Neviem, aký osobný problém má pán Murín s témou násilia páchaného na ženách. Viem len, že sa roky do témy „obúva“ a snaží sa ju zosmiešňovať a znevažovať podobne, ako v článku Zákon proti mužom (2. apríla 2007).

Spochybňovanie, bagatelizovanie, zosmiešňovanie, odmietanie... reakcia ako tá autorova je len typická. Samozrejme, je to oveľa jednoduchšie ako sa problémom seriózne zaoberať. On ako bývalý šéfredaktor Playboya má iste iný náhľad na ženy ako my z Iniciatívy piata žena, o obetiach ani nehovoriac. Veď aj takéto časopisy prispievajú k vytváraniu mýtov o tom, že ženy sú iba príjemnou hračkou v rukách mocných mužov tohto sveta, objektom zábavy a biznisu, že len tá, ktorá spĺňa ideál 90-60-90 je hodna obdivu pánov tvorstva. Také s modrinami na tele, natrhnutým obočím či ležiace na nemocničnom lôžku prijímajúc výživu cez hadičku by na veľkých farebných fotografiách v  kriedových časopisoch typu Magazine for Man pôsobili nepríjemne a rušivo a určite by nešli na odbyt

 „...domáce násilie je výnimkou, nie pravidlom súžitia muža a ženy v jednej domácnosti. Preto potrebovali feministky falošnými a umelo nafúknutými pseudoštatistikami o údajne každej „piatej týranej žene“ (neskôr dokonca vraj každej štvrtej – teda 625 000 žien) vytvoriť dojem, že každý muž je automaticky násilník. To je cieľová idea feminizmu,” píše pán Murín. Prvý reprezentatívny sociologický výskum na Slovensku skutočne ukázal, že každá štvrtá žena zažila od partnera resp. bývalého partnera opakované násilie. Áno, je to obludné číslo a ťažko mu uveriť.  Nie je však výnimočné, naopak.

Kampaň Európskej komisie mala heslo „Každá piata žena žije s násilným manželom alebo partnerom“. „Štatistiky ukazujú, že v Európe je každý deň jedna z piatich žien obeťou násilia,“  uvádza Rada Európy. „40 štúdií v 24 rôznych krajinách 4 kontinentov ukázalo, že 20 až 50 percent opýtaných žien trpelo fyzickým násilím od mužských partnerov. Prieskumy navyše indikovali, že aspoň jedna z piatich žien bola znásilnená, alebo zažila pokus o znásilnenie. (WHO)“ Sedemdesiat percent násilných trestných činov bolo u nás spáchaných na ženách v domácnosti, pričom len zlomok žien týraných manželmi sa rozhodne podať trestné oznámenie.

Prečo teda násilie takého veľkého rozsahu uniká našej pozornosti, ako to správne podotkol autor? A uniká skutočne? Alebo je to tak, že ho jednoducho nechceme vidieť? Že si radšej zavrieme dvere a pustíme hlasnejšie televíziu, keď sa od susedov ozýva krik muža a nárek ženy a detí, že sa radšej pozeráme na gombík na susedkinej blúzke, len aby sme nemuseli vidieť modriny na jej tvári?

“... feministky totiž zákonom vymohli, že aj keby vlastná žena bránila zásahu polície, tá musí muža uväzniť aj proti vôli jeho ženy len na základe udania iných!” píše autor. Je fakt, že pred novelizáciou zákona musela trestné oznámenie podať obeť, teda väčšinou žena. Ak sa k tomu aj niektorá odhodlala, po návrate domov do spoločnej domácnosti s násilníkom ju ten vo valnej väčšine prípadov vyhrážkami a násilím donútil oznámenie stiahnuť a prípad bol navždy uzavretý. Práve preto teraz podáva trestné oznámenie prokurátor, mimochodom, tak je to vo všetkých ostatných prípadoch násilia už dávno.

Neviem tiež o jednotlivých prípadoch, ktoré pán Murín v článku spomína a ktoré sú iste poľutovaniahodné (aj keď nepoznáme názor druhej strany). Na vine však nie je zákon, ale jeho aplikácia v praxi. Zákon totiž nie je „proti mužom“, v zákone sa nespomína pohlavie páchateľa, ale hovorí sa všeobecne o násilí páchanom na blízkej osobe. Je len zhodou okolností, že v slovenčine je slovo „obeť“ ženského rodu a slovo „páchateľ“ mužského.  Ak je ale páchateľkou násilia žena, bude potrestaná rovnako. Je však faktom, že viac ako v 95 percentách prípadov sú obeťami ženy a násilníkmi muži.

Situácia žien žijúcich v násilných vzťahoch je dlhodobou traumou, ktorá sa prejavuje rovnakými symptómami a vyžaduje si rovnaké spôsoby liečby ako trauma obetí katastrofy, ľudí, ktorí prežili koncentračné tábory, či vojnových veteránov. Oproti nim sú však tieto ženy strachu a tlaku zápasu o vlastný život vystavené niekedy celé desaťročia. Facky, sácanie, bitie, kopanie, škrtenie, pálenie cigaretou, znásilňovanie, ale aj absolútna kontrola pohybu či obmedzovanie osobnej slobody – formy a rozsah domáceho násilia páchanom na ženách a ich deťoch je pre mnohých nepredstaviteľný. Tieto obete si zaslúžia našu podporu a pomoc, a nie znevažovanie a bagatelizovanie. Práve preto bude onedlho prebiehať celoeurópska kampaň Rady Európy proti násiliu páchanému na ženách. Predpokladám, že pán Murín si zase príde na svoje.  

Súvisiace články:

• Zákon proti mužom