„Programové vyhlásenie vlády, vážené dámy a páni, potvrdzuje, že na Slovensku nastúpila skutočná pravicová vláda“ – takto začal svoju opozičnú cestu Robert Fico potom, ako súčasná vláda predložila svoj program. V jeho ústach malo toto konštatovanie príchuť priam apokalyptického varovania.

S Robertom Ficom možno súhlasiť, že politická scéna na Slovensku je polarizovaná, ale jeho tvrdenie, že sa rozdelila „na vnímanie pravicové, liberálne, a určite vnímanie stredoľavé“, je viac než nepresné. Nestoja tu totiž proti sebe pravica a sociálna demokracia (ľavica), ktorú by Ficov Smer rád reprezentoval. Nie je to tak hneď z dvoch dôvodov.

 Deliaca čiara
„Sociálna demokracia“ v názve strany Smer odkazuje síce na pohltenie niekdajšej Sociálnodemokratickej strany Slovenska, ale v podstate je len akoby pomenovaním marketingovej kampane, ktorá nahradila staršiu kampaň s názvom „Tretia cesta“. Tá bola deklarovaná ako politická cesta, a hoci Ficova strana sa tým chcela vymedziť ako moderná stredoľavá strana typu britskej Labour Party, chýbal jej autentický obsah. Martin Hanus to pred časom vystihol celkom presne, keď napísal, že novodobá tretia cesta v postkomunistických krajinách „nie je žiadnym objavným receptom, ale len šikovnou ilúziou, ktorú si navliekli socialisti, aby zo seba zmyli staré hriechy“. Strana úspešne expandovala na trhu s nacionalisticky orientovanými voličmi, čo však zároveň znamenalo, že takto národno-sociálne orientovaná „ľavicová“ strana sa stala v európskom kontexte raritou. Až takou, že aj medzi európskymi socialistami mala veľký problém.

Druhý dôvod, prečo sa Robert Fico mýli v pomenovaní protistojacich táborov, je, že bod zlomu, respektíve deliaca čiara stojí celkom inde. Podstatný rozdiel nie je primárne v spore o ľavicové a pravicové hodnoty, ale v spôsoboch uskutočňovania moci a vykonávania politiky: ide o polarizáciu medzi vulgarizovaním a znehodnocovaním politiky na jednej strane a vyššími nárokmi na politickú kultúru, zodpovednosť a spoluprácu na druhej strane.

Francúzske dedičstvo
Rozdelenie na politickú pravicu a ľavicu pochádza z obdobia Veľkej francúzskej revolúcie a pramení zo spôsobu, akým vo Francúzsku zasadali národné zhromaždenia. Po pravej ruke predsedajúceho sedeli zástancovia monarchie a starého poriadku (konzervatívci), po jeho ľavici zástancovia revolučných zmien a republikánskeho usporiadania. Toto rozdelenie zodpovedalo zasadaniu Generálnych stavov, v ktorých šľachta a duchovenstvo sedeli po kráľovej pravici a meštianstvo a ľud po ľavici. Neskôr napravo sedeli zástancovia slobodného trhu a meštianstva, naľavo ľudu.

Termíny ľavica a pravica ako priestorové metafory sú historické a označujú dve storočia trvajúce ideové prúdy. Lenže obsahovo sa ich politikum utváralo podľa miestnych podmienok a v konkrétnych konfrontáciách.

Verejný záujem
Ficova rétorika stavia pravicu do protikladu so všetkým, s čím sa spája slovo „sociálne“ a dlhodobo vytvára ilúziu, že sociálnym je len to, čo reprezentuje on. Tak ako si nevšimol november 89, zrejme ešte nepostrehol ani to, že dnes už nerozlišujeme ľudí na vykorisťujúcich kapitalistov (pravičiarov, konzervatívcov, neoliberálov atď.) a vykorisťovaný proletársky ľud, ktorého záujmy háji výlučne takzvaný sociálny demokrat.

Rozdiel medzi ľavicou a pravicou nie je rozdiel medzi dobrom a zlom, ani nie je o tom, kto má alebo nemá sociálne cítenie. Ľavica a pravica označujú základné spôsoby prístupu k spoločnosti a štátu, pričom však toto klasické delenie je už dlhý čas v podstate prekonané (už nežijeme v takzvanej priemyselnej spoločnosti, v ktorej malo toto klasické delenie ešte opodstatnenie), hoci rozdielne prístupy v ekonomických či sociálno-politických otázkach samozrejme zostávajú aj naďalej.

Bezpochyby politika sa dá robiť aj inak, zodpovednejšie než sme toho boli svedkami za vlády tých, čo sa označujú za ľavicu či sociálnu demokraciu. Ak sa počas týchto štyroch rokov potvrdí, že politika nemusí byť nutne podriadená ekonomickým silám a záujmovým a finančným skupinám, že skutočne môže byť službou vo verejnom záujme a nie len v prospech úzkeho okruhu lojálnych a vyvolených, ba že etika a politika nemusia byť nutne oddelené a vzájomne cudzie kategórie, ale je možné nájsť a uskutočniť ich prienik, potom sa znovu potvrdí aj doterajšia skúsenosť: že deliaca čiara je celkom inde, než ju vidí Robert Fico.

Autor je šéfom zboru poradcov premiérky Ivety Radičovej