Život sa môže javiť ako pustý, nezmyselný a beznádejný, ale napríklad už na druhý deň vzrušujúci, pulzujúci a plný nádeje. Celé národy sa zrodili z trosiek a útlaku, ale bolo treba odhodlanie pustiť sa aj do zdanlivo neriešiteľných problémov, napísal svojho času v jednej zo svojich esejí americký spisovateľ R. Fulghum. Jeho slová som si uvedomil, keď som si počas uplynulého víkendu v denníku Pravda čítal rozhovor s Č. Jovanovičom, predsedom Liberálnodemokratickej strany Srbska. „Mňa zaujímajú ľudia v Kosove, nie územie,“ zdôrazňuje Jovanovič, ktorý bol počas vlády Z. Djindjiča (zavraždili ho v marci 2003) v pozícii vicepremiéra.

„Bratskosť“ sa mala prejaviť skôr

V januárových parlamentných voľbách Jovanovičovi liberáli získali zastúpenie v srbskej skupštine, ale len v počte 15 poslancov z 250-členného parlamentu. Ale bola to práve táto skupina poslancov, ktorá sa pri rozprave o pláne splnomocnenca OSN M. Ahtisaariho postavila za riešenie kontrolovanej samostatnosti srbskej provincie pod správou medzinárodných inštitúcií. Aj jeho popis reálnej situácie o budúcom postavení Kosova len ukazuje, že slovenskí poslanci v diskusii o Ahtisaariho pláne na konci marca boli viac emotívni ako racionálni a vlastne tou marcovou dvojdňovou rozpravou obnažili, že reálnu situáciu vo vzťahoch Srbov a kosovských Albáncov nepoznajú. A keď sa v argumentácii často používala historická spätosť slovenského a srbského národa, potom tú spätosť mala slovenská politika a jej diplomacia aktívne využiť v období po skončení vojenskej intervencie NATO v júni 1999 na riešenie štatútu Kosova. Slovenská politika voči Srbsku sa však prejavila len v pasívnom akceptovaní rezolúcie OSN č. 1244, ktorá hovorila o dočasnej správe, pritom v nej bolo vágne stanovené, že o konečnom štatúte Kosova, ktorému má byť priznaná podstatná autonómia, bude rozhodnuté neskôr.

Na začiatku roku 2003 vtedy úradujúci srbský premiér Z. Djindjič vyzýval na začatie rozhovorov o štatúte Kosova. Prezidentom Ruska, Spojených štátov a britskému premiérovi dokonca poslal listy, v ktorých upozorňoval na ťažkú situáciu v Kosove a žiadal podporu na jej vyriešenie. Pozornosť svetového spoločenstva bola už vtedy sústredená na Irak, slovenská politika však mala možnosť vtedy prejaviť svoju „bratskosť“ a aktívne sa zapojiť do riešenia situácie o štatúte Kosova. Však napokon v kurze na pozíciu splnomocnenca OSN bol aj náš vtedajší minister zahraničných vecí E. Kukan. Generálny tajomník OSN K. Annan zveril potom vyjednávanie medzi srbskými a kosovskými zástupcami bývalému fínskemu prezidentovi M. Ahtisaarimu. Politici obidvoch strán sa však neboli schopní dohodnúť, a tak vznikol plán, ktorého zásady boli zjavné už v závere funkčného obdobia predchádzajúcej vlády M. Dzurindu, ale svetová diplomacia sa dohodla, že plán splnomocnenca OSN bude prezentovaný až po srbských parlamentných voľbách, aby sa nestal predmetom volebného boja.

Územie alebo život ľudí?

Slovenskí politici akoby trpeli amnéziou a zabudli, čo sa udialo s bývalou socialistickou Juhosláviou. Maršál Tito ju založil pod heslom jednota a bratstvo. A pretože bratstvo medzi národmi na Balkáne akosi absentovalo, spoliehal sa pri udržovaní jednoty štátu na tajnú službu a vedúcu úlohu komunistickej strany. Z jednoty, bratstva a Juhoslávie samotnej už pod vedením S. Miloševiča však po smršti vojen nezostalo nič. Srbi jednoznačne so sebou nesú Kainovo znamenie „bratského“ zabíjania národov, s ktorými roky žili v spoločnej vlasti. A do vzniku nových štátov na Balkáne aktívne vstupovala diplomacia Európskej únie a USA. Veď pod správou medzinárodného spoločenstva je stále aj Bosna a Hercegovina a práve v uplynulých dňoch bol do pozície vysokého predstaviteľa vymenovaný slovenský diplomat M. Lajčák, generálny riaditeľ politickej sekcie ministerstva zahraničných vecí. Vysoký predstaviteľ má v Bosne a Hercegovine veľké právomoci, môže dokonca odvolať prezidenta krajiny. Na margo tohto menovania bývalý šéf zahraničia E. Kukan poznamenal, že „je to potvrdenie toho, že sa Balkánu rozumieme“. Jeho slová však vyznievajú ironicky v súvislosti s postojom slovenských politikov voči plánu M. Ahtisaariho. Diplomati krajín EÚ a USA boli totiž poriadne zaskočení tým, čo sa udialo na konci marca v slovenskom parlamente v súvislosti s diskusiou k plánu o štatúte Kosova, a prijatou rezolúciou. Na rozdiel od šéfa srbských liberálov Č. Jovanoviča totiž naši poslanci vo svojich vystúpeniach hovorili viac o území ako o ľuďoch, o ich práve na život. Záverečný akt Helsinskej konferencie hovorí síce o nemennosti hraníc bez súhlasu dotknutého štátu, ale dokument obsahuje aj ustanovenie o ľudských právach. Nie je teda väčším porušením spomínaného dokumentu to, čo si vzájomne Srbi a kosovskí Albánci urobili?

O čo ide v Kosove?

K deklarácii, ktorú prijala NR SR, predseda SDKÚ-DS M. Dzurinda podotkol, že pokiaľ ide o štátút provincie Kosovo, tak sa ešte „nevyčerpali všetky možnosti na rokovanie, nie je možné v 21. storočí zavádzať takéto precedensy“. Veľmi ťažko sa môže v tomto prípade M. Dzurinda dištancovať od zahraničnopolitických aktivít premiéra R. Fica, ktorý pri nedávnom stretnutí s ruským prezidentom V. Putinom plán splnomocnenca OSN M. Ahtisaariho prirovnal k neprijateľnému skóre 10:0 pre Kosovo. Pritom líder jednej zo srbských parlamentných strán Č. Jovanovič k trendom, ktoré sa týkajú samostatnosti Kosova, hovorí: „Je to nezvratný proces. Ani brutálna sila a štátny teror nepomohli Srbsku udržať si Kosovo, lebo nedokázalo presvedčiť Albáncov, prečo by pre nich malo byť výhodné zostať v jeho rámci a nehľadať svoje šťastie v inom usporiadaní. Srbsko by sa malo zapojiť do zrodu nového Kosova, a nie brániť staré, ktoré už neexistuje. Dokázali by sme tým, že sme úplne iní, ako Miloševič.“

Plánovací tím únie, ktorý v Kosove pracuje od októbra 2006, pripravuje pôdu približne pre 70-členný európsky politicko-administratívny štáb, ktorý bude v Prištine asistovať špeciálnemu predstaviteľovi Európskej únie pri výkone mandátu. Okrem toho bude práca špeciálneho predstaviteľa v Kosove podporovaná vojenskou misiou zloženou z jednotiek členských štátov únie koordinovanou v rámci systému Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky. Podľa J. Bátoru z Inštitútu pre výskum európskej integrácie Rakúskej akadémie vied vo Viedni - ak Bezpečnostná rada OSN odsúhlasí štatút tejto vojenskej misie, budú jednotky únie v Kosove zabezpečovať vynútiteľnosť práva v oblastiach boja proti organizovanému zločinu, etnicky motivovanému násiliu, finančným podvovom, korupcii, ako aj pri zabezpečovaní verejných zhromaždení a demonštrácií či pri ochrane hraníc. Špeciálny predstaviteľ bude mať takisto napríklad výkonnú právomoc „vymenovať osoby do určitých funkcií v ekonomickej sfére“ alebo „anulovať, či korigovať rozhodnutia miestnych súdov, ktoré nie sú v súlade s duchom (Ahtisaariho) plánu“. Predpokladá sa vyslanie približne 1300 - 1500 európskych úradníkov, policajtov, sudcov, vyšetrovateľov a colných úradníkov, ktorí budú vykonávať právomoci „v spolupráci s kosovskými úradmi alebo i nezávisle“. Kosovo tak nebude tradičným suverénnym štátom, lebo legitímny monopol na používanie donucovacích prostriedkov, ako i výkonná moc, zákonodarná moc a legislatíva budú z veľkej časti pod kontrolou civilnej správy únie v Prištine.

Slovenská nevyspytateľnosť

Práve postoj ku Kosovu ukázal, že slovenskú politiku budú silné krajiny Európy považovať za nevyspytateľnú. Analytik I. Samson schválenie rezolúcie v NR SR 123 poslancami zo 142 prítomných označil výstižne akronymom PĽANKS (pravicový, ľavicový, ateistický, národný a kresťanský Slovák). Pre istotu počíta s niekoľkými scenármi naraz. Dzurindove slová o ďalších možnostiach rokovania prišli v čase, keď všetkým ostatným zainteresovaným bolo jasné, že Srbi a kosovskí Albánci už nič nové nevyrokujú a zhodou okolností v deň, keď vysoký predstaviteľ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ J. Solana a komisár únie pre rozširovanie O. Rehn predložili v Bruseli správu, v ktorej sa už konštatovalo, že v Kosove bude vytvorená spoločná civilná správa s mandátom OSN a zaštítená úniou.

Ficove vyjadrenie prostredníctvom drvivého hokejového výsledku prišlo pár dní pred tým, ako USA, Británia a Francúzsko predložili v Bezpečnostnej rade OSN návrh rezolúcie, ktorá predpokladá osamostatnenie Kosova. Rezolúciu podporilo aj Nemecko, ktoré síce v BR nie je zastúpené, v súčasnosti však vykonáva funkciu predsedajúcej krajiny EÚ. Návrh rezolúcie schvaľuje vo všetkých podstatných bodoch plán M. Ahtisaariho. Na prijatie rezolúcie je potrebný súhlas prinajmenšom deviatich z 15 členov BR. Z. Khalilzad, veľvyslanec USA, ktoré tento mesiac predsedajú BR,  tvrdí, že 10 až 11 hlasov „za“ je istých. Američania aj krajiny EÚ počítajú aj s hlasom Slovenska. O rezolúcii by sa každopádne malo hlasovať do konca mája. Rusko s Čínou, Indonéziou a Južnou Afrikou zatiaľ tvrdia, že rezolúciu nepodporia. Právo veta z tejto štvorice má len Rusko a Čína, ani jedna z krajín jednoznačne nepovedala, že ho využije. Všetko nasvedčuje tomu, že v agende rokovania ministerky zahraničných vecí USA C. Riceovej, ktorá je práve v týchto dňoch v Moskve, bude aj postoj Ruska k rezolúcii o Kosove. Ďalším momentom, ktorý bude mať určite vplyv aj na hlasovanie ruského zástupcu v BR je fakt, že minulý týždeň sa v Belehrade po dlhých rokovaniach predsa len strany prezidenta Tadiča a premiéra Koštunicu dohodli na vzniku novej vlády. Tá síce stratu Kosova nepripúšťa, radikálnejší Koštunica dokonca vo vyjednávaní dostal spomedzi siedmich ministerstiev nové ministerstvo pre záležitosti Kosova a Metochije a BR OSN už stihol odkázať, že sa "Srbsko nevzdá ani milimetra" svojho územia. Zároveň je však cieľom novej srbskej vlády európska integrácia, a tak všetky udalosti smerujú k tomu, že na konci mája uzrie v OSN svetlo sveta nová rezolúcia o Kosove. A naplnia sa tak aj slová R. Fulghuma, ktoré som uviedol na začiatku.

Otázkou bude, čo sa udeje na Slovensku po kladnom hlasovaní nášho zástupcu v Bezpečnostnej rade? Minister zahraničných vecí Ján Kubiš síce ako jediný zo slovenských politikov mal ku Kosovu reálne a principiálne postoje, ale robenie politiky spôsobom, že rezort zahraničia je diplomatický a robí skutočnú politiku, ale premiér a lídri ďalších parlamentných strán iba politikárčia a dokonca sa stávajú akýmsi trójskym koňom pre záujmy Ruska, postaví pred šéfa rezortu zrkadlo: dá sa za danej situácie na Slovensku robiť reálna európska politika? Úprimná odpoveď na túto otázku ukáže, či Ján Kubiš bude ďalej slovenským ministrom zahraničných vecí, alebo bude pokračovať ako diplomat v zahraničných inštitúciách. V súčasných slovenských reáliách by však tá druhá možnosť pre neho osobne určite znamenala oveľa viac.