JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

GUSTÁV MURÍN: Naše média a strážne psy

Kríza žánru | Slovensko | | 27.01.2008

_ma_small

GUSTAV MURÍN: Naše média a strážne psy

Médiá sú „strážnym psom demokracie“ a ten šteká na každého zlodeja. A ak niekto poruší normy tejto spoločnosti, je nutné na to upozorniť bez ohľadu, do ktorého politického tábora patrí. Preto prekvapuje opätovná túžba súčasnej koalície po „vládnych médiách“.
 

 Pripomína to éru mečiarovskej „Slovenskej republiky“ a jej derivácií, ktoré jeho detičky doviedli ku krachu. Rovnako bola za podivných okolností sprivatizovaná materiálna základňa slovenskej národnej kinematografie, štúdiá Koliba, ktorú ovládlo MMM. Táto ponáška na slávny filmový koncern Metro-Goldwin-Mayer je žiaľ len Mečiar-Mečiarová-Mečiar a dnes znamená bankrot tohto národného striebra, ktoré strieborné plátno už neoživí. Médiá na Slovensku o týchto kauzách nemlčia. Je to snáď chyba médií, že tu máme megalomana, ktorý sa neštíti už takmer ničoho? A že tu máme paradox, keď najväčším ohrozením demokracie na Slovensku bolo a stále je mečiarovské vedenie Hnutia za demokratické Slovensko?
 

 Za osem rokov Dzurindovej vlády sme si vydýchli od najšpinavejších útokov na slovenské médiá, hoci sám Dzurinda prešiel od sympatického prístupu k novinárom ku koncu až na mečiarovskú nôtu, úmerne tomu ako sa zbližoval s Mečiarom samotným. Mečiar ako Frankestein slovenskej politickej scény predviedol za roky svojho vládnutia tie najobludnejšie metódy na likvidáciu slobodných médií ako poistky demokracie pred potenciálnymi diktátormi. A pán Mečiar má ten potenciál za dvoch Putinov aj s Kaddáfím navrch. Počas jeho vlády došlo k únosu prezidentovho syna, pričom vďaka obetavosti médií vieme takmer presne kto a ako konal. Toho sa Mečiar zľakol, preto rozdával vopred amnestie. Médiá vyniesli podozrenie o jeho eštebáckej minulosti, ktorú nikdy nevyvrátil. Médiá nastolili otázku podivuhodných zdrojov na stavbu jeho veľkopanského sídla Elektra, ktorú nikdy solídne nezodpovedal. Médiá priniesli miliónom divákov autentické perly ducha tohto „Lenona“ (z plagátu „Len on to dokáže“), keď novinárom na kameru oznámil „Takú ti jebnem...“ alebo „Choďte do riti...“. Čo už môže byť objektívnejšie, než nechať prehovoriť politika samého? A predsa sa mu to, ktovie prečo, nepáči.
 

 Slovenská mediálna scéna zažila za vlády Mečiara najsurovejšie útoky na denník SME, ktoré by asi ťažko boli možné bez účasti určitých len jemu verných štátnych štruktúr vrátane tých najtajnejších. Ľubomír Feldek i Eugen Korda boli vyštvaní z rodnej krajiny. Štátne médiá boli obsadené takými falzifikátormi pravdy a objektivity ako Ján Smolec (viď. jeho „reportáž” z mečiarovskej výpravy do Číny odpísaná z knihy Paula Johnsona „History of 20th Century”) alebo takými „neúplatnými“ zjavmi ako boli M. Púchovský, či P. Kapusta ochotnými na najšpinavejšie útoky na každého kto si dovolil kritizovať vládu pána Mečiara. Naopak novinári, ktorí otvárali nepríjemné témy (a vtedajší vládcovia nám nimi znepríjemňovali život prakticky denne), ako Peter Tóth, zažili zastrašovanie na úrovni mafiánskych praktík. Na novinárov Sláva Klikušovského s Karolom Lovašom bola vykonštruovaná celá diskreditačná kampaň, ktorú tiež asi ťažko mohli robiť dobrovoľníci, ale skôr niekto, kto si za to pripísal ešte aj prémie z našich daní. Špinavostí voči novinárom a médiám na Slovensku bolo za ten čas tak veľa, že smrad tej doby dodnes koluje svetom a vystavuje nás všetkých do najhoršieho svetla. A hlavný strojca tejto temnej doby pre slovenské médiá i Slovensko samotné je dnes opäť pri moci. Médiá mu za tie roky nastavili také zrkadlo, že ich celkom oprávnene nenávidí.   
 

 Ďalším do partie mediálnych exotov je druhý koaličný partner Slota, ktorý sa vie znemožniť aj sám. Stačí jeho výroky a výčiny len zaznamenávať. Ten takisto nemá mať prečo médiá v láske. A je to snáď chyba médií? Veď ak sa Robert Fico dal do kopy s dvomi takýmito „milovníkmi“ médií, mohol skončiť inak, než v absurdnej snahe o paušálny útok na médiá? S jednoduchým (a vraj jediným možným) riešením vymeniť ich za stranícke plátky komunistického typu? Alebo sa opýtajme inak – načo si vybavuje s médiami účty za tých dvoch, o ktorých sám veľmi vysokú mienku ani nemôže mať (ako sa dá odčítať z jeho výrokov pred tým, než sa s nimi spojil do vládnej koalície)? Im už nepomôže a sám si škodí.
 

 Iste sa zhodneme, že ústredným mottom Ficovej vlády je – spravodlivosť. To je nepochybne ušľachtilý ideál. A práve pre napĺňanie spravodlivosti by mal byť Robert Fico vďačný médiám, že odhaľujú prípady nespravodlivosti. Občania iste nepovažujú za spravodlivé, keď istý „smerácky“ župan odklepne údajný dlh, ktorý zázračne narástol z 300 000 korún do miliónových súm, práve v prospech strážnej služby, ktorá zhodou okolností chránila sídlo strany Smer počas minulých volieb. Vďaka médiám sa premiér našej vlády môže tiež dozvedieť od odborníkov aká tragikomická je jeho snaha predpisovať ako sa obchodné reťazce majú dohadovať s prvovýrobcami na cene potravín, keď práve tie predpisy by viedli k zvýšeniu ceny potravín. Koniec-koncov boli to médiá ktoré upozornili na podvody v nadácii Privilégium a vďaka tomu dnes ministerstvo vymáha naše spoločné peniaze späť. Rovnako ako na podivné účty za upratovanie slovenských kasární. Podstatou však je, že predseda vlády by sa médiami nemal vôbec zaoberať. Jasne tento vzťah moci a médií charakterizoval už de Gaulle, keď povedal, že politik nemá sledovať správy, lebo on ich svojimi činmi tvorí.
 

 Pritom nijako nepochybujem o tom, že prostredníctvom médií je možná cielená manipulácia verejnej mienky. Rovnako netreba zatvárať oči pred možným ovplyvňovaním novinárov a to aj finančnými výhodami. Uznanie existencie tohto javu však nemôže viesť k paušálnemu odsúdeniu všetkých novinárov a médií ako celku. Akákoľvek paušalizácia pod akokoľvek ľúbivými heslami vedie nakoniec k manipulácii verejnej mienky a masovej korupcii poslušných novinárov ako to poznáme z diktatúr, či režimu, ktorý sme tu v 90-tych rokoch už mali. Jediným demokratickým riešením je rozpletanie konkrétnych káuz a hľadanie konkrétnych dôkazov. Veď novinári to nemajú ľahké ani dnes ako dokazuje podpaľačský útok na dom novinárky Šindlerovej.
 

 Na druhej strane by sme tiež nemali zabúdať, že tie isté slovenské médiá sa vedeli ozvať aj vtedy, keď zaregistrovali prešľapy z druhej strany. Pripomeňme si dávnejšie pokusy o predvolebné podplácanie novinárov Aleša Krátkeho, Dáši Matejčíkovej a Igora Stupňana. A rozhodujúci podiel médií na odstúpení vtedajšieho ministra obrany Pavla Kanisa a tiež ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Gabriela Palacku, keď nevedeli obhájiť svoje fungovanie v uvedených funkciách. Slovenské médiá poukázali na klientelizmus aj v SMK s tým, že vtedajšia Bugárova strana na tieto podnety reagovala pozitívne a vyvodila personálne dôsledky. Tých príkladov je samozrejme viac. Viac (a najmä kriticky) o stave slovenských médií píšem v kapitole „Quo vadis media?“ vo svojej nedávno vydanej knihy „Všetko je inak“. Jedno však uznať treba. Práve v zápase s autokratickým mečiarovským režimom slovenské médiá ako „strážny pes demokracie“ obstáli.
 

 O pokusoch ovládnuť verejnoprávne médiá máme našťastie celkom čerstvé skúsenosti od našich susedov. Premiér Jaroslav Kaczynski, ako píše M. Vášáryová v Domine č.42/2007, „hneď po nástupe ovládol verejnoprávne médiá, kam dosadil výlučne svojich nominantov a používal ich ako hlásnu trúbu aj počas kampane“. A prehral. V Maďarsku sa Fidesz na čele s Viktorom Orbánom tak isto pokúšal o získanie „vlastných médií“, ako zasa píše Gregor Martin Papuček v Domine č.3/2008. Aj sa im to podarilo s denníkom, spravodajskou Hír TV a rozhlasovou stanicou Inforádio. A prehrali. Koniec-koncov, rovnako to bolo aj za Mečiara, ktorého výčiny sme už opísali a čo je dôležitejšie, narastajúce zlé vzťahy k médiám a pokusy diktovať im, čo majú písať, pripravili o kreslo v minulých voľbách aj Dzurindu.
 

 Neostáva, než zopakovať moje konštatovanie vo Webnovinách z úvodu tohto roku: So slobodným trhom médií a Internetu je ovládanie verejnoprávnych médií iluzórnou aroganciou moci. Tí, čo sa o to pokúšajú, zabúdajú, že práve pri médiách je občan voličom 24 hodín denne po 365 dní do roka a nielen vtedy, keď ho sladkými rečičkami nalákajú k volebným urnám. A pri televízii a rozhlase volí naozaj slobodne. Aj o tom je demokracia. Na vypnutie chystanej straníckej „slovenskej“ televízie aj rozhlasu stačí siahnuť po diaľkovom ovládači a prepnúť v rozsahu päťdesiatich iných kanálov až tam kam hlúposť straníckych centrál nesiaha. Pri tejto voľbe manipulátori verejnoprávnych médií prehrávajú v permanentnom referende, na ktorý by sa žiadna vláda u nás nezmohla. Tých, ktorí sa o takúto „moc“ napriek tomu pokúšajú, opisuje celá kniha Jozefa Banáša – Idioti v politike.




Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 81 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 04.02.2008 (Murin)

Diskusia k článku obsahuje 3 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist