Zaujímavým javom, ktorý sa vynoril počas nedávneho výročia „nežnej“ revolúcie, bola nečakaná vlna záujmu o osobu posledného „socialistického“ federálneho prezidenta Gustáva Husáka.

Najprv, v októbri, prišla na divadelnú scénu hra Viliam Klimáčka Dr. Gustáv Husák - väzeň prezidentov, prezident väzňov. Denník Pravda v novembri uverejnil dve úvahy historikov o Gustávovi Husákovi, obe pomerne pozitívne v porovnaní s tým, ako sa o Husákovi na verejnosti hovorilo doteraz. Rozsiahle zamyslenie tiež publikoval týždenník Slovo („Česť, sláva a hanba Gustáva Husáka“, Slovo č. 46/2006).

Je to hádam znak toho, že Slováci začínajú byť pripravení na vyrovnanie sa s dejinami trochu komplexnejšie ako paušálnym odmietaním všetkého „socialistického“, ako sa považuje za dobrý tón vo vrstvách, ktoré kontrolujú verejnú diskusiu. Alebo slepo nostalgickým spomínaním na prednovembrové časy, ktoré vyznávajú veľké skupiny obyvateľstva mimo kruhov bratislavskej, dobrej spoločnosti“.

V spomínaných úvahách sa poukazovalo najmä na Husákov charakter a intelekt. Tento odolný človek v časoch teroru 50. rokov nepodľahol mučeniu a na rozdiel od iných odmietol podpísať vyfabrikované „priznanie“. Husák bol vzdelaný človek, bystrý politik. Okrem toho mu autori pripisujú k dobru leví podiel na vytvorení federácie.

No Gustáv Husák sa stal zároveň symbolom „normalizácie“ po vpáde sovietskych vojsk a prerušení Pražskej jari v roku 1968. Pod tlakom okolností zmenil politický štýl i ciele a pod jeho taktovkou spoločnosť síce vykazovala určitú stabilitu a súdržnosť, ale zároveň evidentne strácala vitalitu. Režim sa v novembri 1989 zrútil ako domček z karát.

Napriek tomu si však Husák zaslúži, aby sa mu venovala pozornosť ako jednej z najvýraznejších osobností slovenských dejín. Je tu už spomínaný projekt federácie. A Husák mal vôbec celkovo silný vplyv na slovenské dianie cez komunistickú stranu, ktorej bol polstoročie významných predstaviteľom. Podieľal sa výrazne na predvojnovom intelektuálnom živote krajiny, na Povstaní i na budovaní „reálsocializmu“. Pravdepodobne sa silne pričinil aj o to, akú cestu mohlo Slovensko nastúpiť po roku 1989. Nejde len o pestovanie aspoň akých-takých administratívnych kádrov, ktoré mohli vďaka federácii na Slovensku vyrásť, či pôsobiť na federálnej úrovni v Prahe. Gustáv Husák zároveň presadzoval hospodársky rozvoj Slovenska. Niektoré projekty pôsobili rozpačito. Napríklad Bratislavské automobilové závody (BAZ). Fabrika, ktorú vraj Husák ostro presadzoval, vyzerala koncom 80. rokov naozaj bizarne. V obrovských moderných halách boli sporo rozmiestnené kovoobrábacie zariadenie. Malé subdodávky pre český automobilový priemysel. No už o pár rokov neskôr, po „nežnej“, bola z tejto fabriky slovenská pobočka Volkswagenu. Desať percent hrubého domáceho produktu krajiny.

Ktovie, ak by si Gustáv Husák v roku 1968 povedal, že má špinavej politiky už dosť, možno by sme dnes spolu s Rumunskom a Bulharskom oslavovali januárové prijatie za členov Európskej únie...

Juraj Draxler
Autor žije v Bruseli, kde sa v think-tanku CEPS zaoberá dôchodkovými systémami a fungovaním sociálneho štátu