Slovenská kultúrna pravica prežila po dlhom čase pekný týždeň. Štefan Hríb, ktorý najskôr napadol skupinu J and T, sa u nej nakoniec zamestnal. Vyvolalo to pobavenie u všetkých, ktorí si pamätajú, za akých okolností sa stal hovorcom holdingu Maroš Sýkora. Hríbovi už ani neprekáža, že trashové spravodajstvo Jojky je stelesnením toho, čím voľakedy ostentatívne opovrhoval v duchu sloganu „bulvár zabíja.“ Čo už, veď jeho úvodníky majú hodnotu nejakých 40 halierov.

   Samozrejme, že sa všetci tešíme na reláciu, vďaka ktorej, ako nám raz Štefan pripomenul, sa môže pospolitý ľud vôbec dozvedieť, že existujú aj iné predstavy o spoločnosti, ako má napríklad pán Pinera. Ten Pinera, člen Pinochetovho kabinetu, ktorému pohotové slovenské média dali priestor na prezentovanie úžasnej myšlienky druhého piliera, bez toho, aby nám povedali, že bol dlhé roky jedným z  pilierov fašistickej diktatúry. Ešte že tu máme pápeža,  ktorý v piatok vysvetľoval európskym intelektuálom, zhromaždeným v parížskom Bernardítskom kláštore, ako nie je dobré pohrávať sa s morálnym relativizmom. Russell Crowe vo Vlaku do Yumi o 3 10 by dodal:“ Mohli by ste si nato zvyknúť.“  

   Inak by sme len ťažko pochopili dilemu muža, ktorý si myslí že „lepšie je sa mýliť s USA ako mať pravdu proti nim.“ Nechce sa mi veľmi rozprávať o Schutzovi, ktorého túžby mať na záhradke leteckú základňu a na Dunaji americkú lietadlovú loď, už dostatočne okomentovali onakvejší glosátori. Mám ale neodolateľnú chuť napísať o niekom, kto si v tejto partokratickej gubernii uzurpuje právo hodnotiť prácu novinárov.

   Uhádli ste, reč je o samozvanom arbitrovi slovenských médií Gabrielovi Šípošovi, ktorý je spolu s Radom Baťom - šťastným majiteľom plazmového televízora - úchvatným príkladom toho, ako dokázala tzv. intelektuálna pravica premeniť vlastnú pologramotnosť na normu. 
    Šípoš je chlapec, ktorý chce stále niekoho na niečo alebo pri niečom prichytiť. Dostal nato aj veľké peniaze, podporu portálu Sme a  jeho“projekt“ ide pod značkou obskúrneho pravicového ekonomického inštitútu. Šípoš, ktorý podľa mojej vedomosti nestrávil v živote v žiadnej redakcii ani jediný deň, sa denno - denne snaží presviedčať, že za konzervatívne peniaze, na konzervatívnom denníku z konzervatívneho inštitútu robí „objektívnu prácu.“ Od čias Lasicovej obrany Hríbovho divadielka pri odchode z STV som sa síce dozvedel, že istú časť pravice „objektivita nezaujíma“, no Gabo patrí medzi tých, ktorí ju, aspoň formálne, vyžadujú.

     Minulý týždeň, v duchu konzervatívneho bulváru bodky .týždňa a zaniknutého station.sk napadol Eduarda Chmelára z toho, že mal údajne vyzvať na bitku novinára. Nakoniec vysvitlo, že Edo Chmelár, zjavne zhnusený z toho, že vydavateľstvo Petit Press vkladá svoju dôveryhodnosť do rúk  extrémistovi Schutzovi, napísal, že tento človek si zaslúži pár faciek. Šípoš má, zdá sa, s Chmelárom nevybavené  účty, čo je ale v našej  legokrajinke  bežné. Horšie je, že v jeho minulotýždňovom textíku sa nám pred očami vykryštalizovala jeho pracovná metóda a spôsob, akým Šípoš vyhodnocuje prácu iných ľudí.
Aby bolo všetkým čitateľom tohto textu jasné, riadim sa odteraz zásadou Lasicovej životnej múdrosti a nebudem nijako objektívny. Navyše si to môžem vo vlastnom médiu - na rozdiel od STV, ktorá nebola Hríbova, aj keď bola Rybníčkova, dovoliť.  

    Po prvé, Šípoša nemá čo zaujímať publicistika inak ako čitateľa. Ako - tak mu môžeme uznať, že robí nejaké štatistiky, z ktorých  vysvitne, že najcitovanejším ekonomickým expertom je nejaký Martin Chren, notorický Pinochetov okiadzač.
    Po druhé, Šípoš patrí do generácie pravicových referentov, ktorých kariéra v slovenskom verejnom priestore začala nejakou stážou v USA. Nič proti stážam v USA, sám som tam strávil niekoľko mesiacov, no to snáď ešte nie je dôvod na vyrábanie mimetických noriem.
    Po tretie, Šípoš považuje za vrchol investigatívnej a viac - menej akejkoľvek žurnalistiky anglosaskú, čo je spôsobené  tým, že jeho kultúrne referencie sú limitované na Spojené štáty. Práve anglosaská tlač však na plnej čiare zlyhala v hodnotení irackej vojny a v snahe  vymaniť sa spod vplyvu spindoctorov a manipulátorov Bushovej administratívy.
    Po štvrté, Šípoš  zavádzal, keď hodnotil konflikty súčasnej vlády s médiami. Šípoš nikdy nespomenul, že cieľom súkromných médií je predovšetkým vytváranie zisku, čo značne mení motivácie sporu medzí vládou a médiami.
    Po piate, zdá sa, že Šípoš nevie, za akých podmienok pracuje väčšina slovenských novinárov, ktorí majú ešte ambíciu robiť žurnalistiku. Že sú často finančne vydierateľní, že ľudia, ktorí píšu v ekonomickej tlači  ódy na „reformy“ prežívajú v petržalských garsónkach s hypotékou na 50 rokov, že musia produkovať obrovské množstvo textov, ktoré preto logicky nemôžu byť štandardne kvalitné.

    Šípoš, ktorý ako každý správny slovenský kultúrny pravičiar žije z grantov a nadácii netuší, čo to znamená, keď Vám v denníku ponúknu nástupný plat 18 000 a stravné lístky. Tak ako nevie, že mnohí slovenskí novinári prichádzajú na medzinárodné politické udalosti bez počítačov, alebo bez pripojenia na internet. Šípoš netuší v akých podmienkach bývajú častokrát slovenskí novinári na služobných cestách, ktorými si cez ušetrené diéty prilepšujú na peknú karosovú dovolenku v Chorvátsku.   

   Naopak, napriek tomu, že vie o fatálnej kolúzii medzi inzerentmi a majiteľmi novín, o prepojení vydavateľov na politické strany, sa tvári, akoby prišiel z Marsu a každému rozdáva príručky BBC o novinárskej deontológii.

    Samozrejme, že aj Šípoš má právo žiadať, aby bola slovenská žurnalistika kvalitná, aby nejaké detičky na tlačových konferenciách nekládli politikom infantilné otázky, aby sme tu nemali nedeľné besiedky, kde  moderátor nie je schopný zvládnuť viac ako jedného hosťa a všetko končí vetou „poďme ďalej“, kde tatranská hyena neukazuje umierajúcich, kde Schutz nepíše o Harabinovi, Gruzínsku, Európskom parlamente, biológii, výšivkárstve, turistike a tenisových turnajoch, kde neexistuje časopis, ktorý zbiera podpisy pod klerikálnu politickú stranu - čo si Šípoš zrejme nevšimol - a kde sa Hríbova patetická žurnalistika pomenuje nie ako „mienkotvorná“ ale tým, čím je, teda ideologická.

     Aj ja si želám, aby som nemusel ráno v aute počúvať nezmyselné relácie o tom, čo pridať do cibuľovej polievky, aby na mňa nikto nekričal, že na obchvate jazdí  modrá Felícia, aby mi púšťali inú hudbu ako tú, ktorú diktujú playlisty hudobných vydavateľstiev. Toto všetko tu samozrejme nebude, dokiaľ  sa žurnalistika nedostane na Slovensku podľa slov kolegu z jedného denníka „z úrovne brigádnika v Tescu.“

     Média sa stali v tejto krajine  smutným predvojom vzniku novej triedy - kognitívneho proletariátu. My vieme, Gabo, že existuje  El Pais aj Le Monde aj The Independent. A vieme aj to, že z lásky môžeme robiť veľa, no odmietame, aby nás niekto hodnotil podľa kritérií z krajín, kde média nežiadajú od novinárov prinášať obete a kvalitu zadarmo. Romantický zápal si, Gabko nechávame na niečo iné, tak, ako by si si Ty mal niekedy dvakrát nechať prejsť hlavou hodnotenia, o ktoré Ťa nikto nežiadal, na ktoré nemáš žiaden mandát, legitimitu, ani skúsenosť.

     Aj napriek hrozbe, že okrem rozhlasu, printu, internetu, televízie a hudobného festivalu, budeme mať Hríba aj ako zvučku na mobile a videohru, žije v tejto krajine stále dostatočné množstvo ľudí, ktorí sa nenechajú oklamať, a ktorí budú Tebe, Gabriel Šípoš pozornými arbitrami a nie iba nekritickými   klikačmi čítanosti.