V každom poriadnom štáte majú okrem superligy aj najnižšiu súťaž, povedzme, štvrtú bé triedu, z ktorej už niet kam vypadnúť. Čisto teoreticky je to pomerne upokojujúce postavenie; stres z prípadného vypadnutia do ešte nižšej súťaže, ktorý máta hráčov, funkcionárov i fanúšikov vo vyšších divíziách, ligách či superligách, je už v týchto hlbinách neškodný.

Hráči už môžu hrať uvoľnene, iba pre radosť z hry, kvôli ľuďom. Tréneri sa nemusia obávať, že ich vykopnú. Fanúšikovia sú na tejto futbalovej nížine tolerantnejší; uspokojí ich aj občasná výhra, ba dokonca aj remíza. V prípade, že u nich raz za čas pustí perie aj kandidát na postup, uložia úspech do kolektívnej pamäti a ešte aj po rokoch naň spomínajú.

V praxi je takáto idyla vyslovene zriedkavá. Pre väčšinu obcí, ktoré majú svojich na dne, vyvoláva tento fakt pocit skupinového poníženia. Tabuľky sa zverejňujú v lokálnej i v regionálnej tlači; s istým oneskorením ich prináša aj celoštátny športový denník. Ľudia z futbalovo úspešnejších obcí si fanúšikov grambľavých doberajú. Dourážaní obyvatelia si potom utŕžené príkoria vybíjajú na hráčoch a funkcionároch; prestanú chodiť na zápasy, alebo tam chodia iba preto, aby si zapískali, zanadávali, pričom neškodné prekáračky neraz vyhrotia do zlomyseľného výsmechu.

V takej situácii sa klub posledných musí rozhodnúť: buď sa rozpustí, alebo sa pokúsi odraziť od dna. Ak sa rozhodne pre druhú alternatívu, vymení ľudí na čele. Zbaví sa neperspektívnych hráčov, siahne do dorastu. Nájde sponzora, aby mohol tak, ako sa patrí, platiť trénera aj hráčov. Prelanári zrelého réžiséra hry zo vzdialenej dediny, vytvorí obecný fond na podplácanie rozhodcov. Rozvinie agroturistiku, založí výrobný podnik, alebo aspoň čistiareň špinavých peňazí. Atakďalej... Futbal sa v obci stane generátorom občianskej solidarity, ktorá vytvorí podhubie nielen pre futbal, ale pre všestranný rozkvet dediny. Takáto obec sa už po niekoľkých rokoch môže prebojovať aj do prvej ligy.

Aj politici majú svoje súťaže. Ich verejné i utajené zápolenia zviditeľňujú relácie turnajovej publicistiky a výsledky periodických výskumov verejnej mienky. Podaktoré, kedysi víťazné strany, sa ocitli po dvanástich rokoch tesne nad dnom. Ani v takejto situácii však nezačnú politici zviazaní stratégiou a taktickými pokynmi svojich straníckych ideológov hrať tak, aby zaujali svojich voličov... Radšej sa urazia. Ak by sme sa vrátili k športovej terminológii, obviňujú obecenstvo, ktoré prestáva chodiť na ich zápasy, že nerozumie futbalu, že nedokáže oceniť ich elegantnú, štýlovú hru, že nerozumie pravidlám, a preto píska aj vtedy, keď by malo vybuchnúť do ovácií, alebo aspoň zatlieskať. Vyčítajú súperom, že to, čo hrajú, už nie je futbal. Všetkých rozhodcov považujú za podplatených. Zazlievajú televízii, že neprenáša ich zápasy v priamom prenose. Svoj klub však odmietajú rozpustiť, lebo si zakladajú na tom, že kedysi, hoci pod iným názvom, hrali prvú ligu...

Iba málokedy sa stáva, že ktosi zvnútra mužstva prehodí, že už nehrajú tak dobre ako kedysi, prípadne, že futbal sa hrá na góly, nie na krásu, že by sa nemali spoliehať iba na štandardné situácie, ale radšej tvorivo kombinovať... Koryfeji klubu zakaždým takéto hlasy rázne utlmia. Záleží im na tradícii, na starých vyblednutých dresoch, zakladajú si na fér plej...

Majú pravdu... (Teraz vravím opäť o politikoch.) Preto tých svojich po ťažkých dilemách znovu a znovu opäť volím. Veď sú to predsa naši. Raz sa už musia odpútať od dna tabuľky. Aj na futbal ešte chodím. Už nie na najväčšie štadióny, radšej na ihriská mužstiev, ktoré sú v najnižšej súťaži. Tam majú ešte hráči radosť z hry. Dokonca aj vtedy, keď tesne prehrajú.

Na záver kacírskej dilemy lojálneho voliča štandardnej strany si však neodpustím drobnú radu: Keď sa ocitnete celkom na dne, nesnažte sa hneď, za každú cenu od neho odraziť. Na dne sa oplatí chvíľu pobudnúť. Na dne si možno osvojiť iný uhol pohľadu. Uhol pohľadu štandardných ľudských bytostí, ktoré sa naučili vegetovať na dne aj bez šnorchlov či akvalungu. Zadržte na chvíľku dych, počúvajte, zbierajte podnety. Ak s tými najlepšími pred voľbami vyrukujete, môžete sa vynoriť v hornej polovici tabuľky. Nie ako bublina... Ako čierny kôň súťaže.

Eugen Gindl