Čo sa kto čuduje, že naši najvyšší predstavitelia zo seba včas nedokázali vytlačiť slová ľútosti, či nedajbože ospravedlnenia, keď sa prevalil škandál policajného týrania a ponižovania rómskych chlapcov? Všetci predsa vieme, že to boli malí zlodeji (a ešte k tomu „počerní“, ako sa s uslintaným humorom zvyklo u nás dlhé desaťročia písať v novinových súdničkách). Navyše – a predovšetkým – ich rodičia aj tak nechodia voliť...

Neprejde deň, aby nás niekto neupozorňoval, že tí, čo chodia nakupovať za hranice, škodia slovenskej ekonomike. Samozrejme; kto iný môže za krízu, než ľudia, ktorí šetria? Odhady hovoria, že do konca tohto roka pribudne na Slovensku niekoľko desiatok tisíc nezamestnaných (rozdiel medzi optimistami a pesimistami sa v odhadoch pohybuje v rozmedzí 50 000 až 90 000). Nezaškodí pripomenúť si, že prvých šesť mesiacov dostáva čerstvý slovenský „jobless“ od Sociálnej poisťovne 50 percent svojho bývalého priemerného platu. No a potom... ak si nenájde prácu ani po pol roku, čaká ho realita. V horšom prípade (a to je ten častejší) bude mať táto realita podobu nejakých 160 euro mesačne.

Pokiaľ si taký človek napriek všetkému zachová rozšafné maniere a neprestane si platiť televíziu či kupovať noviny, naďalej sa bude dozvedať, že lacné mäso od poľských priekupníkov alebo lacné maďarské handry nie sú obrazom jeho biedy, ale výrazom jeho neuvedomelosti a nezodpovednosti. Nezodpovednosti k našim obchodníkom, ktorí zvyšovali ceny všetkého, čo sa len dalo, už dobré dva roky pred zavedením eura. A neuvedomelosti voči štátu, ktorý sa ústami najvyšších kasal, ako zatočí s nepoctivými obchodníkmi po zavedení eura, čím ich nepriamo vyzýval, aby sa poponáhľali ešte pred jeho zavedením. Okrem toho sa štát nadúval sa pýchou: čísla a štatistiky vtedy ešte vyzerali dobre.

Ostatne, ten štát sa na nás usmieva ešte i teraz. Ponúkol nám napríklad hru s názvom: „Ide kríza, kúp si nové auto!“ Vskutku vhodná zábavka pre ľudí s niekoľkonásobne nižšími zárobkami a dôchodkami v porovnaní s drvivou väčšinou populácie eurozóny. A štát sa opäť nadúva, ako múdro to vymyslel: nákupom českých škodoviek od slovenských distribútorov mu Slováci odovzdali pekný balíček na vybratej DPH. Aspoň mu zostane viac na vyplácanie veľkoinvestorov predražených diaľnic.

Táto fraška je dvojaká: je to hanba „slovenského ekonomického tigra“, aj hanba „silného sociálneho štátu“.

Pred pár rokmi sme ponúkali daňové prázdniny a lacnú pracovnú silu každému, kto mal chuť otvoriť si u nás manufaktúru. Medzitým sa štát vzdával zodpovednosti za všetko, čo sa len dalo prehodiť na naše vlastné peňaženky. Za to od nás požadoval vďačnosť: niet krajšieho pocitu, ako keď je človek strojcom vlastného osudu! Pri prvých známkach, že táto politika zabrala, kúpili sme si lístok do prvej triedy svetového parníka.

Dnes má lodička problémy a my vidíme, ako sme na tom: kde tuční schudnú, tam chudí pomrú hladom. Lenže cesta späť už nie je. V druhej triede majú aspoň lacné jedlo: tam, kde sme si pyšne zasadli my, nám peniaze nebudú o chvíľu stačiť ani na polievku. A nakupovať v druhej triede – u susedov – je pomaly podávané ako vlastizrada.

Čo z toho vyplýva? Že sme nemali prijať euro, keď sa dalo, alebo nebodaj ani vstupovať do Európskej únie – ako nám to vtedy pomocou plagátikov (holé zadky... pamätáte?) podávali samozvaní ochrancovia chudobných, „obyčajných“ a ponížených? Kdežeby; bolo by to dnes všetko ešte oveľa horšie.

Treba si len dobre všímať, že tí „ochrancovia“ nás ponižujú a vydierajú. A najlepšie na tom je, že nemorálnosťou, s akou spravujú verejné prostriedky, len zarábajú na ďalšiu várku zázračných liečiteľov. Rodí sa nová generácia vynálezcov perpetuum mobile: podľa týchto nie sú naším problémom konkrétni zlodeji, ktorí by namiesto tichého odchodu zo štátnych funkcií mali stáť pred súdom. Naším hlavným problémom je, že to „štát“ je zlodej. A preto mu nabudúce, hneď ako sa dostanú k moci, treba odobrať ešte i to málo zodpovednosti za životy obyvateľov, ktoré dosiaľ má. Skvelé riešenie v krajine, ktorá prakticky nepozná prirodzenú občiansku a ľudskú solidaritu: kto bude môcť, ten si bude za všetko platiť; kto nie, bude odkázaný na charitu.

Robert Fico sa tri roky tváril mimoriadne dotknuto, keď mu niekto pripomínal, že za priemyselnú konjunktúru, na ktorej sa jeho vláda pohodlne vezie, vďačí Mikulášovi Dzurindovi. Dobre; priznajme mu, že jeho vláda aspoň nerobila nič, čo by tú konjunktúru zastavilo. No teraz bude musieť dokazovať, ako dokáže brzdiť či aspoň zmierňovať krízovú vlnu, ktorá nás hrozí spláchnuť kamsi späť, odkiaľ sme sa pred desiatimi rokmi začali štverať. Nebrzdiť konjunktúru a brzdiť krízu nie je to isté.

Ešte dôležitejšie však bude, aká atmosféra u nás počas tohto roka zavládne. Rozvoj v podobe priemyselných parkov a daňových prázdnin bude možné obnoviť, akonáhle to situácia na globálnych trhoch opäť dovolí. Lenže kríza tým, že vyľudňuje manufaktúry a gumuje štatistický rozvoj, odhaľuje pravý stav našej spoločnosti: kam sme sa za posledné roky stihli „rozvinúť“?

Text vyšiel v týždenníku Žurnál www.izurnal.sk