Slovensko-maďarské vzťahy sú už dlhodobo zaťažované predovšetkým podozrievaním druhej strany a vzájomným nepochopením. A historickou skúsenosťou, ktorá bola počas väčšiny posledných dvoch storočí skôr negatívna ako naopak. Tzv. maďarská karta je na Slovensku politickou istotou – a hrať s ňou v čase potreby je veľmi lákavé. Napokon, málokto tomu odolal. Prečo je to tak, pýtame sa troch významných slovenských osobností.

Je podľa vás trianonský syndróm skutočnou traumou väčšiny maďarskej spoločnosti alebo skôr vďačne využívaným vnútro- alebo zahraničnopolitickým inštrumentom?

Milan Zemko, historik: „Slovákovi, ktorý nie je v užšom vzťahu s maďarskou spoločnosťou, je ťažko posúdiť, akú veľkú časť Maďarov Trianonská mierová zmluva z roku 1920 dodnes traumatizuje. Znalci maďarských pomerov však tvrdia, že téma Trianonu ako nespravodlivosti voči Maďarom je prostredníctvom školy, ale aj verejného života indoktrinovaná už deťom v základnej škole. Dá sa teda predpokladať, že pre veľkú časť maďarského obyvateľstva je Trianon ak už nie traumou, tak aspoň živým problémom. A tomu sa zas nemožno celkom čudovať. Maďarsko stratilo po prvej svetovej vojne vyše 70 % uhorského územia, na ktorom síce väčšina obyvateľstva bola nemaďarská, no aj tak sa značná časť Maďarov ocitla mimo „národnej vlasti“. Taká situácia – bez ohľadu na akokoľvek vážne príčiny tohto dlhoročného stavu – nemôže asi nadchýnať nijakého Maďara, môže sa s ňou len volens nolens zmieriť, najmä ak mu nemaďarská vlasť poskytne podľa jeho názoru slušné podmienky aj na jeho „maďarské“ jestvovanie. Kým však také podmienky nemajú, alebo o ne ani nestoja, pretože nič nemôže nahradiť „ozajstnú vlasť“, téma Trianonu bude iste vďačne vy- aj zneužívaná.“

Ladislav Kováč, biológ, vysokoškolský pedagóg: „Neviem posúdiť; nemám nijaké údaje.“

Štefan Markuš, vedec, bývalý veľvyslanec v Maďarsku: „Maďarská spoločnosť je živená – racionálne, citovo aj politicky – pocitom historickej krivdy. Fenomén posttrianonského šoku je udržovaný uvedomelo a účelovo s očakávaním, že svet raz pochopí, čo „Maďarom v Trianone veľmoci vyviedli“. Iredentistické myslenie je od roku 1920 pre väčšinu Maďarov umelo vštepovanou nákazou, ktorá  usmerňuje život doma aj za hranicami. Liek na ozdravenie sa nehľadá. Ten, kto ho hľadá, je označený za nepriateľa Maďarov.“

Považujete za reálne, aby diskusie slovenských a maďarských historikov pomohli prekonať národnostné napätie medzi oboma spoločnosťami?

Štefan Markuš: „Už viac rokov pracujú zmiešané komisie, ktoré pomáhajú plniť zámery Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci (podpísanej 19. marca 1995 v Paríži) medzi našimi krajinami. V oblasti kultúry a tlače funguje sekcia slovenských a maďarských historikov, ktorá sa usiluje zjednotiť názory na spoločné dejiny. Je zaujímavé, že do roku 1867 (rakúsko-maďarské vyrovnanie) historici vcelku nachádzajú porozumenie a súhlas. Pohľady na dejiny samostatného Uhorského kráľovstva (1867 – 1920), ako aj na obdobie medzi vojnami sa diametrálne rozchádzajú a zdá sa, že dva paralelné výklady dejín budú ešte dlho pretrvávať. Zjednotenie práve tohto obdobia je pritom kľúčom k zmierneniu národnostných treníc medzi našimi národmi. Sme akoby stále na počiatku cesty.“
Ladislav Kováč: „Neviem. No považujem ich za užitočné a potrebné.“

Čím si vysvetľujete dlhodobé pretrvávanie nacionalistických prvkov a tendencií v oboch národoch, slovenskom aj maďarskom?
Ladislav Kováč: „Tým, že intelektuáli (=sebauvedomenie spoločnosti) na oboch stranách, a myslím medzi nimi špecificky tých rozumných, sami nemajú jasno, a tak neplnia svoje poslanie humanistov. Čo tak mať spoločný maďarsko-slovensko-rumunský (uhorský?) kultúrny časopis?“

Štefan Markuš: „Na maďarskej strane je spôsobené a vyvolávané jednosmernou politikou, ktorou sa v minulosti riešili národnostné problémy v Uhorsku. Maďari oddávna chceli, aby sa obyvatelia Karpatskej kotliny stali Maďarmi voľbou. Ten, kto sa v Uhorsku slobodne nerozhodol byť Maďarom, ten musel rátať s druhotriednym zatriedením. Táto tendencia nikdy nebola v Maďarsku „presmerovaná“ – trvá do dnešných čias, aj keď v civilizovanejšej forme. Na slovenskej strane prejavy nacionalizmu sú generované apologetikou národných záujmov a vzdorom proti násilnej maďarizácii. A tá, žiaľ, bola realitou.“

Milan Zemko: „Z oboch strán ide vlastne o nacionalistický postoj, ten však v ére ešte vždy pretrvávajúceho novodobého nacionalizmu (nacionalizmov), a to aj u veľkých národov, ktoré svoj nacionalizmus rady skrývajú za vlastenectvo, môže len ťažko prekvapiť.

„Prirodzenou“ vlastnosťou nacionalizmov je okrem iného aj akási „hojdačka“ – na jednej strane presila sebavedomia až arogancie, na druhej strane pocity menejcennosti až beznádeje. Mám pocit, že takýmito krajnými postojmi sú „sýtené“ nacionalizmy predovšetkým stredo- a východoeurópskych národov. A tak môžu byť Slováci pre Maďarov „butatótmi“, či „neľuďmi“ („Tót nem ember“), ale oni sami sa vo vzťahu k Západu vedia s istou bolestínskou iróniou označiť za „Húnov“, čo v civilizovanej Európe iste nie je poklona.“

Viaceré postoje maďarských politikov (naposledy F. Gyurcsánya) naznačujú, že vo vzťahu k slovenským partnerom zaujímajú blazeovaný postoj. Je podľa vás toto podceňovanie slovenského partnera súčasťou mentálnej výbavy maďarského národa voči slovenskému, alebo je skôr výnimkou?
Ladislav Kováč: „Myslím, že je súčasťou mentálnej výbavy. Nečudujem sa tomu. Kultúrne máme čo doháňať!

Štefan Markuš: „Povýšenecký postoj Maďarov k menšinám (najmä k Tótom - Slovákom, Rácom - Srbom, Oláhom - Rumunom a labancom vo všeobecnosti) sa vyvíjal historicky a bol odštartovaný falošnou vierou v jedinečnosť veľkého Natio Hungarica, ako „pôvodného“ obyvateľstva Karpatskej kotliny. Nepovedal by som, že povýšenectvo je špecifickým prejavom zameraným len voči Slovákom. Pocit výlučnosti sa odvodzuje od ich jazyka, návykov, kultúry. V mentálnej výbave Maďarov je skôr uvedomelosť, pýcha a vedomie, že sú špecifickí, najmä v porovnaní so Slovanmi. Maďari sa neasimilujú. Nech sú kdekoľvek, zostávajú Maďarmi, čo je mimoriadny úkaz.“ 

Ako by podľa vás mali postupovať predstavitelia SMK, aby sa napätie medzi oboma národmi nestupňovalo?
Ladislav Kováč: „Mali by sa cítiť súčasťou maďarského kultúrneho národa a slovenského politického národa. A vytvárať most, ba viac – previazanie – medzi oboma kultúrami; zdôrazňovať minulý podiel všetkých etník tohto územia na spoločnej uhorskej štátnosti a kultúre. Preto by mali urobiť jedno celkom prednostne: zariadiť, aby aj Maďari dokázali jazykovo rozlišovať medzi maďarským a uhorským.“

Štefan Markuš: „Politická elita SMK by mala viac hľadať spojencov na Slovensku a nie v Maďarsku. Na jednej strane treba rozumieť faktu, že Maďarsko nie je cudzinou pre slovenských Maďarov. Slovensko právom očakáva lojalitu od všetkých svojich občanov. Majestátne oslavovanie a uprednostňovanie maďarstva, ako aj obdiv Anyaföldu uráža slovenský patriotizmus. Naši Maďari v tendenciách preukazovať vlastnú výlučnosť sa od našich južných susedov nelíšia. Zdá sa, že v kontakte s majoritným obyvateľstvom sa Maďari nemenia. Na škodu veci. Vzájomný rešpekt by mohol byť moderátorom národnostných treníc.“

Reakcia R. Fica na F. Gyurcsánya spôsobila, že maďarský premiér zrejme na Slovensko na budúci rok nepríde. Čím je to podľa vás spôsobené, že dvaja ideologicky príbuzní vodcovia si tak nerozumejú – vnútropolitickými problémami, alebo tým, že nacionalistický rozmer oboch politikov a ich strán prevláda nad sociálnym, ekonomickým a zahraničnopolitickým?

Štefan Markuš: „Treba vedieť, že v obrane maďarstva sú pravicovo, ľavicovo aj liberálne orientovaní Maďari absolútne zjednotení. K „odlúčeným bratom“ sa správajú ako Pán Boh k svojmu vyvolenému národu. Pamätajme na výrok: „Kto sa vás (Židov) dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.“ Tento výrok sa dá parafrázovať takto: „Kto sa dotýka Maďara, ten sa dotýka všetkých Maďarov.“ Premiér R. Fico tu i tam povedal tvrdé slová na adresu SMK. Južní susedia okamžite vyhlásili pohotovosť. Orbánovci na Kossuthovom námestí vykrikujú premiérovi Gyurcsányovi, že je vlastizradca. On si dnes naozaj nemôže dovoliť, aby ho „luza“ označila ešte aj za priateľa neofašistu, extrémistu či rasistu. Taký obraz si stihol totiž navodiť Ján Slota v Budapešti. V tomto spore postkomunistická či sociálnodemokratická príbuznosť ide na vedľajšiu koľaj.“

Ladislav Kováč: „U oboch ide o krátkodobý politický výpočet. Mali by sa oboznámiť s poznatkom ekonóma, čo tohto roku dostal Nobelovu cenu: krátkodobé výhody môžu byť z dlhodobého hľadiska zničujúco nevýhodné.“

Milan Zemko: „Žiadne predsudky a averzie sa nedajú prekonať zo dňa na deň. Ak sa však majú aspoň oslabiť, neutralizovať ich dosah na verejné a politické dianie, treba si vzájomne a otvorene „vyrozprávať“, v čom spočíva problém, ale nie na štadiónoch a námestiach. A pokúsiť sa aspoň priblížiť rôzne pohľady na tie isté udalosti a ich pretrvávajúce dôsledky. Iste to nepôjde bez politikov, najmä špičkových politikov, ktorí by mali udať „tón“ a trochu aj smer. A za tým musí nastúpiť výchova v širokom slova zmysle. Len ako majú udať politici ten tón, keď sami sú zaťažení predsudkami, prípadne neodolateľne ich poháňa potreba zamiešať do vnútropolitických problémov aj susedské spolunažívanie? Týmto problémom trpí aj slovensko-maďarský vzťah a na túto chorobu sa ťažko hľadá účinná medicína.“

Róbert Kotian