Predseda vlády Robert Fico v uplynulých dňoch počas osláv SNP vyslal smerom k médiám a v menšej miere aj smerom k celej spoločnosti tri výzvy. Otázkou je, či sú tieto výzvy skôr propagandou politika ako posolstvom štátnika.

Uvedieme si obsah týchto výziev a súčasne sa zamyslíme, či spĺňajú, alebo nespĺňajú kritériá propagandistického pôsobenia politika, alebo či ide o dôležité a úprimné výzvy štátnika.

Po prvé, prinajmenšom časť komentátorov médií označil predseda vlády za „kibicov“, ktorí tak pôsobia údajne preto, lebo im chýba štátna identita a nevedia sa stotožniť s „osudom vlasti“.

Podľa agentúrnych správ (prepis jeho prejavu nie je k dispozícii na stránke Úradu vlády) Robert Fico povedal: „Útoky mediálnych kibicov, ktorí sa nevedia stotožniť s osudom vlasti, ani si nájsť štátnu identitu, z nich robia duchovných bezdomovcov.“

Ide tu o propagandistickú metódu nazvanú stereotypizácia alebo nálepkovanie (Stereotyping or Labelling). Cieľom tejto propagandistickej metódy je podnietiť v cieľovej skupine obyvateľstva predsudky tým, že objekt propagandistickej kampane sa nazve („nálepkuje“) názvom alebo symbolom, ktorý cieľová skupina nenávidí, ktorého sa obáva alebo ktorý považuje za nežiaduci.

Povedzme si, kto má rád kibicov? Vo všeobecnosti nikto, a osobitne nie na anti-intelektuálnom Slovensku, kde kritika a iný názor sú často považované za spoločensky nevhodné dokonca aj v odborných kruhoch.

Kto má rád duchovných bezdomovcov? Málokto síce presne vie, čo presne toto slovné spojenie znamená, ale ak si ho rozložíme na časti, tak zistíme, že bezdomovci sú väčšinou špinaví, nevľúdni, smrdia, často opití a celkovo nesympatickí. Bez „duchovnej súčasti“ u človeka prevahu nadobúdajú skôr zvieracie inštinkty.

Predseda vlády Robert Fico teda neprestáva vo svojom propagandistickom boji s médiami a k rôznym predchádzajúcim motiváciám kritického písania o vláde a jej predsedovi pridal ďalší, tentoraz psychologický propagandistický argument.

Jeho najnovší spôsob argumentácie veľmi pripomína rétoriku už zosnulého Dušana Slobodníka na adresu médií. D. Slobodník bol v polovici 90. rokov jedným z hlavných propagandistov a ideológov HZDS.

Po druhé, predseda vlády Robert Fico tvrdí: „Vieme prijať kritickosť ako metódu nápravy voči chybám, ktorých sa vláda i štát občas dopúšťajú. Vieme však rozoznať i metódy vedomej deštrukcie."

Tu ide o propagandistickú komunikačnú metódu nazvanú tzv. zámerná významová neurčitosť (Intentional vagueness). Zámerná významová neurčitosť je propagandistická komunikácia alebo fráza, ktoré sú zámerne tak obsahovo neurčité, aby si cieľová skupina mohla pridať vlastné interpretácie. Zámerom je emocionálne inšpirovať cieľovú skupinu tak, aby sa následne ideovo stotožnila s rečníkom prostredníctvom bližšie nedefinovaných fráz, bez podrobnejšieho analyzovania ich závažnosti, zmysluplnosti a pravdivosti.

Kto má rád vedomú deštrukciu? Veď tu ide vlastne o sabotáž dobrých cieľov a úmyslov vlády. Problémom je, že každá vláda si myslí, že je dobrá, ba po čase dokonca že je najlepšia možná... Preto liberálna demokracia ústavne obmedzuje termíny vládnutia.

Tento spôsob komunikácie opäť pripomína slobodníkovsko-hofbauerovskú rétoriku zmiešanú spolu s komunistickou rétorikou 50. rokov minulého storočia. Roman Hofbauer bol ďalším významným ideológom a propagandistom HZDS.

Bolo by zaujímavé, keby predseda vlády uviedol, ako vie rozpoznať „metódy vedomej deštrukcie“ zo strany médií. Bol by to potenciálne užitočný príspevok do výskumu alebo teórie psychologickej diverzie z pohľadu právnika.

Po tretie, predseda vlády Róbert Fico vyzval na spájanie: „Aj medzi vami (novinármi) je kopa ľudí, ktorí spochybňujú Slovenskú republiku, ktorí spochybňujú vládu. Výzva by mala smerovať ku všetkým, aby sme sa dali dohromady, pretože inak táto krajina bude mať v budúcnosti veľké problémy."

Z pohľadu psychologického propagandistického pôsobenia ide o použitie tzv. trblietajúcich sa všeobecností alebo príťažlivých fráz (Glittering generalities). Príťažlivé frázy sú emocionálne výrazne príťažlivé slová spájané s jednoznačne hodnotovo orientovanými konceptmi a predstavami, ktoré v sebe obsahujú presvedčenie bez podporných faktov alebo rozumovej úvahy. Odvolávajú sa na emócie spájané s láskou ku krajine, domovu, túžbou po mieri, slobode, sláve, cti a podobne.  Vyžadujú od nás súhlas bez skúmania podstatných dôvodov. Hoci slová alebo frázy sú neurčité a znamenajú rôzne významy pre rôznych ľudí, ich celkové posolstvo je vždy pozitívne. Zámery propagandistu sú vždy dobré, želateľné a cnostné.

Veď kto by nechcel jednotu? Kto by nechcel žiť v ideálnej mystickej komunite, kde by sme boli všetci šťastní a jednotní, bez sporov a problémov?  Idylický návrat do raja. A najmä by sme boli bez „zlých“ novinárov.

______________________________________________________________________________

Zdroje:

http://www.sme.sk/c/3461961/Fico-V-mediach-su-duchovni-bezdomovci.html

http://www.sourcewatch.org/index.php?title=Propaganda