JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Armageddon slovenského vysokého školstva?

Kríza žánru | Slovensko | Martin Kanovský | 23.07.2012

_ma_small

Dlhé roky sa okrem svojej vedeckej práce zaoberám s úsilím hodným lepšej veci financovaním a kvalitou vysokoškolského vzdelávania. Nedávno som si opäť prečítal zopár tristných analýz, článkov a blogov, ktoré sa vyroja v letnom období, keď majú učitelia trochu viac času.

Zaujímavý bol článok kolegu Ivana Lacka (http://www.jetotak.sk/autonomna-zona/sergej-bubka-aslovenske-vysoke-skoly). Všetky smutné skutočnosti, ktoré uvádza, sa dajú len potvrdiť, avšak mňa vždy zaujímajú predovšetkým návrhy, čo s tým. Záverečný odsek jeho článku sa však hemží slovkom „treba“: „Investovať treba do ľudí, do myšlienok, do nápadov, do úsilia a entuziazmu tých, vďaka ktorým ešte naše školstvo vôbec funguje. Učiteľov treba podporiť v aktivite a nie im kradnúť čas administratívou. Študentov treba motivovať, aby chceli rozmýšľať a pracovať – netreba ich strašiť antiplagiátorským softvérom. Vzdelaniu ako takému treba dať širší rozmer – nie prezentovať ho stále len ako VIP vstupenku do Volkswagenu. A ministerstvu by mal niekto povedať, že niečo nie je v poriadku – nakoniec, tie desaťtisíce slovenských študentov v zahraničí to asi hovoria dosť jasne.“ Kto by nesúhlasil? Keď však ja vidím slovo „treba“, vždy spozorniem: v slovenskom vysokom školstve i všade inde máme desiatky, možno stovky zapálených, kvalitných a nevyhorených ľudí, kritických a nespokojných, s ideami, nápadmi a víziami... Lenže keď sa spýtam na to, ako by si predstavovali uskutočnenie týchto svojich „treba“, nastane neurčité rozhadzovanie rukami, ošívanie sa, pohľady do kúta, „čo ja s tým mám“, veď uskutočniť moje nápady, vízie a kritiku by predsa mali nejakí mýtickí „oni“, zrejme asi práve tí „hore“, ktorým neutešený stav len vyhovuje. Analytici, kritici, navrhovatelia a blogeri s pozoruhodnou naivitou veria v mágiu slov – veď ja som to predsa verejne napísal, tak prečo sa niečo nedeje? Bolo by predsa iba „treba“, aby „oni“ len urobili to, čo som ja napísal, a začali by sme konečne v našom akademickom záhumní smerovať ku kvalitou a legendami opradenej Arkádii. Mám zlú správu: neurobia to. Nie dobrovoľne. A mám ešte horšiu správu: nezľaknú sa článkov, blogov, ba dokonca ani analýz.

V tomto mojom článku sa pokúsim ukázať, kto je Gog a Magog tohto nášho vysokoškolského Armageddonu. Áno, okrem stoviek malých problémov existujú dva hlavné problémy slovenského vysokého školstva, ktoré sú podľa mňa špecificky slovenské. Jeden problém je známy a otrepaný, druhý skrytý a nečakaný, hoci nie prekvapujúci.

Prvým problémom je financovanie. Treba už konečne umlčať všetkých, ktorí svojimi rečami „nie je to o peniazoch“ buď z čírej hlúposti, alebo kvôli nemorálnemu zneužívaniu nadšencov šíria túto hmlu. Zopár prostých a nespochybniteľných faktov. Vychádzať budem z alarmujúceho zhrnutia INEKO Prehľad ukazovateľov o financovaní školstva (http://www.ineko.sk/file_download/593), čo je sumár z publikácie OECD Education at a Glance 2010, kde sú prezentované údaje za roky 2000 až 2007. Kvôli aktuálnosti to doplním údajmi z novšej publikácie OECD Education at a Glance 2011, kde sú prezentované údaje za roky 2000 až 2008 (http://www.oecd.org/document/2/0,3746,en_2649_39263238_48634114_1_1_1_1,00.html), a niektorými najnovšími údajmi z Eurostatu (http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&language=en&pcode=tec00023&plugin=1). Pripravte sa na najhoršie a radšej sa niečoho chyťte.

(1) INEKO: „Slovensko patrí medzi štáty OECD s najnižšími (súkromnými aj verejnými) výdavkami na vzdelávacie inštitúcie v pomere k HDP (4,0% za rok 2007 oproti priemeru OECD 5,7%)“. Pripomínam ešte podľa údajov z 2011, že priemer OECD stúpol v roku 2008 na 5,9 %, čím náš nezmenený podiel 4,0% prehlbuje naše zaostávanie. INEKO cudne neuvádza, že nás predbehli krajiny ako Chile, Argentína, Mexiko, Ruská federácia. Je dokonca dosť dobre možné, že ak Čína a Indonézia raz dodajú údaje o súkromných výdavkoch, ktoré v ich prípade do ich podielov 3,3% neboli započítané, ocitneme sa v ich spoločnosti, ak tam už nie sme.

(2) INEKO: „V rokoch 1995 až 2007 sa naše výdavky na vzdelávacie inštitúcie znížili zo 4,7% HDP na 4% HDP, čo bol najväčší prepad v OECD.“ Bez komentára. Musím uviesť, že v roku 2009 tento podiel v našom prípade dosiahol 4,56% a v roku 2010 už 4,6%, avšak bolo by potrebné prepočítať, čo z tohto zvýšenia (pravdepodobne všetko) ide na vrub poklesu HDP kvôli kríze. A samozrejme porovnať tieto údaje s priemerom OECD. No aj keby sme sa horko-ťažko vyšplhali niekedy v tomto roku k situácii v roku 1995, nebude to aj tak nijaký triumf.

Prejdime však adresne k vysokému školstvu. Slovensko naň vynakladá 0,9% HDP (2008), teda menej než Argentína, Brazília, Mexiko či Ruská federácia. Z toho výdavky verejného sektora predstavujú len 0,7%, zvyšok je podiel súkromných zdrojov. INEKO síce snuje rozprávky o tom, že podiel súkromného sektora má „potenciál“ na zvyšovanie, ale toto nie je Austrália ani Veľká Británia, nevraviac o USA, s dlhodobou tradíciou donorstva. Keď zo súkromných zdrojov poskytujú tak ako my 0,2% napríklad Nemci, Francúzi, Švédi či Česi, nerobme si ilúzie o tom, že nám tu na Slovensku rastú miliardárski Carnegieovia či Mellonovia a že v dohľadnej dobe tu vznikne stámilionmi dotovaná špičková Penta (alebo Haščák) University...

A teraz najzaujimavejší údaj, ktorý to celé zaklincuje – INEKO: „Slovensko dáva relatívne málo z existujúcich zdrojov na personálne výdavky (najmä mzdy učiteľov). Pri porovnaní podielu personálnych výdavkov na celkových bežných výdavkoch vzdelávacích inštitúcií je totiž Slovensko hlboko pod priemerom OECD a to na všetkých úrovniach vzdelávania. Napríklad vysoké školy na Slovensku majú najnižšie personálne výdavky v OECD (51,9% z bežných výdavkov za rok 2007 oproti priemeru OECD 68,1%).“ A ja dodávam zlú správu z roku 2008: tento pomer na mzdy klesol u nás na 51,2%, zatiaľ čo priemer OECD stúpol na 68,5%. Čiže: máme najmizernejší príspevok na vysoké školstvo z OECD, a z tohto úbohého príspevku máme najmenší podiel na mzdy učiteľov. Aj oveľa chudobnejšie krajiny ako my vedia, že aspoň udržať kvalitu ich podpriemerného vysokého školstva sa dá iba tak, že sa vynaložia aspoň trochu adekvátne prostriedky na kvalifikovaných ľudí. Napríklad Argentína má tento podiel na mzdy až 90,7%, Brazília 77,9%, Chile 65,2%, Mexiko 66,8%. Poučenie: ak dávame smiešne málo na vysoké školy, nezostáva nám nič iné, ako veľmi veľký podiel z tohto mála dať na mzdy, inak sa nám systém dlhodobo musí rozložiť. Treba to povedať už jasne a na rovinu: napriek tragikomickým „odporúčaniam“ slovenských analytikov k „reformám“ a „zefektívňovaniu“, nemôžeme mať britský vysokoškolský systém a jeho kvalitu za mexické peniaze vysokým školám a senegalské peniaze ich učiteľom.

Ak si niekto teraz bude myslieť, že toto všetko bola z mojej strany iba príprava k útoku na „štát“, „vládu“ alebo „ministerstvo“, dočká sa sklamania. Hlavným zdrojom prvého problému, Gogom, ktorý sa pripravuje na Armageddon v slovenskom vysokom školstve, totiž nie je „štát“, aspoň nie priamo. Rozpočtová kapitola ministerstva školstva je už teraz najvyššia. Avšak podiel verejných výdavkov na HDP na Slovensku (2011) je 38,2%, čo je hlboko pod priemerom EU (49,1%), a my sa nachádzame v spoločnosti naozaj vzorových krajín ako pobaltské štáty, Rumunsko a Bulharsko. Vysoké školstvo (a vzdelávanie celkovo) sa dá na v našich pomeroch – nezabúdajte na to, že my všetci tu nie sme povestní tým, že by sme zo svojich súkromných príjmov dobrovoľne poskytovali príspevky na vzdelávanie, a ani takí nebudeme – zlepšiť iba zvýšením výdavkov z verejného sektora, a to sa dá dosiahnuť iba zvýšením podielu verejného sektora na HDP. Ak chce niekto hovoriť o „úsporách“ a „škrtoch“ v prípade úbohého podielu verejných výdavkov Slovenska na HDP, alebo dokonca má tú drzosť, aby hovoril o „úsporách“ v úbohom balíku vyčlenenom na vysoké školstvo, reakcia na to už nemôže byť z oblasti argumentačnej, ale psychiatrickej. Upozorňujem, že úspory, efektivita a kvalita sa dajú dosiahnuť aj v rámci tejto úbohučkej sumy, a o chvíľu o tom budem hovoriť: ale takto sa problém nedá riešiť štrukturálne. Ešte upozornenie pre ľudí mdlého ducha (napríklad „analytikov“): môj návrh na nevyhnutnosť nedeficitného zvýšenia podielu verejných výdavkov nie je oslavou korupcie a neefektivity: proti nim treba neľútostne bojovať všade, kde sa len dá a môže. No napriek zmätku v hlavách, argument proti korupcii a neefektivite nie je argumentom proti zvýšeniu podielu verejných výdavkov, a to ani vtedy nie, keď sa časť týchto výdavkov používa neefektívne: existuje predsa možnosť používať zvýšené výdavky efektívnejšie a s menšou korupciou. Naozaj si niekto myslí, že Veľká Británia, Fínsko či Švédsko sú prelezené korupciou viac než my?

Záverečné poučenie z prvého bodu: bez systematického a razantného postupného zvyšovania financovania vysokého školstva z verejných zdrojov sa bude systém ďalej pomaly rozkladať (napriek úsiliu nadšencov, ktorí ho budú za cenu obetí a bojov udržiavať). Akékoľvek reformy, zmeny, nápravy, reštrukturalizácie, optimalizácie a a efektivizácie samy osebe nepomôžu a ani pomôcť nemôžu. Opakujem: s mexickými peniazmi (a v oblasti platov vysokoškolských učiteľov senegalskými) nemôžeme mať britský systém. Ani po reformách nie. Ak teda niekto začne hovoriť a písať o presadzovaní „reforiem“, treba sa ho spýtať na zvýšenie financovania. Ak nemá čo povedať k tomuto, počúvať či čítať to je zbytočná strata času.

Prejdime teraz k druhému, menej očakávanému problému, k Magogovi nášho vysokoškolského Armageddonu. Teraz sa musíme obrátiť chrbtom k štátu a pozrieť sa opačným smerom, a to dovnútra vysokých škôl. Zistíme tu jednu naozaj pozoruhodnú a málo známu vec: verejné vysoké školy sú skutočne samosprávnymi priamo štátom platenými inštitúciami s obrovskými vnútornými rozhodovacími právomocami. Hlavným formálnym držiteľom rozhodovacích právomocí na vysokej škole a fakulte sú akademické senáty, ktorých členovia sú priamo volení akademickou obcou, teda učiteľmi a študentmi vysokých škôl. Schvaľujú rozpočet, volia a odvolávajú rektorov a dekanov, volia a odvolávajú členov vedeckých rád i správnych rád. Nerobím si nijaké ilúzie o práci akademických senátov, roky som v nich pôsobil a dodnes sa zúčastňujem ich zasadaní, aj keď nie ako člen senátu. Napríklad: zo 66 členov Akademického senátu Univerzity Komenského za 6 rokov 50 nikdy neprehovorilo. Pri každoročných debatách o rozpočte iba asi 15 členov malo čo i len elementárne poznatky o spôsoboch, vstupoch a štruktúre financovania univerzity a vlastných fakúlt. Osobne som sa rozprával počas tých 6 rokov s desiatkami, možno stovkami relatívne mladých a/alebo progresívnych, kritických ľudí, ktorí boli i neboli členmi senátu. Snažil som sa ich presvedčiť, aby boli aktívnejší, aby sa stali členmi senátu, lebo tam ide o reálnu moc niečo zmeniť. Slušne povedané, nestretol som sa s úspechom. „Na to ja nemám čas“, „to je síce skvelé, ale ja s tým nemôžem nič urobiť“, „je to strašné, čo sa na tej našej fakulte / univerzite deje (nasleduje príbeh)... Nie, prepáč, to nemôžem verejne povedať v senáte ani nikde“. A toto všetko do omrzenia: ja nemám čas, mne dajte všetci pokoj, ja si robím svoje.

Rozdeľovanie rozpočtu na fakulty a katedry podľa kritérií kvality a výkonu je bytostne politický boj, a aj v akademickej politike platí to, čo v každej politike: kto chce niečo presadiť, musí vyvinúť aktivitu, získavať podporu, robiť koalície, presviedčať, lobovať, argumentovať a najmä dve veci: mať za sebou relevantnú a motivovanú väčšinu mať pripravené vlastné zmysluplné konkrétne návrhy, vychádzajúce z porozumenia veci. Kto nemá ani jedno a ani sa o to neusiluje, je jalovým krčmovo-chodbovo-blogovým kritikom. Progresívni, kritickí a perspektívni ľudia (bez ohľadu na vek) si musia uvedomiť, že je nevyhnutné venovať – striedavo – časť svojho vzácneho času na progresívnu akademickú politiku: prijať funkciu v senátoch na jedno obdobie, zvoliť do akademických senátov progresívnych ľudí, komunikovať s nimi, byť informovaní, sledovať a kontrolovať ich. Mať niekde piatich zástupcov, ktorí si vybavujú maily, čítajú noviny a chcú všetko odkývať, aby to mali čo najrýchlejšie za sebou, sa tiež dá: ale ak niekto zvolí takto, nemá právo kvíliť, aké je to zlé na univerzite, katedre či s ním/ňou osobne. „Veď ja nič, ja úplne súhlasím, ale to oni si to tam hore...“ Nie sú žiadni oni, ktorí by tam neboli zvolení. Nami.

Kto chce mať kvalitu, nech sa pričiní o to, aby sa (aspoň tie chudobné) financie rozdeľovali tým, ktorí produkujú výkony. Máte na vašej vysokej škole / fakulte / katedre vôbec nejaký transparentný model rozdeľovania financií na základe výkonov? Ak áno, vieš o ňom niečo a poznáš ho? Ak nie, prečo? Čo vám výkonným a odhodlaným bráni vzchopiť sa a v senáte prevziať moc? Si iba jeden/jedna z dvadsiatich a ostatným to vyhovuje? Tak potom nie si na správnej katedre / fakulte a budeš do smrti drieť na neschopných.

Nebude nijaké „treba“, ktoré by sa presadilo samé. Nebudú nijakí „oni“, ktorí budú bojovať naše boje a „mali“ by sa konečne spamätať. Nijaký blog, nijaká krčmová / kaviarenská / chodbová debata nezasadí systému nikdy nijaký úder. Blogy, debaty a články sú doplnok, nie náhrada akademickej politickej aktivity. A nemýľme sa: takto to funguje všade na svete. Čudujem sa skvelým vedcom, učiteľom, kolegom, veľmi racionálnym a osobne príjemným ľuďom s rozsiahlym vzdelaním a vedomosťami, že zvolia do akademických senátov síce väčšinou tiež príjemných, ale absolútne pasívnych zástupcov, ktorí spolurozhodujú o miliónoch a o kritériách ich rozdeľovania, obrovská väčšina z nich bez toho, aby mali čo i len najmenšie tušenie o týchto kritériách.

Nechcem, aby vznikol dojem akéhosi sprisahania, konšpirácie či zlých úmyslov niekoho „hore“. Za šesť rokov môjho pôsobenia v akademických orgánoch Univerzity Komenského i svojej fakulty, nám (členom senátu, dekanom, finančnej komisii) tak bývalý, ako aj terajší rektor vždy poskytli všetky podklady a údaje, úplne otvorene sa o tom debatovalo, diskusie boli veľmi ostré a tvrdé, avšak každý dostal všetky podklady na rozhodovanie. Či im rozumel, je iná vec. A počas piatich rokov, čo som vytváral finančný model delenia prostriedkov podľa výkonu na svojej fakulte, mi ani bývalý dekan, ani terajšia dekanka nikdy neodmietli poskytnúť ani jediný údaj. Samozrejme, aj na univerzitnej, aj na fakultnej úrovni sa našli niektorí, ktorí prichádzali s pitoresknými návrhmi, síce zväčša dobre mienenými, ale vychádzajúcimi z absolútnej neznalosti princípov financovania a povahy vstupných zdrojov. Drvivá väčšina všetkých príspevkov sa niesla v duchu múru nárekov alebo slzavého údolia: je to strašné, máme kritický stav, padá nám toto či ono, Slovensko nás potrebuje, „musí sa“, „bolo by treba“. Tieto srdcervúce scény s padajúcimi balkónmi, hrdzavými trúbkami laboratórií a prasknutými stenami vyvolávali síce veľké pohnutie a všeobecný súhlas, avšak tým to skončilo.

Zistil som, že každá skutočná zmena musí začať z malých začiatkov. Čo takto skúsiť to na prvom stupni, kde existuje zákonom daná reálna právomoc: akademický senát fakulty? Dajte sa tam zvoliť spolu s inými schopnými ľuďmi a urobte model financovania podľa výkonov a kvality. Ak neurobíte toto, nech by „štát“, „vláda“, „minister“ či „rektor“ urobil čokoľvek hneď zajtra, aj tak vám to bude čerta starého platné. Vitajte v Armageddone.

Bookmark and Share

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 152 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 18.09.2012 (pavol)

Diskusia k článku obsahuje 24 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist