Dopozerala som televíznu diskusiu, v ktorej sa europoslankyňa Monika Beňová spolu s poslancom Danielom Lipšicom zhovárali o registrovaných partnerstvách homosexuálov. Samozrejme, netreba vysvetľovať, ktorý z nich zastával akú pozíciu.

Redaktorom bol do debaty telefonicky vtiahnutý aj poslanec Rafael Rafaj. Takisto netreba vysvetľovať, že reprezentant KDH si s reprezentantom SNS rozumeli ako rodní bratia. Koniec koncov, tieto dve strany si celkom zbytočne dávajú odlišné mená, pretože ich spoločnou platformou je ideológia, ktorá sa dá bez okolkov označiť za klérofašizmus. „Kléro-“ preto, že ani jedna z nich sa ani mierne nevyliečila z najhlbšieho stredovekého tmárstva, a fašizmus preto, že ináč sa nedá nazvať militantné nutkanie pchať nos do ľudského súkromia a degradovať ľudskú osobnosť osobnými názormi na význam jej existencie.

Pán Lipšic nám tvrdil, vraj „poznáme aj slušných homosexuálov“ a samozrejme nie je dôvod, aby sme na nich pozerali krivo. Rovnako mohol povedať aj to, že poznáme aj slušných heterosexuálov, ale v takom prípade asi o slušnosti niet pochybnosti. Homosexuáli vraj nemajú dôvod na uzatváranie manželstva, lebo nespĺňajú základný predpoklad zmyslu tejto bohumilej inštitúcie – reprodukciu. Pán Lipšic sa na manželstvo pozerá zaiste z náboženského hľadiska, to ale nič nemení na skutočnosti, že ľudia do manželstva vstupujú predovšetkým kvôli právnym výsadám a povinnostiam, ktoré z tejto inštitúcie vyplývajú. Napríklad v prípade úmrtia, choroby, dedičstva. Manželstvo môžu mnohí vnímať ako spečatenie lásky, ale láska existuje aj bez neho – a často aj mimo neho. Manželstvo uzatvárajú aj ľudia, ktorí deti jednoznačne nechcú, alebo ich nemôžu mať, a naopak: deti majú aj tí, ktorí sa do chomúta rozhodne nehrnú.  Potomstvo je podľa Lipšica základnou potrebou spoločnosti a naplnením manželstva. Znamená to, že môj život bude menej naplnený, ak porodím mimo manželstva? A čo mám nasledovať: „potreby“ spoločnosti (prehovárajúcej ústami sv. Daniela) alebo svoje súkromné rozhodnutie?    

Potom do diskusie vstúpil ďalší odborník na božie pravdy, pán Rafaj. Redaktor mu najprv prečítal staršie vyhlásenie strany SNS, podľa ktorého by túto stranu mali voliť iba riadni Slováci. Slovákom teda evidentne nemôže byť nikto, komu sa „viacej páčia“ chlapci (alebo nebodaj priamo sexi a zásadový pán Rafaj). Rozrečnil sa o tom, vraj naša civilizácia je na zániku, lebo sa málo rozmnožujeme a budúcnosť našej civilizácie závisí predsa od reprodukcie. Nezabudol veľkoryso pripomenúť, vraj musíme riešiť oveľa dôležitejšie otázky, napr. práva žien. Znamená to teda, že homosexuáli ohrozujú reprodukciu národa? Ako? Prikradne sa nejaký zákerný homosexuál k ložiam manželsky oddanej dvojice a prekazí im činnosť vedúcu k reprodukcii? Bude homosexuál, ktorý uzatvorí registrované partnerstvo, väčšmi nebezpečný pre reprodukciu heterosexuálov, ako keď bude len „teplošom bez papiera“? A keď sme pri právach žien, nie je to náhodou skôr emancipácia, ktorá sa rozhodnou mierou podpisuje na poklese pôrodnosti? Prečo sa pán Rafaj cíti zodpovedný za „civilizáciu“? Na argument Moniky Beňovej a redaktora, že ide predsa len o získanie rovnakých práv v krízových životných situáciách (spomínaná choroba, úmrtie atď.), prišiel pán Rafaj s informáciami o tom, že každý homosexuál môže svoju poslednú vôľu overiť u notára a nepotrebuje právnu registráciu vzťahu. Z toho by malo vyplývať, že manželstvo je de facto zbytočnosť, lebo ak to môžu urobiť homosexuáli, môže to urobiť každý iný. Lenže všetci, ktorí uzavreli, alebo chcú uzavrieť manželstvo, vedia,  že závet bez manželstva je právne spochybniteľný a že (žiaľ) jedine manželstvo garantuje dedenie, právo nahliadnuť do lekárskych správ partnera a v našej spoločnosti ešte stále zabezpečuje aj to, že nezosobášenú ženu (muža oveľa menej) nevníma spoločnosť jednoducho ako šľapku alebo frustrovanú starú dievku. Stačí sa pozrieť len na to, ako stúplo sebavedomie pani Malíkovej potom, ako sa stala pani Belousovovou a jej šéfino jej musel prestať nadávať do frustrovaných starých kráv. Summa summarum, pán Rafaj klame a ku klamstvu ho vedie jediná pohnútka – homofóbia.

Môj muž varí a ja šoférujem: môžeme mať deti?     

Psychológ a odborník na gender studies pán Rafaj ďalej hovoril o zlom vzore, ktorý by mohla dať homosexuálna dvojica potenciálne adoptovaným deťom (hoci téma diskusie nebola o adopciách). Lipšic dojímavo dodal: Každé dieťatko potrebuje ocka a mamičku, má na nich právo. Iste, má. Koľkokrát ale vyšlo heterosexuálnym manželským dvojiciam, že šli svojim deťom dobrým vzorom? Zabezpečuje prítomnosť otca a matky „dobrý vzor“? Považuje sa Lipšic potenciálne za takýto vzor? Čo je to ženský vzor a čo je to mužský vzor a čo je to dobrý vzor? Podľa zabehaných archetypov je to starostlivá a láskyplná mama, miešajúca polievku na šporáku, a autoritatívny otec – živiteľ, ktorému sa slza v oku nezaleskne. Začínam uvažovať o tom, či mám nárok vstúpiť do manželského zväzku: bude ma moje dieťa vnímať ako chlapa, keď ma uvidí šoférovať a svojho ocka krájať mrkvu do polievky? Som ešte žena? Ak sa pán Rafaj tak zápalisto usiluje o „práva žien“, mohol by vedieť, že tým riskuje aj výrazné nabúranie spoločenských archetypov, ktoré skôr či neskôr vytvoria podmienky na to, aby jedine to bolo vnímané ako dobrý vzor pre potomka, čo je zviazané láskou, a nie dogmami. 

Slovensko, bašta spoločenských hodnôt

Daniel Lipšic vytiahol tromf, keď víťazoslávne oznámil Monike Beňovej, že sa zbytočne nadrapuje, pretože verejná mienka nepustí a homosexuáli si skrátka môžu aj tak len trhnúť nohou. Má v tom veľkú pravdu, pretože na našom milom, pohostinnom a kresťanskom Slovensku ešte stále platí, že prejavom najhlbšej kresťanskej lásky bývajú petície proti budovaniu sirotincov v dedinách, proti pomoci utečencom z tretieho sveta a hlboko zakorenené náboženské predsudky. Hysterická doba mediálnej nadvlády, rovnako ako inkvizičné páky navyše vtĺkajú do mozgu pospolitého ľudu, že homosexuáli sú od prírody zvrhlí a tento termín si zaiste veľmi veľké percento našej spoločnosti zamieňa s pedofíliou. A to až do takej miery, že heterosexuálnym pedofilom, násilníkom či sexuálne motivovaným vrahom sme to všetko ochotní akosi väčšmi tolerovať, lebo sa to vníma ako „prirodzenejšie“.

Vždy ma fascinovalo, ako úžasne dokáže poburovať (nielen) politických dejateľov to, čo sa deje v spálni ľudí, ktorí sa tam ocitli dobrovoľne. Nad homosexuálnym vzťahom sú schopní hodiny šľahať síru, no málokoho vyvedie z miery domáce násilie alebo nevera u heterosexuálnej manželskej dvojice. Znásilnenia sa spravidla hodnotia ako pomerne prirodzená záležitosť, za ktorú si žena alebo dievča aj tak môže sama. Na sexuálne zneužívanie sa drvivou prevahou poukazuje len vtedy, ak sa na svetlo sveta prederie škandál s nejakým kňazom alebo bisexuálnym či homosexuálnym pedofilom. Nikto ale nedokázal vysvetliť, akým právom sa spoločenskí dejatelia tak zápalisto zaoberajú intimitou iných ľudí. Jediným „univerzálne platným“ argumentom býva zásadne slotovsko – palkovské vyhodnotenie problematiky: homosexualita je nechutná. Tu sa žiada len podotknúť, či si títo páni myslia, že ich fyzické dispozície alebo správanie na manželských ložiach musí každý vnímať ako „chutné“, a či je vôbec adekvátne rozmýšľať nad tým, ako kto v daných momentoch vyzerá.

Odpor k odlišnosti je prejavom pocitu ohrozenia

V každej kultúre sa stretneme s krátkymi obdobiami tolerancie voči homosexuálom, no prakticky každá spoločnosť sa vyznačuje systematickou averziou a homofóbiou. Je známe, že antika homosexualitu rešpektovala a niekedy dokonca aj vyzdvihovala. Ale v židovsko-kresťansko-moslimskej spoločnosti prevláda falocentrizmus a patriarchálne hodnoty, a azda preto sa homosexuálne (lesbické) sklony medzi ženami na rozdiel od mužov málokedy trestali, alebo vôbec spomínali. V mužskej homosexuálnej dvojici vždy väčšmi utrpel ten, ktorý sa považoval za pasívneho (feminínneho) homosexuálneho partnera. Nie je ťažké domyslieť si, že odpor voči mužom – homosexuálom má silné konotácie na vnímanie ženského pohlavia ako slabšieho či menejcenného. V kresťanskom stredoveku cirkev často robila obetné baránky z homosexuálov a prisudzovala im napr. zodpovednosť za prírodné katastrofy či epidémie. V situáciách politického ohrozenia toho-ktorého štátu sa uvádzali ako príklady morálneho úpadku, a často  sa na nich zvaľovala zodpovednosť za oslabenie štátu. Homosexuáli boli verejne bičovaní, štvrtení, kastrovaní, pálení na hraniciach alebo vešaní za ich membrum virile.  Na mužov – homosexuálov – sa len zriedkakedy pozeralo ako na ľudské bytosti a spolu so ženami (o ktorých sa ešte v novoveku špekulovalo, či sú vôbec ľuďmi), ľavákmi či ryšavcami patrili vždy medzi démonizované stelesnenie zla. Vodca tretej ríše ich spolu s mrzákmi, židmi, neplodnými ženami, cigánmi a inými „menejcennými“ posielal do plynu. Napriek všetkému ale práve mnohí homosexuáli v priebehu tisícročí rozhodujúcou mierou vytvárali to, čo dnes nazývame kultúrnymi hodnotami našej spoločnosti a často aj to, čo považujeme za to najlepšie z nich. Homosexuálmi boli Platón, Sapfó, Alexander Macedónsky, Walt Whitman, Jean Cocteau, Federico García Lorca, Luis Cernuda, Rudolf Nurejev,  Virginia Woolfová, Peter Iľjič Čajkovskij, André Gide, Michelangelo Buonarotti, Oscar Wilde a zlé jazyky tvrdia, že dokonca aj Shakespeare. Homosexuálom je aj kubánsky disidentský spisovateľ Reynaldo Arenas, ktorého meno nikdy nezabudnú spomínať všakovaké pravicové a kresťanské nadácie tváriace sa na „boj za ľudské práva“ na Kube. Homosexuálmi boli Ondrej Nepela, Theo Herkeľ Florin alebo Ladislav Mednyánszky. Homosexuálni autori patria medzi popredné osobnosti svetového umenia a literatúry a súčasnú kultúru si sotva dokážeme predstaviť bez Labutieho jazera, bez Piety vo vatikánskom chráme alebo bez Platónových úvah. Naozaj si myslíme, že by nám ich dielo nechýbalo, a že by sexuálna orientácia (ale aj príslušnosť k pohlaviu, rase či náboženstvu) mala byť určujúcim kritériom pri posudzovaní, kto je „slušný“ a kto nie?  

Istá kategória ľudí si ale vždy osobovala zvrchovanú moc spochybňovať význam tých, ktorí na základe istej odlišnosti tvorili v spoločnosti minoritu. Americký sociológ James V. Carmichael, Jr. napríklad opisuje, že v roku 1984 sa extrémistickí prívrženci senátora Severnej Karolíny Jesse Helmsa neúspešne pokúsili zlikvidovať diela Platóna, Whitmana a Shakespeara z univerzitnej knižnice. Vôbec by ma neprekvapilo, keby Rafaj s Lipšicom a ďalšími expertmi na morálku demonštratívne opustili napríklad Čajkovského balet, alebo by sa povracali pri pohľade na Rudolfa Nurejeva, keby im počas predstavenia ktosi vyzradil jeho sexuálnu orientáciu.

Ak sa zdá, že som výraz „klérofašizmus“ v úvode použila neadekvátne, nech si vybaví podaktoré vyjadrenia Pittnera (KDH), Slotu (SNS), Lipšica (KDH), Rafaja (SNS),  Belousovovej (SNS) alebo univerzálneho génia Vladimíra Palka (KDH), ktorý sa nie tak dávno v dnes už zaniknutej relácii Pod lampou rozhovoril o „potrebe konečnej eliminácie homosexuálneho živlu v našej spoločnosti“. Myslím, že rovnakú formuláciu už pred ním použil istý pán, ktorý ukončil svoju životnú púť v jednom berlínskom bunkri.  

Silvia Ruppeldtová