Svetový deň náboženstiev, ktorý každoročne pripadá na tretiu januárovú nedeľu, nám ponúka príležitosť opätovne poukázať na jeden z najväčších rozporov medzi deklarovanými a uplatňovanými ľudskými právami na Slovensku.

Odluka štátu od cirkvi bola popri zrušení článku 4 komunistickej ústavy jednou z prvých požiadaviek revolúcie z roku 1989. Kým k likvidácii vedúcej úlohy KSČ došlo v priebehu dvoch týždňov, k ústavnému zabezpečeniu náboženskej neutrality štátu sme sa nedopracovali ani v priebehu dvoch desaťročí. Ide pritom o nevyhnutnú podmienku slobody vierovyznania.

Stav, keď sa deklarovaná náboženská sloboda týka iba registrovaných cirkví, sa naďalej ponáša na situáciu v totalitárnom štáte, ktorý určuje, koho sa ľudské práva budú a koho nebudú týkať. Tento princíp je bez akýchkoľvek pochybností hlboko diskriminačný. Pripomeňme si, že na registráciu náboženského spoločenstva potrebujete najmenej 20 000 podpisov, čo je dvojnásobok počtu ľudí potrebného na zaregistrovanie politickej strany vo voľbách. Výsledok tohto stavu je viac ako bizarný. Dnes je na Slovensku registrovaných 15 cirkví a náboženských spoločností, no väčšina z nich (evidovaná pred platnosťou zákona) bola oslobodená od tejto podmienky. Deväť z týchto cirkví teda nielenže nemá požadovaný počet členov, ale v niektorých prípadoch je dokonca nižší ako počet ľudí hlásiacich sa na Slovensku k islamu. No kým moslimovia ako príslušníci jedného z najväčších svetových náboženstiev sa musia u nás trápne skrývať pod zásterkou Združenia priateľov islamskej literatúry, jehovistom (považovaným donedávna za sektu) sa podarilo nazbierať 20 000 podpisov a stali sa oficiálnou náboženskou spoločnosťou. Podobne je to aj so spoločenstvom bahájov, ktorí sú u nás evidovaní ako sekta, kým vo svete sú uznaní za jedno z deviatich najvýznamnejších náboženstiev planéty. Tento systém nielenže potláča náboženskú slobodu, ale umožňuje predstaviteľom nebezpečných siekt a kultov aktivizovať sa v snahe získať príspevok od štátu.

Štát pritom financuje nielen prevádzku cirkví, ale aj ich schodok v hospodárení a dokonca i Slovenskú katolícku charitu a Evanjelickú diakoniu, čo je obzvlášť bizarné, pretože vykonávať charitatívnu činnosť dokáže ľubovoľná mimovládna organizácia. Ako sa chce cirkev starať o iných, keď sa nedokáže postarať sama o seba? A poďme ďalej. Nezabúdajme, že štát podľa zákona nemá právo obmedzovať počet duchovných, čo znamená ďalšie z roka na rok sa zvyšujúce výdavky. Celková suma na činnosť cirkví z rozpočtu ministerstva kultúry tak predstavovala roku 2000 vyše 500 miliónov korún, no dnes sa už blíži k miliarde, čo je cifra, ktorá blokuje alebo existenčne ohrozuje možnosti rezortu venovať sa napríklad obnove kultúrnych pamiatok či financovaniu filmovej tvorby. Pritom neexistuje možnosť, ako kontrolovať používanie týchto prostriedkov. Nečudo, že potom sú bežné také praktiky, ako keď katolícka cirkev prenajala Jozefovi Majskému poľovnícky revír a on jej za to dal urobiť okno na Dóme sv. Martina...

Požiadavky na registráciu cirkví sú na Slovensku najtvrdšie spomedzi všetkých štátov Európskej únie. Ak takéto podmienky v krajinách vôbec existujú, pohybujú sa v desiatkach alebo stovkách potrebných podpisov, nie v desaťtisícoch. Odluka cirkvi od štátu (alebo v našom prípade už vari odluka štátu od cirkvi) patrí pritom medzi základné piliere demokratickej štátnosti. Dnes tomuto procesu fakticky bráni prijatá Základná zmluva medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Jediný spôsob, ako ju vypovedať, je obrátiť sa na Ústavný súd SR, či zmluva z hľadiska medzinárodného práva neporušuje základný princíp rovnoprávnosti a či neodporuje Ústave SR. Dosiaľ to nikto neurobil. Všetky vládne garnitúry boli v týchto otázkach voči Vatikánu neuveriteľne servilné. Nezabúdajme, že spomínanú zmluvu síce presadilo KDH, ale jej prijatie inicioval roku 1997 vtedajší premiér Vladimír Mečiar. Smer pred voľbami ústami Dušana Čaploviča síce pripúšťal možnosť odluky cirkvi od štátu, ale po nástupe k moci túto agendu opustil po tichej dohode s predstaviteľmi kléru. Treba pripomenúť, že toto je taktika, ktorú začal uplatňovať pôvodne Mussollini, keď si chcel získať podporu Vatikánu, aby cirkev nekritizovala jeho politiku. Mečiar, Dzurinda i Fico sa v tomto smere správajú rovnako.

Diskriminácia v otázkach vierovyznania či slobody svedomia sa neprejavuje len pri problémoch s uznaním menších náboženských spoločností, ale aj pri presadzovaní práv ateistov. Ich požiadavky šírenia humanistickej etiky sa nezohľadňujú napríklad pri vysielaní verejnoprávnych médií, hoci percento týchto ľudí je vyššie ako počet väčšiny príslušníkov registrovaných náboženských spoločností. Preto je spôsob samofinancovania cirkví v demokratickej spoločnosti nevyhnutný a v určitom zmysle praktický pre všetky strany. Vďaka nemu by štát získal potrebné prostriedky na financovanie priorít štátneho rozpočtu, cirkev by získala šancu presvedčiť veriacich o čistote svojho poslania a občania by získali vedomie, že ich dane sa rozdeľujú spravodlivejšie. Lebo ako hovorí český filozof Václav Bělohradský, politický systém, ktorý nie je neutrálny a obliguje občanov, aby v rámci svojej občianskej identity vyznávali nejaké náboženstvo, nemôže generovať legalitu, ale len moc jedných nad druhými.

Eduard Chmelár

Autor je historik a publicista, predseda Združenia svetoobčanov