 a jeho odkazu. Nie je to prejav konzervativizmu či zaostalosti slovenskej populácie, ktorá vraj nedozrela na to, aby bola skutočne moderná, a európska (ako sa snažia tento postoj vysvetliť radikálni liberáli) a nie je ani odmietnutím slobody a „ideálov Novembra“ ako takých, no dôsledkom následného sociálno-ekonomického vývoja.

Prepad životnej úrovne bežného obyvateľa v rokoch 1990-2003 bol na mierové časy nebývalo výrazný a veľmi dlhý. Tak dlhý, že značne poznamenal životné osudy dvoch generácií. Dôkazom reálneho úpadku bola aj masová emigračná vlna v deväťdesiatych rokoch, ktorá patrila k najväčším v našej histórii a súčasný pokles natality. Oba tieto faktory sú tradične považované za znaky neúspechu konkrétnej spoločnosti a budú sa prejavovať v štruktúre a zložení obyvateľstva Slovenska zrejme po zvyšok 21. storočia. (Demografi sa dnes sporia o to, či nenávratná strata pre Slovensko v dôsledku emigrácie predstavuje 150 000 alebo až 400 000 osôb!)

Toto všetko si možno nemusí jasne uvedomovať človek, ktorý mal v roku 1989 dvadsaťpäť rokov, býval v Bratislave, vedel po anglicky  a  otvorili sa pred ním možnosti uplatnenia sa ako manažéra v nejakej pobočke nadnárodnej spoločnosti alebo pí-ár experta, no veľmi dobre si na to pamätá napr. rodina robotníka zo stredného Slovenska.

Navyše počas tejto dlhej ekonomickej a sociálnej krízy bol radový občan svedkom toho, ako zrazu z ničoho vznikajú obrovské bohatstvá a rodila sa nová majetková elita- často z popredných politikov, ktorí konali v úplnom protiklade s vlastnou frazeológiou. Obyčajní obyvatelia preto naozaj mohli mať pocit, že ponovembrová slovenská politická elita a inštitúcie demokratického štátu ich fakticky zradili, využili ich angažovanosť a aktivitu, a potom sa na nich v mene vlastného obohatenia a upevňovania mocenského postavenia vykašľali.

Nie je preto dôvod sa čudovať, že veľká časť Slovenska je politicky apatická, zatrpknutá, nemá záujem sa nijako angažovať a k „odkazu Novembra“ sa správa rezervovane. Nie je za tým odmietanie demokracie a slobody- skôr sklamanie z vývoja po roku 1989.

V moderných slovenských dejinách sa žiaľ, ukazuje jeden paradox. Obdobia spoločenskej liberalizácia a demokratizácie (po r. 1918 a po r. 1989) boli pre zhodu okolností spojené s istým dočasným ekonomickým úpadkom, zatiaľ, čo obdobia totalitných režimov (1939-44 a cca obdobie rokov 1960- 1980) s rastom životnej úrovne. Pomerne nesmelý rast životnej úrovne v rokoch 2005-2008 trval krátko a hneď v zárodku bol zahataný zo slovenského pohľadu náhodnou  vonkajšou udalosťou- hospodárskou, krízou, ktorá sa síce končí, no nedá sa očakávať rýchle zopakovanie boomu spred pár rokov. Objektívne treba priznať, že tieto skúsenosti museli zanechať stopy v historickej pamäti a kolektívnej mentálnej mape obyvateľov Slovenska.

Ak teda chceme v ich vedomí a politických predstavách definitívne utvrdiť dnešnú  slobodu a akú-takú demokraciu  ako pozitívnu vec, musíme zabezpečiť, aby boli sprevádzané aj signifikantným rastom životnej úrovne a sociálnych istôt najširších vrstiev obyvateľstva. Do spoločnosti treba vrátiť aj pocit, že spravodlivosť sa vždy nejako uplatní a zlodejiny, korupčné praktiky a jednoducho rozkrádanie budú potrestané.