Na výročie Krištáľovej noci vpochochovali maďarskí neonacisti na Slovensko. Vláda síce zúri, no nemala by zabúdať, že príčinou zhoršených vzťahov je aj prítomnosť slovenských neogardistov vo Ficovom kabinete. Niekto nosí horthyovské uniformy pekne viditeľne, niekto domáce gardistické pod oblekom.

Hoci stredná Európa leží oproti iným častiam sveta na pomerne stabilnom tektonickom podloží, na jej povrchu sa dejú otrasy únavnou nevyhnutnosťou ročných období. Kedy a na čiej strane vina, to je na diskusiu, ale cyklická stabilita vo vzájomnom napádaní slovenských a maďarských susedov je fakt tvrdý ako žula. V prekérne vyhrotenej situácii pravda nie je na licitovanie a nezrodí sa ani pomocou otrepaných floskúl o vine a nevine, aspoň dovtedy nie, kým sa na obidvoch stranách barikády bojuje aj prostriedkami extrémistov, resp. rétorikou, ktorou o pôvode konfliktov referuje predstaviteľ SNS.

Príčina a následok

Dunajská Streda vstúpila do hry už len ako ďalší diel seriálu,v ktorom nenávisti rastú rohy priamo pred očami divákov, no nie na ihrisku, ale v hľadisku na tribúnach, resp. poniektorí diváci už s nimi do arény aj prišli. Dokazovať ex post nešvár, ktorého štartovací moment nestihli zaznamenať kamery, je len dokazovanie následku a nie príčiny. (Pre maďarskú stranu je hajlovanie na zásah málo). Príčina, o nej sa vedie spor medzi susednými štátmi, patrí síce medzi doličné skutočnosti, no jej pôvod nie je práve a len na tom mieste, kde sa aktuálne hľadá. Aj bez  predchádzajúcich priekov medzi SMK a vládnou koalíciou o používaní zemepisných  a miestnych názvov  v maďarských učebniciach by  Hnutie mládeže 64 žúp ani Jobbik mali čo aktualizovať na futbalovom štadióne a následne pred budovou slovenského veľvyslanectva v Budapešti. Súčasne však ťažko ignorovať fakt, že  stretu maďarských „fanúšikov“ s policajtmi viac podkúrili vášne živené v politickom ringu aj niektorými predstaviteľmi  SMK už pred udalosťami na ostrovnom futbale. Banda výtržníkov pomocou predstieranej krivdy, že im ide aj o neuspokojené požiadavky maďarskej menšiny, ani nezastierala svoje pravé zámery – demonštrovať  iredentistické nároky.  Pretože to nebolo  podľa manuálu SMK, práve ona sa mala bez dlhého otáľania jasne dištancovať od tzv. podporných akcií tejto  marginálnej síce, ale extrémne exponovanej krajnej pravice.         

Doma a inde

            Hoci ani medzi predstaviteľmi Smeru (Fico, Mikolaj vs. Čaplovič) nebola jednota v tom, ako majú fungovať v učebniciach názvy, zdravý rozum dá prednosť logike: nemožno predsa maďarskú gramatiku vykrúcať slovenskými príponami a slovenskú maďarskými. To nie je otázka pohľadu slovenskej vlády na menšinovú politiku, ale na pravidlá slovenského a maďarského pravopisu. O čo bude slovenské vlastenectvo chudobnejšie, keď pripustí, že každá cudzia reč má vlastnú  tradíciu a normy, od ktorých je existenčne závislá a môžu sa slová sa ohýbať jedine ich pomocou? Predsa aj reč v kmeňových komunitách niekde v buši tvorí  podložie i výraz etnického bytia. Na to by žiadna exekutíva ani parlament cudzieho štátu nemali smieť siahnuť. V tomto zbytočne spolitizovanom spore by mal každý rozumný Slovák stáť za požiadavkou, ktorá nie je výmyslom SMK, ale alfou a omegou bytia každej národnostnej menšiny.

             Vyskytujú sa aj konfabulácie, akej sa dopustil  József Berényi (za Dzurindovej vlády štátny tajomník MZV), keď v otázke používania slova Felvidék, argumentoval, že SMK tento termín nepoužíva. Ale to je lož. Pamätáme si podpredsedu SMK Miklósa Duray, keď  v Budapešti pred  stopäťdesiatisícovým davom stál po boku lídra Fideszu a zreval  „Felvidék je s tebou!“   Treba ešte významnejšie fórum na to, aby platilo v pevnom  súručenstve Fideszu s SMK to, čo Duray  povedal, alebo pro domo sa bude používať iný slovník, ale potom nemôže byť ani reč o lojalite poslanca voči svojmu štátu. Mandát, t.j.  poverenie od voličov je tou chúlostivou barličkou, ktorá nedáva poslancovi oprávnenie sa o ňu opierať v parlamente cudzieho štátu, nota bene, keď sa  tam vydáva za „Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny“.  Tým sa dehonestuje legitímny vzťah medzi parlamentmi dvoch či viacerých krajín a utváranie akéhokoľvek fóra cudzokrajných poslancov za chrbtom materského parlamentu je prinajmenšom ako hosťovanie futbalistu bez glejtu.       

Transkripcie

             Keď sa ešte vrátim k svätému právu našej najpočetnejšej  menšiny na vlastnú reč vo svojej domovine na Slovensku, hoci ju vždy za svoju nemajú,  slovom i písmom v učebniciach a vôbec,  poďme pekne po susedsky aj k názvom používanom v Maďarsku.  Maďari doma uvádzajú v domácom jazyku všetky historické názvy miest, obcí, hôr a regiónov a  to je ich panská vôľa, a prečo aj nie, keď to zodpovedá vlastným normám, zvyklostiam, tradícii. Ale o inom  je to, keď v publikáciách vydávaných v Maďarsku v anglickej či inej reči figuruje Bratislava ako Pozsony. To je pre cudzinca ťažko stráviteľný jazykový nonsens. Z  Budapešti nejde cudzinec do Pozsonyu, ale Bratislavy. Spomínam si na časy, keď som po revolúcii žil a pracoval  v Budapešti ako spravodajca čerstvo založenej Národnej obrody, na diaľnici medzinárodného významu  cestné tabule  jednostaj avizovali smer Pozsony, no nie Bécs, ale Wien. Tabule sa dajú vymeniť, ale keď sa do graficky inak veľmi pekne upravenej knihy uvedú v anglickej reči názvy slovenských miest ako View of Pozsony, The Castle of Árva (Orava),  View of Selmecbánya (Banská Štiavnica), The gate of Körmöcbánya (Banská Kremnica) a pod., to znie ako pomsta za Trianon, lebo pri maďarskom názve Bécs látképe figuruje View of Vienna a nie of Bécs, (in: Dunai vázlatok, Sketches on the Danube, vyd. Közép-európai Kulturális Intézet) Upozorňovať na to, že nie je fér písať slovenské geografické názvy v cudzojazyčných publikáciách  v súlade s maďarskou štandardizáciou nie je síce agenda SMK (to by sme chceli veľa), ale prečo sa nepredkladajú  podobné excesy ako argumenty, keď maďarskí politici vyťahujú (z našej strany nedomyslené a necitlivo volené) slovenské transkripcie názvov v maďarskej učebnici vlastivedy.  

Tu a tam

            Keď to  všetko zhrniem a položím na misku váh to, čo (za)váži na jednej a druhej strane sporu, je čo naprávať v parlamentnej politike tu i tam. Hoci vina na miskách nie je rovnako vyvážená a nie vinou z našej strany, nie je ani slovenský  parlament žiadna svätica, skôr naopak - hriešna to dedina. Aj pre život krajiny v dôležitých veciach prevláda medzi poslancami prestížne ego vlastnej strany a nie verejný záujem o blaho všetkých bez prihliadania na partajnú príslušnosť či sympatie. Toť povinná daň za znášanie bremena partokratickej demokracie. Čo však odhlasuje väčšina nemusí byť vždy demokratické. „Demokraciu nemožno plne charakterizovať ako vládu väčšiny, napriek tomu, že inštitúcia všeobecných volieb je najdôležitejšia. Väčšina totiž môže vládnuť tyranským spôsobom“ (in: K. R. Popper Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia II, s.139).

            Opozícia by mala byť alternatívou (hoci často len nútenej či predstieranej) koaličnej zhody, ale bez potreby plynulej komunikácie a konsenzu s SMK bude jej potenciál cca o aktuálnych sedem – osem percent menší. A pokiaľ vektor koaličnej menšinovej politiky budú (spolu)určovať  afekty SNS voči pragmatickým konsenzom, plus Slotova hrubá rétorika, potom sa zakaždým akýkoľvek ústupok menšine, či nepriznania požadovaného bonusu, môže  zaťažiť koeficientom už priam sofistikovaného podozrievania z úkladov proti územnej suverenite nášho štátu. Krokom vpred by mohla byť schopnosť pod kožuproblémov tak, aby emóciam bolo tesno a relevantným argumentom voľno.

Autor je spisovateľ, dramatik a publicista

Súvisiace články:

• Porazili sme aj fašizmus?