V utorok 21. septembra, si ľudia na celom svete budú pripomínať Medzinárodný deň mieru, ktorý ustanovilo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou z roku 2001. V tento deň sa majú zastaviť všetky boje na Zemi. Má to byť deň prímeria a nenásilia.

Počas neho sa koná množstvo aktivít, od vakcinačných programov a odovzdávania zbraní cez multikultúrne futbalové zápasy až po koncerty. Napriek tomu, že aj na Slovensku sme informovaní o vojnových hrôzach, ktoré sa vo svete odohrávajú, doposiaľ sme si nezvykli pripomínať si význam mieru. Málokto u nás vie, že Medzinárodný deň mieru vôbec existuje. Tento rok to možno bude inak.

 Napriek všeobecným predpokladom, sa vojnové konflikty a výdavky na zbrojenie vo svete po skončení studenej vojny výrazne neznížili. Zažili sme občiansku vojnu v bývalej Juhoslávii, jej bombardovanie armádami NATO, aj vražedné besnenie v Rwande. Občiansku vojnu v Darfúre, na Sri Lanke a stále sme neukončili zabudnutú vojnu v Kongu. Konflikt medzi Izraelom a Palestínou si žije svojim vlastným, stále brutálnejším životom. K čerstvým Bushovým vojnám v Afganistane a Iraku možno v krátkej budúcnosti pribudne Obamova vojna proti Iránu. Na vraždení civilistov sa podieľajú tak vlády štátov s ich armádami, ako aj povstalecké skupiny či teroristické organizácie.

 Zábery z vojnových konfliktov sa nás už veľmi ani nedotýkajú; zvykli sme si na ne. Sú pre nás ako akčné filmy. Môžu vyzerať akokoľvek realisticky, stále sú to iba vzdialené príbehy, ktorých nepríjemnú naliehavosť môžeme vypnúť stlačením gombíka. Nie, dnes si nemáme chuť pokaziť večer, zabavme sa radšej na ľudoch, ktorí si myslia, že majú veľký talent, pritom majú iba veľké oči.

 Keď aj dôsledky vojny prídu sem k nám v podobe utečencov, ktorí uprednostnili život vo vyhnanstve pred pravdepodobnou smrťou – to už nie sú iba pohyblivé obrázky, ale skutoční živí ľudia – aj vtedy sa tvárime, že nevidíme. Hrdíme sa síce, že sme kresťanským národom, ale viac ako Ježišove „miluj blížneho svojho“ (nehovoriac o „milujte svojich nepriateľov“) sa riadime Slotovým „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Hladní a smädní utečenci z Afganistanu či Sri Lanky, niekoľko týždnov sa tackajúci cez pol sveta schovaní v nákladiakoch, ktorí sa odvážili dúfať, že nájdu útočisko v pohostinnej a humánnej spoločnosti, si musia veľmi rýchlo zvyknúť na to, že tu sa s nimi ľudia o svoju misku ryže nepodelia. Nevnímame ich ako obete násilia, ale ako potenciálnych páchateľov. Z takmer tisícky žiadostí o azyl Slovensko minulý rok schválilo iba hanebných 14. Nie, vojny sa nás netýkajú. A ak aj áno, nechceme to vedieť. My ich predsa nespôsobujeme a nepodieľame sa na nich.

 Pravda je však taká, že Slovenská republika sa na utrpení ľudí zasiahnutých násilnými konfliktami podieľa. A to nie len zapojením sa do bombardovania Juhoslávie a do vojen proti Iraku a Afganistanu, ale aj výrobou a vývozom kazetovej munície. Tej kazetovej munície, ktorú nie je možné presne namieriť na vojenské ciele, pretože sa ešte vo vzduchu triešti. Tej kazetovej munície, ktorá sa často používa pri bombardovaní obytných zón. Tej kazetovej munície, ktorej väčšina obetí sú civilisti. Tej kazetovej munície, ktorá sa skladá z množstva menších bômb, ktoré nie všetky vybuchnú pri dopade na zem, a s ktorými sa potom deti hrajú a v lepšom prípade im iba odtrhnú ruku.

 Hoci 107 krajín podpísalo Dohovor o kazetovej munícii a ten v auguste tohto roku vstúpil do platnosti, Slovensko ho stále odmieta. A to napriek tomu, že jeho signatármi je väčšina krajín EÚ aj NATO. Slovensko patrí medzi posledné štyri štáty únie, ktoré v tejto otázke nadraďujú ekonomické záujmy nad životy ľudí. V tomto sú si rovné tak vláda Roberta Fica, ktorá problém odbila vytvorením komise (riešenie problému má predložiť v roku 2012), ako aj vláda Ivety Radičovej, ktorá ústami ministerstva obrany, potvrdila rozhodnutie Ficovej vlády.

 Dohovor je koncipovaný tak, že dáva štátom veľmi štedrú, až osemročnú lehotu, počas ktorej sa kazetovej munície musia zbaviť a v prípade potreby možu dostať ďalších osem rokov – to, aby sa žiaden štát nemohol vyhovárať, že to ekonomicky nezvládne. Na Slovensku ide pritom iba o jediný zbrojársky podnik, ktorý túto muníciu, popri množstve iných zbraní a nevojenského tovaru, vyrába.

 V protiklade s všeobecne rozšírenou apatiou voči vojnovému besneniu, a vlastne aj voči mieru, si v utorok chceme pripomenúť Medzinárodný deň mieru verejným zhromaždením. My nepotrebujeme zažiť vojnu na vlastnej koži ako naši starí rodičia, aby sme začali milovať mier. Sme si vedomí hrôz vojny a napriek tomu, že na Slovensku nie je módne hovoriť o mieri, poznáme jeho hodnotu.

 Pozývame vás v utorok 21. septembra o 16:30 do Medickej záhrady v Bratislave a na následný pochod o 18:00 k Námestiu slobody. Okrem iného vyzveme vládu Slovenskej republiky, aby podpísala Dohovor o kazetovej munícii už tento rok. Bol by to od nej skvelý darček, keby potenciálnym obetiam v ohrozených regiónoch darovala pod stromček záväzok, že tieto balíčky smrti Slovensko prestane vyrábať a zničí všetky ich zásoby.