Výstava v átriu
Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.
Audrey Niffeneggerová, autorka dnes už aj sfilmovaného románu Zakliaty v čase si ako tému svojej novej knihy zvolila posadnutosť ako formu lásky. Desivá symetria je realistickým príbehom dvoch párov dvojičiek a trochu predvídateľnou duchárskou story.
Nemajú žiadneho bossa, osobité tetovanie ani si neodrezávajú posledný článok malíčka, ale dokážu ísť na nervy. Dabovanie je jedným z najväčších filmových barbarstiev, ale napriek tomu to v televízii tolerujeme. V Európe je pritom kopa krajín nielen v Škandinávii, ale trebárs aj na Balkáne, kde ľuďom v televízii stačia titulky. Zrušením dabingu by sme mohli nielen ušetriť milióny, ale na tom zarobiť miliardy.
Ak si odmyslíme futbal, tak Brazília je len zriedka vzorom pre zvyšok sveta. Jej sociálny program boja proti chudobe však v ostatnom čase zožína chválu zo všetkých možných strán.
Kríza žánru | Politika | Daniel Šmihula | 27.07.2010

Časté slovné spojenie – odkaz Novembra- sa už pomaly žiada dať do úvodzoviek.
K jeho sprofanovaniu prispelo aj oslavy v roku 2009, keď sa všetky politické strany a hnutia na Slovensku (vrátane pravicových radikálov) pokúsili využiť 20. výročie udalostí roku 1989 na vlastnú politickú legitimizáciu a delegimitizáciu konkurenčných politických zoskupení. Každý zdôraznil, že v skutočnosti táto revolúcia ešte nie je dokončená, a práve on, jeho politická strana sú tými, kto tento „odkaz Novembra“ dotiahne do konca. Pritom je zaujímavé, že zo skutočných hlavných aktérov vtedajších udalostí v politike nezostal prakticky nikto a dnešní politickí lídri sú skôr „technokrati moci“ (v dobrom i zlom) a nie horliví revolucionári. A máloktorý je ochotný sa priznať, že začiatok revolúcie „prespal“ alebo sa venoval nejakej prozaickej činnosti- asi ako väčšina občanov.
Tento vývoj bol zrejme zákonitý a môžeme ho odsledovať v dejinách takmer všetkých veľkých revolúcií. Spor politikov o „odkaz Novembra“ nie je tak žiadnym slovenským špecifikom a navyše vyplýva zo širokspektrálnosti vtedajšieho spoločenského pohybu. Ten zahrňoval ľudí od liberálov až po reformných komunistov, následne sme zažili sme ďalšie spory a štiepenia a je preto logické, že interpretácie udalostí roku 1989 sa môžu od seba zásadne odlišovať.
Prekvapovať by nemal ani kritický postoj veľkej časti slovenskej verejnosti k Novembru 89 a jeho odkazu. Nie je to prejav konzervativizmu či zaostalosti slovenskej populácie, ktorá vraj nedozrela na to, aby bola skutočne moderná, a európska (ako sa snažia tento postoj vysvetliť radikálni liberáli) a nie je ani odmietnutím slobody a „ideálov Novembra“ ako takých, no dôsledkom následného sociálno-ekonomického vývoja.
Prepad životnej úrovne bežného obyvateľa v rokoch 1990-2003 bol na mierové časy nebývalo výrazný a veľmi dlhý. Tak dlhý, že značne poznamenal životné osudy dvoch generácií. Dôkazom reálneho úpadku bola aj masová emigračná vlna v deväťdesiatych rokoch, ktorá patrila k najväčším v našej histórii a súčasný pokles natality. Oba tieto faktory sú tradične považované za znaky neúspechu konkrétnej spoločnosti a budú sa prejavovať v štruktúre a zložení obyvateľstva Slovenska zrejme po zvyšok 21. storočia. (Demografi sa dnes sporia o to, či nenávratná strata pre Slovensko v dôsledku emigrácie predstavuje 150 000 alebo až 400 000 osôb!)
Toto všetko si možno nemusí jasne uvedomovať človek, ktorý mal v roku 1989 dvadsaťpäť rokov, býval v Bratislave, vedel po anglicky a otvorili sa pred ním možnosti uplatnenia sa ako manažéra v nejakej pobočke nadnárodnej spoločnosti alebo pí-ár experta, no veľmi dobre si na to pamätá napr. rodina robotníka zo stredného Slovenska.
Navyše počas tejto dlhej ekonomickej a sociálnej krízy bol radový občan svedkom toho, ako zrazu z ničoho vznikajú obrovské bohatstvá a rodila sa nová majetková elita- často z popredných politikov, ktorí konali v úplnom protiklade s vlastnou frazeológiou. Obyčajní obyvatelia preto naozaj mohli mať pocit, že ponovembrová slovenská politická elita a inštitúcie demokratického štátu ich fakticky zradili, využili ich angažovanosť a aktivitu, a potom sa na nich v mene vlastného obohatenia a upevňovania mocenského postavenia vykašľali.
Nie je preto dôvod sa čudovať, že veľká časť Slovenska je politicky apatická, zatrpknutá, nemá záujem sa nijako angažovať a k „odkazu Novembra“ sa správa rezervovane. Nie je za tým odmietanie demokracie a slobody- skôr sklamanie z vývoja po roku 1989.
V moderných slovenských dejinách sa žiaľ, ukazuje jeden paradox. Obdobia spoločenskej liberalizácia a demokratizácie (po r. 1918 a po r. 1989) boli pre zhodu okolností spojené s istým dočasným ekonomickým úpadkom, zatiaľ, čo obdobia totalitných režimov (1939-44 a cca obdobie rokov 1960- 1980) s rastom životnej úrovne. Pomerne nesmelý rast životnej úrovne v rokoch 2005-2008 trval krátko a hneď v zárodku bol zahataný zo slovenského pohľadu náhodnou vonkajšou udalosťou- hospodárskou, krízou, ktorá sa síce končí, no nedá sa očakávať rýchle zopakovanie boomu spred pár rokov. Objektívne treba priznať, že tieto skúsenosti museli zanechať stopy v historickej pamäti a kolektívnej mentálnej mape obyvateľov Slovenska.
Ak teda chceme v ich vedomí a politických predstavách definitívne utvrdiť dnešnú slobodu a akú-takú demokraciu ako pozitívnu vec, musíme zabezpečiť, aby boli sprevádzané aj signifikantným rastom životnej úrovne a sociálnych istôt najširších vrstiev obyvateľstva. Do spoločnosti treba vrátiť aj pocit, že spravodlivosť sa vždy nejako uplatní a zlodejiny, korupčné praktiky a jednoducho rozkrádanie budú potrestané.
Naposledy pridaný: 03.08.2010 (L.M.)
Diskusia k článku obsahuje 14 príspevkov
Nové správy na CzechFP.cz:
Jsou to pouhé dva dny, co americká ministryně zahraničí Hillary Clintonová veřejně odsoudila smrt pěti pracovníků volební kampaně, které v provincii Herát zabili islamisté. Bezpečnost těchto lidí musí být zajištěna ve jménu „demokratické budoucnosti", prohlásila a zdůraznila, že „pachatelé musejí čelit spravedlnosti".
Původně to ministerstvo zahraničí USA rázně vyloučilo, nakonec ale náměstkyně ministryně Michele Flournoyová přece jen pákistánskému ministerstvu obrany nabídla oficiální omluvu za „špatné zacházení" s členy delegace, která byla pozvána k návštěvě Centrálního velení americké armády v Tampě.
CIA měla dlouhá léta na výplatní pásce blízkého spolupracovníka prezidenta Hamída Karzáího. Bývalý vysoce postavený důstojník CIA Michael Scheuer, který až do rozpuštění v roce 1999 stál v čele oddílu, který měl pátrat po Usámovi bin Ládinovi, v rozhovoru pro Der Spiegel vysvětluje, proč je boj proti korupci v Afghánistánu nemožný.
Copyright © 2007 - 2010 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872
Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.
Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist