Pred niekoľkými dňami zatkli v hlavnom meste Lotyšska - Rige - opitého britského občana. Čúral pri Pamätníku Slobody. Chuligán bol zatknutý deň po tom, ako britské veľvyslanectvo v Rige spustilo kampaň, ktorá má zlepšiť pohoršujúce správanie viacerých návštevníkov zo Spojeného kráľovstva. Britská ambasáda odporúča svojim turistom nasledovné: „Nemočte na verejnosti, použite záchod“.

Keď som si toto odporúčanie prečítal, zhrozil som sa. Predstavil som si nebezpečenstvo, ktoré od britských turistov číha na hlavné mesto mojej vlasti. Tí ľudia by napokon mohli v Bratislave hľadať miesto na čúranie! Uvedomil som si hrôzu, ktorá môže nastať, keď opitý Brit začne v Bratislave hľadať Pamätník Slobody. Naliehavo prosím Bratislavčanov, aby nikomu neprezradili, že my Pamätník Slobody nemáme. Precestoval som všetky európske hlavné mestá a všade Pamätník Slobody majú. My nie. Asi vieme prečo.

Pamätníky Slobody si stavajú zvyčajne občania, ktorí si slobodu vybojovali. Bratislavčania - a mám nedobrý pocit - že i väčšina Slovákov mali to šťastie, že im slobodu vždy vybojoval niekto iný. V roku 1919 víťazné veľmoci vo Versailles za pomoci Štefánika,  v roku 1945 sovietski vojaci, v roku 1968 k nám slobodná jar prišla z Prahy, rovnako ako k nám odtiaľ v novembri 1989 prišla nežná revolúcia. (Pre objektivitu treba povedať, že z Prahy k nám prišiel v roku 1948 aj komunizmus).

Neexistencia Pamätníka Slobody má však napokon aj výhody. Papaláši nezastavujú mestskú dopravu, keď by k nemu kládli vence a britskí turisti nemajú čo občurávať. Je veľkou zásluhou bratislavských mestských pánov, že vyšli britským opilcom dokonale v ústrety. Z obavy, aby neočurávali slovenské pamätníky, nepostavili pre istotu ani pamätníky slovenských velikánov. Ak by podgurážený Brit dostal chuť pustiť to trebárs k pamätníku Štefánika, Hlinku, Hodžovcov, Kollára, Hurbana, Sládkoviča, Vajanského, Kukučína, Murgaša, Warhola, Clementisa, Osuského či Dubčeka, vyšiel by naprázdno. V hlavnom meste slovenského národa nájdete Hviezdoslava, po dlhšom hľadaní Hollého a Kráľa, bystrozrakejší spoznajú Štúrovcov a that is it, dear british drunken friends. Nie som si istý, či skutočných britských fajnšmekrov nahrážky v podobe Čumila, Šénenáciho, Napoleona, Andersena či Márie Terézie v prezidentskej záhrade uspokoja.

Poriadny britský opilec chce očúravať na úrovni. Ešteže Maďari postavili na Budínskom hrade jazdeckú sochu slovenskému generálovi Hadikovi. Obávam sa však, že o Hadikovi netušia nielen čuraniachtiví Briti, ale ani Slováci...

Je nekorektné pohoršovať sa nad správaním opitých Britov v Bratislave, keď im nevychádzame v ústrety. Skutočnosť, že Slováci si nevážia svojich velikánov, by som ešte dokázal prežrieť, ale že si Slováci nevážia ani sami seba, je donebavolajúce. V Bratislave totiž niet nielen pamätníkov velikánov, ale ani verejných záchodov. Nemyslím pamätníkov, ale reálnych záchodov, kde by si mohli čuraniachtiví občania rôznych národov a národností uľaviť. Pamätám si, že v čase nedávnom malo naše hlavé mesto verejné WC na Námestí SNP, Hviezdoslavovom námestí, Šafárikovom námestí, Októbrovom námestí a Kollárovom námestí. (Keď už ten Kollár nemal v Bratislave sochu, mal aspoň záchod!). Boli to funkčné, udržiavané záchody, len mali jednu chybu. Nenavštevovali ich britskí turisti. Záchody totiž fungovali za totality a vtedy k nám britskí turisti nechodili. Dnes k nám chodia, pijú lacné pivo a potrebujú čúrať.

Keď normálny britský opilec zistí, že v Bratislave niet kde, nebude riskovať a letieť prvým lietadlom do Rigy.  Môže sa naštvať a uťať ruku Šénenácimu. Ako sa to už stalo. Ale aspoň sa mestskí policajti naučia za peniaze britského veľvyslanectva po anglicky. Hoci, nechcel by som byť v koži mestského policajta, ktorý má Britovi tesne pred prasknutím močového mechúra vysvetliť, že v jednom európskom hlavnom meste sú pamätníky slobôd, velikánov a verejných záchodov vecou neznámou.

That is why do not piddle in Bratislava. But otherwise - keep smiling.