Ministerstvo zahraničných vecí v spolupráci s občianskou spoločnosťou zorganizovalo demonštráciu proti bieloruskému režimu, zatiaľ čo riaditeľ London School of Economics musel odstúpiť kvôli kontaktom školy s líbyjským režimom. Dve udalosti, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia. To, čo ich spája, je pokrivená chrbtica občianskej spoločnosti v prístupe k nedemokratickým režimom.

V Bratislave sa pred dvoma týždňami konalo stretnutie V4, ktorého cieľom bolo odsúdiť Lukašenkov režim a vyzvať ho na dodržiavanie ľudských práv. Popri tomto summite Ministerstvo zorganizovalo občiansku demonštráciu na Hviezdoslavovom námestí, kde politici a osobnosti demonštrovali svoj hodnotový postoj voči bieloruskému režimu. Podľa komentáru SME „slovenská diplomacia prestala byť na smiech“, lebo „začala niečo robiť z presvedčenia a nečaká na spoločné stanoviská EÚ.“

Ministerstvo, Mikuláš Dzurinda a veľká časť ľudí, ktorí na Hviezdoslavovom námestí skandovali proti-lukašenkovské heslá, nevedeli prísť na meno demokratickým silám v rúcajúcich sa režimoch severnej Afriky. Právo na demokratickú vládu vystriedalo mlčanie alebo strach z islamu, ktorý ovládne tieto krajiny a zničí Izrael.

Izrael je krajinou, v postoji ku ktorej sa ukazuje naša selektívnosť v kritike porušovania ľudských práv. Zahraničné ľudskoprávne organizácie už roky upozorňujú na porušovanie ľudských práv Palestínčanov na okupovaných teritóriách. Vojenská ofenzíva v Gaze v roku 2009 so sebou priniesla masívne porušovanie ľudských práv, cielené útoky na civilistov, používanie bieleho fosforu nad obývaným územím a následnú bezprecedentnú blokádu civilistov vo vojnovej zóne. Rovnako, ako v prípade Spojených štátov, časť občianskej spoločnosti privrela oči pred očividným porušovaním ľudských práv v súvislosti s „vojnou proti terorizmu“. Na porušovanie práv však máme povinnosť upozorniť, nech sa deje kdekoľvek, čo platí aj pre časť ľavice, ktorá má zas svoju „slabosť“ pre ľudové režimy Južnej Ameriky.

Kým politická reprezentácia sa ešte môže vyhovoriť na tvrdú realitu mocenskej medzinárodnej politiky, takáto dvojtvárnosť zo strany občianskej elity je zlyhaním jej úlohy byť svedomím spoločnosti, do ktorej sa tak rada štylizuje.

Občianska spoločnosť sa až veľmi často stáva legitimizátorom záujmov svojich chlebodarcov. Výrazne sa to ukazuje v prípade akademického sveta. Obmedzenie financovania z verejných zdrojov prirodzene pritlačilo univerzity hľadať donorov v nedemokratických krajinách, ktoré radi získajú legitimitu spoluprácou s prestížnymi západnými univerzitami Ekonomická veda ako taká stratila kritický odstup od investičných bánk, ktoré držali intelektuálnych lídrov tejto disciplíny na svojich výplatných páskach ako konzultantov a členov správnych rád. Podobne na Slovensku sa až príliš veľa občianskej aktivity odvíja od toho či sa na daný projekt nájde financovanie od ochotného donora. Valná časť demokratizačnej pomoci zo slovenského neziskového sektora smerovala do krajín v ktorých s ktorými sa Západ „nerozpráva“. Na druhej strane Egypt, Líbya či stredoázijské republiky, kde veľkú rolu zohráva obchodný a strategický Západu záujem ostali mimo záber demokratizačného snaženia občianskeho sektoru.

V žiadnom prípade netvrdím, že sa jedná o konšpiráciu, je to žiaľ prirodzený výsledok situácie, keď zahraničné nadácie a SlovakAid nemajú zaújem o aktivity v týchto krajinách.

Občianska spoločnosť, však nemôže klesnúť na úroveň servisného sektoru, ktorý hovorí jedine to, čo si donor pýta, bez schopnosti ideologickej sebareflexie. Jednou z najväčších výziev pre demokracie, „nové“ či „staré“ stále ostáva vytvorenie a udržanie takého občianskeho sektoru, ktorý bude schopný moc kontrolovať a nie jej nadbiehať.

Autor študuje politológiu na London School of Economics.