Po období mečiarizmu a dzurindizmu nastalo na Slovensku obdobie ficizmu (s týmto zdanlivo objavným termínom Lidových novín sa pokojne stretnete v akejkoľvek diskusii pod komentármi v slovenských denníkoch).

Po nástupe Roberta Fica nemožno nevidieť, že v ponovembrovom období ide už o štvrtý režim, ktorý sa usiluje vládna koalícia nastoliť – prvý jestvoval do júna 1992, kedy sa vtedajšie politické špičky usilovali odstrihnúť od socialistického systému a od prepojení na sovietsku ekonomiku a urobili základné ekonomické, politické a právne reformy, ktoré presunuli Slovensko z periférie Východu na perifériu Západu.

V rokoch 1992-1998 sa na Slovensku presadzoval systém neliberálnej demokracie (Fareed Zakaria), po 98. išlo predovšetkým o opätovné začleňovanie do štruktúr NATO a EÚ a presadzovanie predovšetkým ekonomických reforiem – súbežne s pozastavením reforiem politického systému a upevňovaním kľúčovej pozície finančných skupín a politických sekretariátov, v čom si Dzurindova nomenklatúra nezadala so svojou predchodkyňou.

S nástupom Roberta Fica sa na Slovensku začína presadzovať zvláštny režim kombinácie štátneho paternalizmu so selektívnym kapitalizmom – štátneho paternalizmu pre masy voličov a odborárov a kapitalizmu pre spriaznené špičky koaličnej trojky. Terčom ataku sú samostatne mysliace a konajúce firmy a individuality a všetko, na čo Robert Fico a kol. nemajú priamy dosah. Nemožno nevidieť, ako sa plíživým aj okatým spôsobom dostáva štát a jeho predstavitelia všade tam, kde sa dá aj nedá a ako sa vymieňa demokracia za valec väčšiny (M. Dzurinda).

Trend normalizácie spoločnosti je zjavný – cieľom sú súkromné umelecké školy, milionári so 47-tisícovým príjmom mesačne, dôchodcovské správcovské spoločnosti, súkromné zdravotné poisťovne, majitelia pozemkov pod budúcimi diaľnicami, majitelia firiem pod nátlakom odborov a nového Zákonníka práce...
Pomenovať tento rodiaci sa systém si netrúfam – tobôž ak jestvuje množstvo politológov a inštitúcií, ktoré sa tým celkom slušne živia. Ale akési desatoro ficizmu sa už viac-menej črtá:

1. Nebudeš pudlíkom nikoho – prinajmenej nie dovtedy, kým to nebude výhodné pre tvoje preferencie a kým sa ti podarí udržať v ľuďoch dojem, že všetko vieš a že okrem Venezuely a Kuby si už všade bol;

2. Neurobíš nič, čo by ti nezvýšilo preferencie alebo ich aspoň neudržalo v súčasnej výške – jedine v prípade, že by sa ti tým podarilo prelomiť zahraničnopolitickú izoláciu – a potom to tým svojim aj tak vysvetlíš;

3. Ctiť budeš 8. marec a 1. máj, lebo tieto dni ti pripomínajú najkrajšie zážitky z mladosti a takých, ako si ty, je na Slovensku väčšina – a na preferenciách sa to nemôže neodraziť;

4. Nezosamostatníš Kosovo – prinajmenej nie dovtedy, kým ti Angela a Tony a Jacques a Vladimir a Jirko nepovedia, že podobnosť medzi Kosovom a Žitným ostrovom je skutočne len náhodná a pravdepodobnosť podobného vývoja nulová;

5. Nebudeš túžiť po majetku protivníka svojho – samozrejme, majetku ďalších nebankových subjektov, ktoré sa skrývajú pod maskou dôchodcovských správcovských spoločností, sa toto prikázanie netýka – tobôž ak ide len o zverený majetok občanov, z ktorých si už 48 percent myslí, že to robíš naozaj dobre a toto číslo určite nie je konečné;

6. Nedovolíš súkromným zdravotným poisťovniam, aby sa obohacovali z financií štátneho rozpočtu, pretože ak štát platí za svojich poistencov, dá rozum, že chce ovplyvniť, kam tieto jeho peniaze potečú;

7. Vrátiš štátu, čo štátu patrí, lebo nie je normálne, aby v privatizovaných strategických podnikoch mali manažérsku kontrolu zahraniční investori a nie štát, vlastník nadpolovičného podielu a je skutočne najvyšší čas, aby sa v praxi vyvrátila neoliberalistická fáma, že štát je tým najhorším vlastníkom;

8. Vyvlastníš toho, kto sa na predaji svojej pôdy chce obohatiť a vlastný súkromný majetok je pre neho dôležitejší ako záujem štátu stavať diaľnice rýchlo a efektívne, nech si o tom ústava hovorí čokoľvek;

9. Vyhlásiš za milionára vhodného na nadštandardné zdanenie každého, kto zarába viac ako 1300 euro mesačne, aj keď toto kritérium na Západe ani na Východe nikdy nepochopia;

9. Nebudeš ako oni a za teba sa nebude kradnúť ako sa kradlo za Mečiara a za Dzurindu – ale na koaličnej rade to radšej nebudeš hovoriť, lebo nemáš rád, keď sa ti Vlado a Jano smejú za chrbtom.

 
Optimistické je – parafrázujúc Ferka Mikloška spred niekoľkých rokov, keď Margaret Thatcherovej hovoril, akých veľkých dobyvateľov už obyvatelia územia medzi Tatrami a Dunajom prežili - že tak ako spoločnosť s odrenými ušami prežila mečiarizmus a dzurindizmus, má potenciál aj na prežitie ficizmu.

Aj keď to tak momentálne nevyzerá.

Róbert Kotian