Blogosféra prináša nové výzvy pre žurnalistov aj pre ne-žurnalistov. Má zmysel ohradiť sa voči niektorým nepravdivým tvrdeniam blogera? Sú blogy schopné poškodiť dobré meno? Alebo je možné na blogoch publikovať čokoľvek, akúkoľvek nepravdu? Intuitívna odpoveď na prvú a druhú otázku je „áno“ a na tretiu otázku „áno aj nie“. Nie každý bude súhlasiť s týmto postojom. Dokonca sa zdá, že na Slovensku prevláda istý ultraliberalizmus, pokiaľ ide o sféru blogov.

Dôkazom môže byť ukončenie mojej série stĺpčekov v denníku SME. Len čo som sa ohradil voči nepravdivým tvrdeniam jednej blogerky, a následne, na základe jej neochoty sa mi ospravedlniť, som jej pohrozil súdnou žalobou, takmer okamžite mi šéfredaktor SME Matúš Kostolný - bez akejkoľvek snahy o vyjasnenie celého prípadu z mojej strany - zrušil pravidelný stĺpček mediálnych glos, dovtedy publikovaných v denníku SME.

Súčasne treba uviesť, že oficiálne priama súvislosť medzi týmito udalosťami neexistovala. Nepriame náznaky však nasvedčujú tomu, že to bol jediný dôvod rýchleho zrušenia môjho stĺpčeka s glosami.

Je pravda, že mi šéfredaktor ako istú kompenzáciu ponúkol možnosť písať príležitostné komentáre. Nuž a tiež je pravda, že celý tento spor vyvolal zaujímavú internetovú diskusiu, bohužiaľ, prevažne na nízkej odbornej a intelektuálnej úrovni, často prekračujúcu hranice slušnosti a racionálneho uvažovania.

Základná explicitná alebo implicitná výhrada mnohých diskutujúcich znela tak, že ja ako liberálny mediálny analytik údajne bránim nejakej kritičke vo vyjadrovaní jej názorov, čiže konám v rozpore s tým, čo hlásam. Niektorí vôbec nepochopili, že blogy nie sú nejaké súkromné denníky. Ak by to boli len súkromné denníky, potom by napríklad nemohli byť zaradené medzi kategórie Novinárskej ceny.

Český právnik J. Přibáň tvrdí, že základom pluralizmu je tolerancia, t.j. ochota pripustiť názory, s ktorými nesúhlasíme. Súčasne platí, že extrémna liberálnosť či zhovievavosť nie je to isté ako tolerancia. Napríklad tolerovať zlo by sme nemali, napísal Přibáň. Podľa slovenského právnika J. Vozára je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva rovnováha verejného a súkromného záujmu.

Ak obidvaja citovaní právnici majú pravdu, nevidím potom dôvod, prečo by sme mali tolerovať šírenie klamstiev alebo poloprávd a teda verejných ohováraní iných osôb. Aký je verejný záujem na šírení neprávd? Aké máme právo na ľudskú dôstojnosť, keď za jej obhajovanie nás nepriamo trestá ultraliberálna koncepcia slobody prejavu? Kde je tu rovnováha verejného a súkromného záujmu?

Nerozumiem v tejto súvislosti ani tomu, prečo by ma malo zaujímať, či nejaká osoba ohovárajúca moju osobu je moja bývalá študentka, či má peniaze, alebo nemá peniaze na odškodné a podobne, ako sa pýtali rôzni diskutujúci. Keď niekto odmietne ponúkané stretnutie, ba dokonca následne odmietne možnosť sám a diskrétne si naformulovať text prípadného ospravedlnenia, nepoznám žiadnu inú legálnu a legitímnu možnosť ako sa brániť proti osočovaniu.

Jediným problémom v dokázaní pravdy zostáva, či sa nájde biblických desať statočných bývalých študentov, ktorí mi na súde dosvedčia, že tvrdenia dotyčnej bývalej študentky o mojom údajne kontroverznom skúšaní a najmä prednášaní základov politológie sú obyčajné klamstvá. Ozvú sa?

Ultraliberalizmus nie je najlepšia ideológia. Ultraliberalizmus nemá ďaleko od anarchie. Anarchia umožňuje všetko, závisí len od vašej drzosti, fyzickej sily, alebo sily hlasu, čo si môžete dovoliť. V anarchii neexistujú pravidlá. Zdá sa, že niektorí si myslia, že to by malo platiť aj pre internet.  

Avšak neexistuje absolútna sloboda prejavu na svete, a to ani na internete. Aj tam zostáva veľký významový rozdiel medzi názorom a faktickým tvrdením. Aj preto som sa ozval, aby sme si uvedomili, že ani blogosféra v tomto zmysle nie je bez hraníc.

(Písané pre mesačník SSN FORUM.)