Nedávno som sa zúčastnil na konkurze na miesto vedúceho katedry žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Ako doma i v zahraničí publikačne činný autor (2 monografie, 35 odborných a vedeckých prác publikovaných prevažne v zahraničí, 20 recenzií, 10 posudkov, niekoľko desiatok komentárov a analýz publikovaných v tlači, asi 35 citácií prevažne v zahraničí, atď.), spĺňajúci podmienky pedagogickej a riadiacej spôsobilosti (úspešný absolvent série psychologických a manažérskych testov realizovaných bývalým Úradom pre štátnu službu), s predloženým 14 stranovým projektom riadenia a rozvoja katedry, som si trúfal konkurovať možným protikandidátom.

 Nakoniec ním bol iba jeden – doc. PhDr. Ján Sand, CSc, ktorý na konkurze aj uspel. Keďže som mal pochybnosti o intelektuálnych výkonoch konkurenčného kandidáta, a na podobných konkurzoch na tej istej katedre som už zažil, že uspeli aj neporovnateľne výkonnostne a intelektuálne slabší kandidáti, pozrel som sa následne na intelektuálne, t.j. najmä na vedecké, a nepriamo aj na manažérske a pedagogické pozadie úspešného konkurenta.

AKO NENÁROČNE RIADIŤ A ROZVÍJAŤ KATEDRU

   Predložený projekt riadenia nazvaný Katedra žurnalistiky FI F UK a jej ďalší vývoj v rokoch 2007 až 2011, vypracovaný doc. PhDr. J. Sandom, CSc, má rozsah štyri strany obsahu a úvodnú stranu.
   Plány nového vedúceho katedry žurnalistiky sú skromné: na rok 2008 naplánoval pre celú katedru získanie dvoch grantov KEGA (ktoré sú zamerané na vzdelávacie projekty, nie na vedeckovýskumné projekty) a účasť na dvoch konferenciách v Dnepropetrovsku a v Katowiciach.
  Takéto ambície by  mohol mať jeden výkonnejší pracovník na lepšej univerzite, a nie celý tím katedry žurnalistiky.
  Nenáročnosť doterajších výkonov priznáva aj samotný autor: “V doterajšej praxi bolo totiž našim pracoviskom získaných málo projektov….”
   Rovnako prakticky celá doterajšia publikačná činnosť katedry, až na výnimky, bola aj podľa projektu riadenia zameraná na publikovanie v (nerecenzovaných, čiže kvalitatívne diskutabilných) Otázkach žurnalistiky a v “zborníkoch kolegiálnych pracovísk” na Slovensku.
  Projekt obsahuje aj štandardné frázy-prázdne prísľuby: “posilňujeme aktívnu spoluprácu pedagóga a poslucháča”, “získať pre spoluprácu aj vydavateľstvá a verejnoprávne media”.
   Niekedy sú zamýšľané plány vyslovene nerealisticky ambiciózne: “magisterský (stupeň – pozn. autora) výberovým spôsobom sústredí ich (poslucháčov – pozn. A.Š.) prípravu na pôsobenie ako potenciálnycb mediálnych expertov.”
     Mediálny expert potrebuje z hľadiska formálneho vzdelania najprv kvalitné doktorandské štúdium, a až potom je teoreticky pripravený na prácu mediálneho experta. Z magistra nebude okamžite mediálny expert.
    Otázne je, o čom v skutočnosti svedčí samo-osebe pozitívne konštatovanie, že “v školskom roku 2006/2007 boli medzi promovanými absolventmi siedmi s rektorskou a dekanskou odmenou.” Svedčí to o vynikajúcej úrovni študentov alebo o nenáročnosti štúdia? Na Slovensku je každá odpoveď možná, niekedy sú dokonca možné súčasne obidve odpovede.
    Časť nazvaná “Praktická príprava študentov a uplatnenie absolventov v praxi” neobsahuje žiadne informácie o uplatnení absolventov v praxi.
   Jediný záväzný a významnejší prísľub projektu je zabezpečiť kvalifikačný rast “u všetkých, ktorí pedagogicky pôsobia na pracovisku už dlhšiu dobu…najneskôr do roku 2010.” Čo to ale konkrétne znamená v praxi nie je zrejmé, rovnako nie je jasné koľkých osôb sa to bude týkať a najmä ako sa to odrazí na lepších intelektuálnych výkonoch, kedže ani doterajší kvalifikačný rast nejaké významné zmeny vo vedeckej činnosti, žurnalistickej publikačnej činnosti  a medzinárodnej vedeckej publikačnej činnosti, nepriniesol.
   Ak to zhrnieme, predložený projekt riadenia a rozvoja katedry je primálo ambiciózny tam, kde by mal byť ambiciózny, a ambiciózny tam, kde by mal byť realistický, a celkovo nejasný v kľúčových cieľoch a zámeroch.

AKO MÁLO STAČÍ NA VYKAZOVANIE VEDECKEJ ČINNOSTI

     Prehľad publikačnej činnosti, ľahko dostupný na internete (http://edo.uniba.sk:8000/cgi-bin/gw_45_1e/chameleon?host=edo.uniba.sk%2b9909%2bDEFAULT&search=KEYWORD&function=INITREQ&SourceScreen=INITREQ&sessionid=20071210151031131418&skin=portal&conf=.%2fchameleon.conf&lng=sk&itemu1=2000&scant1=sand&scanu1=1003&u1=2000&t1=%01179716&elementcount=3&pos=1&prevpos=1&rootsearch=3&), dosvedčuje, že nový vedúci katedry žurnalistiky nepatrí ani množstvom ani kvalitou medzi špičku v žiadnom odbore.
   Prehľad publikačnej činnosti obsahuje: príspevok na zahraničnej konferencii v Poľsku v roku 1996, a na domácej konferencii v roku 2004, vedeckú prácu vydanú v rámci príručky Vydávame školský časopis (sic!), redakčnú činnosť v rámci prípravy dvoch marketingových lexikónov, príspevky v Encyclopaedia Beliana a Malej encyklopédii žurnalistiky z roku 1982, niekoľko kratších starších mini-učebníc v rozsahu niekoľko desiatok strán, dve podobné (ak nie identické) učebnice v spoluautorstve (jednu z nich recenzujem nižšie), zopár niekoľkostranových odborných a vedeckých (sic!) príspevkov, vrátane dvoch textov s rovnakým názvom, pričom viac ako polovica zo 44 publikovaných prác za 25 rokov (sic!) je krátka nenáročná publicistika v tlači.

AKO SA STAŤ SPOLUAUTOROM UČEBNICE

   Ak sa pozrieme na posledné významnejšie dielo vedúceho katedry žurnalistiky (Masové média a ekonomika. Ekonomické teórie a žurnalistika. Luboš Šefčák a Ján Sand, Vydavateľstvo Ekonóm, 2006), dostaneme nasledovný intelektuálny učebnicový výsledok: V približne 180 stranovej učebnici docent Ján Sand spracoval časti Ekonomická žurnalistika (157-174) a Masové médiá a hospodárstvo (175-180). Ide o 24 strán, t.j. 13 % celkového textu. Nepochybne, to je dosť málo na morálne rovnocenné spoluautorstvo učebnice vytvorenej dvoma autormi. Možno by sa dal malý rozsah ospravedlniť lepšou kvalitou. Bohužiaľ, ani to nie je prípad recenzovaných kapitol.
      Keďže skriptum má podtitul “Ekonomické teórie a žurnalistika”, čitateľ by očakával aspoň v časti “Ekonomická žurnalistika” nejaké prepojenie ekonomických teórií so žurnalistikou – nie je tomu tak. Nielenže v textu nie sú uvedené žiadne ekonomické teórie, ak nerátame sumarizáciu propagandistickej ekonomickej úlohy žurnalistiky za komunizmu, ale ani to minimum textov spomínajúcich ekonomické aspekty sa výraznejším spôsobom neodlišuje od akejkoľvek základnej minipríručky pre študentov žurnalistiky.

   Text je miestami napísaný dosť nezrozumiteľne -  prinajmenšom občas je nespisovne naformulovaný. Text pritom upravovala jazyková redaktorka. Ako príklad môžem uviesť nezrozumiteľnú časť vety“…majúcimi hodnotu na bezprostredné riadenie hospodárskeho života a medzi žurnalisticky spracovanými” (s.157). Alebo: “Zintenzívňuje pritom snahu po popularizácii aj sémantickej stránky hospodárskych informácií” (s.157).
     Niekedy sa “žurnalistická” ľahkosť písania odráža aj v jednoznačne nezmyselných formuláciách, napr.:”….sa v iných periodikách a reláciách rozhlasu a televízie vyskytujú články rôznej úrovne.” V reláciách rozhlasu a televízie sa vyskytujú relácie, alebo príspevky, ale nie články.
    Alebo: “…presne – na tú dobu presne – mapovali vojnové udalosti a katastrofy” (s.159). Ťažko predpokladať, že na začiatku novoveku dosahovala presnosť spravodajstva lepšiu úroveň ako je tomu v súčasnosti. Nie vždy opisy “mapovaných” udalostí poskytli prvotným spravodajcom očití svedkovia, nehovoriac o všeobecnej problematickosti osobných svedectiev. Pri spisovaní záznamov sa poskytnuté informácie často ešte viac alebo menej výrazne upravovali, a to najčastejšie formou zveličovania negatívnych stránok udalostí.
    Autor definuje “spoločenskú objednávku” nasledovne: “obyčajne snaha ovplyvňovať a formovať verejnú mienku” (s.160). To určite nie je spoločenská objednávka, ale normatívna snaha o spoločenský vplyv, čo je zásadný rozdiel. Spoločenskou objednávkou v prípade činnosti médií môže byť záujem o informácie, analýzy a komentáre zo strany recipientov.
   Na jednej strane autor rozdeľuje redigovanie na päť fáz (s.160), na druhej strane – doslova - (s.161) ten istý proces rozdeľuje bez akéhokoľvek vysvetlenia rozdielu na šesť fáz, pričom na strane 160 dolu dokonca naznačuje ešte jednu možnú a odlišnú kategorizáciu redigovania. Čitateľ môže len hádať, čo tým všetkým chcel autor naznačiť. V každom prípade autor mal tieto časti sústrediť na jedno miesto, možno by sa mu potom ľahšie ujasnilo, akú kategorizáciu použije.
    Autor píše, že redigovanie je “dôležitou časťou novinárskej práce“ (s.160). Pravdou je, že redigovanie je – aj podľa použitých definícií autora - najdôležitejšou časťou novinárskej práce, jej podstatou.
    Docent Sand spomína “dve základné metódy, ktorými sa (autor) dokáže dopracovať k presnému výsledku: vedecká metóda, estetická metóda” (s.165). Vedeckú metódu si viem predstaviť, ale ako môže pomôcť v tomto smere, a čo to vlastne je “estetická” metóda, to by si zaslúžilo vysvetlenie, ktoré v práci chýba.
   Nelogicky umiestnené a inak štruktúrované sú „odbornejšie rozborové podklady“  na s.160-161, a všeobecné zdroje informácií (ktoré sa výrazne prelínajú s prvou skupinou, čo priznáva aj autor) na s.176-177.
    Tak toto je spoluautorský podiel na učebnici dnes vedúceho katedry žurnalistiky. Vyznačuje sa slabou štylistickou úrovňou, niektorými nepravdivými alebo nepresnými formuláciami, a nezhodou nadpisov s obsahom. Nadôvažok obsahovo nejde o nič nové, čoby sa nedalo nájsť už v existujúcich článkoch alebo učebniciach domácich alebo zahraničných autorov.
    Recenzentom publikácie bol doc. PhDr. Jozef Vatrál, CSc, dovtedajší vedúci katedry žurnalistiky.

AKO SA STAŤ VEDÚCIM KATEDRY

     Návod na úspech v konkurze na vedúceho katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského je jednoduchý – buďte a zostaňte intelektuálne a výkonnostne jednoduchý, resp. nenáročný (á). Na výkonoch nezáleží, o kvalite sa tu nehovorí. Skôr naopak - dosiahnuté náročné výkony, náročné ale realistické ciele, schopnosť argumentovať a tvoriť, uprednostňovanie tvorivých pred neschopnými a lenivými, to všetko odstraší asi každého člena výberovej komisie na Slovensku. Komisie vyberajú podľa svojich schopností, možností a skúseností, a keď tieto schopnosti, možnosti a skúsenosti prevažne nie sú veľké, prinajmenšom v personálnej oblasti, ale niekedy ani vo vedeckej činnosti, ani výsledný výber nemôže prekvapiť. Iba sa potom nemôžeme čudovať, že naše univerzity nie sú porovnateľné so svetom, že z 1 500 profesorov máme len niekoľko desiatok profesorov porovnateľných so svetovou vedeckou špičkou (http://hn.hnonline.sk/c1-22560520-v-skratke), že náš verejný diskurz netvoria vysokoškolskí pedagógovia, ale skôr politici a rôzni lobisti.
     Pretože, ako sa píše aj poslednej správe Akademickej ratingovej a rankingovej agentúry (Hodnotenie verejných vysokých škôl a ich fakúlt 2007 - www.arra.sk/oldweb/spravy/ARRA_Sprava_2007_SK): „Kvalitu vzdelania nie je možné oddeliť od vedeckej a výskumnej práce“. Otázkou potom zostáva, ako môže kvalitné vzdelanie zabezpečiť výkonnostne a intelektuálne vo vedeckovýskumnej práci aj na slovenské pomery priemerný až podpriemerný vedúci katedry?

ČO NA TO FAKULTNÍ A UNIVERZITNÍ FUNKCIONÁRI
  

 S vyššie predloženou minianalýzou som oboznámil tak všetkých členov výberovej komisie, ako aj samotného doc. PhDr. J.Sanda, CSc, a tiež dekana Filozofickej fakulty UK a rektora Univerzity Komenského. Začnem reakciou doc. PhDr. J.Sanda, CSc, vedúceho katedry žurnalistiky Fi F UK v Bratislave: “Kolega Skolkaj, pretoze som nebol clenom komisie a ani som nevidel Vas plan rozvoja katedry, nebudem sa vyjadrovt k Vasim nazorom na vysledok konkurzneho pokracovania. Prajem vam aby ste sa uspesne umiestnili na niektorom z politologickych pracovis nasej republiky a nadalej uspesne posobili ako medialny expert!”
   Dostal som aj reakciu od rektora univerzity doc. PhDr. Františka Gahéra, CSc (ktorého si osobne veľmi vážim ako človeka aj ako odborníka):” Cením si Váš záujem o úroveň a kvalitu UK a jej činností, ale nemám voľné kapacity, aby som zaujímal stanovisko k Vášmu hodnoteniu toho či onoho zamestnanca UK. V pracovno-právnych veciach zodpovednosť za fakultu má dekan, a teda aj za úroveň konkurzov. Obráťtte sa na neho. “
      Tak som sa obrátil na dekana fakulty doc. PhDr. Antona Eliáša, PhD. Tu je jeho odpoveď:“ V suvislosti s Vasim mailom zo dna 13.12.2007 si Vas dovolujem informovat, ze v ramci pripravy a realizacie vyberovych konani sa FiF UK - prave tak ako ostatne fakulty UK - riadi vnutornym predpisom univerzity vyplyvajucim z § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 pism. c) zakona c. 131/2002 Z. z. o vysokych skolach a o zmene a doplneni
niektorych zakonov v zneni neskorsich predpisov. Nazov tohto predpisu je Zasady vyberoveho konania na obsadzovanie pracovnych miest vysokoskolskych ucitelov, pracovnych miest vyskumnych pracovnikov,funkcii profesorov a docentov a funkcii veducich zamestnancov na Univerzite Komenskeho v Bratislave. Predpis je v plnom zneni uverejneny na webovskej stranke UK i FiF UK.
   Pokial ide konkretne o vyberove konanie na obsadenie miesta veduceho katedry zurnalistiky, 5-clennu komisiu tvorili tak mimofakultni zastupcovia profesnych i akademickych kruhov, ako aj zastupcovia fakulty. Predsedom komisie bol prodekan doc. PhDr. Ladislav Kiczko, CSc., clenmi komisie boli doc. PhDr. Danusa Serafinova, PhD.,garantka studijnych programov na katedre zurnalistiky,  doc. PhDr. Jozef Vatral, CSc. ako odstupujuci veduci katedry, PhDr. Zuzana Krutka, predsednicka Slovenskeho syndikatu novinarov a doc. Mgr. Lubomir Hornik, ArtD. z Ustavu dizajnu Fakulty architektury STU,  odbornik v oblasti audiovizie a multimedii.
        Komisiu v takomto zlozeni som pokladal a pokladam za plne kompetentnu na komplexne posudenie predpokladov uchadzacov o post veduceho katedry zurnalistiky. Vzhladom na zlozenie komisie i jej jednoznacny zaver som nemal a nemam dovod, aby som neakceptoval jej odporucanie.
     V suvislosti s Vasou vyzvou, aby som reagoval na Vasu kritiku fakulty, si dovolujem obmedzit sa iba na niekolko zasadnych poznamok. Respektujem Vas subjektivny nazor a nemienim Vam ho upierat, neda mi vsak neupozornit, ze akekolvek hodnotenie akejkolvek institucie je skutocne relevantne vtedy, ked sa opiera o jasne definovane objektivne kriteria a komparaciu s analogickymi domacimi i zahranicnymi ustanoviznami. Za taketo kriteria sotva mozno pokladat insinuacie spochybnujuce kompetentnost nielen vyberovej komisie, ale aj fakulty ci univerzity. O urovni UK a jej fakult hadam presvedcivejsie vypovedaju fakty, z ktorych iba ako pars pro toto vyberam:
- UK presla po r. 1990 dvoma medzinarodnymi evaluaciami Europskej asociacie univerzit, ktore konstatovali jej plnu kompatibilitu s vysokym standardom europskeho vysokoskolskeho vzdelavania,
- vykony UK vo vzdelavacej i vyskumnej oblasti kazdorocne tvoria tretinu slovenskej vysokoskolskej produkcie v oboch oblastiach,
- UK je celosvetovo uznavana a respektovana vysoka skola, ktora spolupracuje s 50 vyznamnymi univerzitami z 21 statov troch kontinetov,
- vysoky standard vysledkov vzdelavacej i vyskumnej prace UK i FiF UK potvrdzuju aj tri spravy agentury ARRA, na ktoru sa vo svojom clanku odvolavate.  Podla nich FiF UK v r. 2005 a 2007 obsadila prve miesto medzi slovenskymi humanitnymi fakultami a v roku 2006 skoncila na druhom mieste.“
   
       Dostal som odpoveď aj od PhDr. Zuzany Krútkej, predsedníčky SSN: „Bolo by to zaujímavé čítanie, pokiaľ by ste rovnako kriticky podrobili skúmaniu aj svoju vlastnú osobu. Spomeňte si láskavo na to, ako ste mi pred porotou odpovedali na otázku týkajúcu sa vedenia kolektívu, jeho stmeľovania za spoločným cieľom. Verte mi, že spôsoby možné pri vedení projektu (alebo pôjdeš Ty alebo odchádzam ja) nie je možné uplatňovať pri riadení pedagogických a vedeckých pracovníkov.“

   Keďže som sa dozvedel niečo, čo som nezamýšľal robiť, ani čo som nepovedal, alebo nenapísal, reagoval som nasledovne: “Ak toto je dôvod úspechu konkurenta, tak to je absurdné. Ja som len uviedol, že každá situácia si vyžaduje špecifické riešenie a že ani vedeckopedagogickí pracovníci nie sú ideálni. Tiež som súčasne povedal, že vedeckovýskumní pracovníci sú v dostatočnej miere samostatní a nepotrebujú podrobný dozor ale jasnú líniu - víziu a vzor a slobodu. Nepovedal som preto, že takéto metódy chcem uplatnovať pri riadení ped. a ved. pracovníkov, nakoniec, detaily a kritéria hodnotenia ped. a ved.pracovníkov som uviedol v projekte. V každom prípade si Vás dovoľujem ešte raz požiadať o stanovisko k môjmu textu, k osobe a schopnostiam doc. Sanda, nie primárne k mojej osobe, resp. ak k mojej osobe, tak nie na základe nepochopenia toho, čo hovorím, alebo na základe toho, čo ste si mysleli, že chcem robiť, ale čo som ja nepovedal, že chcem robiť.“

  Na túto výzvu som dostal od PhDr. Krútkej krátku odpoveď:“ To, čo som uviedla, bol len príklad. Vzhľadom na to, že som bola členkou výberovej komisie, neprislúcha mi ex post a mimo komisie hodnotiť uchádzačov. K Vášmu textu som už stanovisko zaujala. Pripomínam, že Vy ste neboli členom výberovej komisie, ale uchádzačom o konkrétne miesto. Nie je nič jednoduchšie, ako zhadzovať vybraného uchádzača a spochybňovať výber. Toto sú posledné slová, ktoré som si Vami na túto tému vymenila.“

   Ostatní oslovení členovia výberovej komisie sa nevyjadrili.

ČO NA TO UNIVERZITA A SLOVENSKÝ SYNDIKÁT NOVINÁROV
  

 Vzhľadom na vyššie uvedené, zaujímavý a rozporuplný obraz ponúka dokument nazvaný Poslanie Univerzity Komenského v Bratislave, dostupný na www.uniba.sk/index.php. Podľa tohto dokumentu, “základným poslaním Univerzity Komenského je rozvíjať a šíriť vzdelanosť a starať sa o jej hlboké pochopenie, pričom ako vedecká inštitúcia činí tak tvorivým vedeckým výskumom, ktorým otvára nové horizonty vo vede i vo vzdelávaní.....Ako UNIVERZITA sa odlišuje od iných vzdelávacích ustanovizní tým, že jej výučba je založená na vlastnej vedeckej činnosti, na čerpaní z  najlepších svetových zdrojov vedeckého poznania a na interdisciplinárnom prístupe k riešeniu problémov. ... Ako vysokoškolská inštitúcia s ambíciou byť popredným centrom európskej vzdelanosti a univerzitou s medzinárodnou orientáciou definuje svoje strategické ciele: trvalo udržiavať a rozvíjať svoju identitu vedeckej a vzdelávacej ustanovizne najvyššej medzinárodnej úrovne…Univerzita Komenského ako CENTRUM EXCELENCIE venuje špeciálnu pozornosť ustavičnému hodnoteniu úrovne svojej vedeckej práce a výučby tak, aby jej študenti boli vedení vynikajúcimi odborníkmi - vedcami a pedagógmi.” (zvýraznené časti oficiálny dokument).     
    Slovenský syndikát novinárov vo svoje Vízii SSN do roku 2016 (podľa Fórum 12/2007, s.2) si predstavuje, že “má rozhodujúci kriteriálny vplyv na tvorbu médií, ich profesijnú a mravnú dimenziu…..svoju prestíž a uznanie vybudoval a upevňuje na zreteľných stanoviskách….a principiálnej účasti v mediálnom svete….pričom prednostne je venované úsilie ..na…všestrannú prípravu novinárov na výkon tohto poslania a povolania”.

EPILÓG BEZ VÄČŠIEHO KOMENTÁRA

   Nemienim podrobne komentovať vyššie uvedené oficiálne odpovede, ani oficiálne vízie dvoch dôležitých inštitúcií, lebo všetky hovoria za svojich autorov dostatočne jasne. Som presvedčený, že inteligentný čitateľ pochopí skryté a otvorené súvislosti a významy citovaných odpovedí, t.j. argumentačnú problematickosť až vecnú vyprázdnenosť niektorých odpovedí, nehovoriac o niektorých chýbajúcich odpovediach.
    Zaujímavý je ešte citát profesora sociológie Juraja Schenka na adresu slovenskej (zdá sa, že nielen) sociológie: “....namiesto dialógu sa upevnila „reprodukcia“ uzavretých útvarov, ktoré pripomínajú až sekty“ (Sociológia, 2000, r.32, č.2, s.192). Profesor Schenk zhodou okolností pôsobí pôsobí práve na Filozofickej fakulte UK www.fphil.uniba.sk/index.php.
    Možno aj tento výrok profesora sociológie vysvetľuje, prečo to, čo by inde úplne postačilo na profesionálnu diskvalifikáciu, stačí na  najlepšej slovenskej humanitnej fakulte špičkovej slovenskej univerzity ako dostatočná kvalifikácia na úspech v konkurze na vedúceho katedry.
  Možno tieto skutočnosti v súhrne vysvetľujú, prečo najlepšia slovenská univerzita – Univerzita Komenského - je na 922 mieste spomedzi svetových vedeckovýskumných inštitúcií (Sme, 14.12.2007,  príloha Škola a rodina).