Úspechy slovenských športovcov mi vždy spôsobovali nejaký druh radosti.

Aj keď sa hokejové majstrovstvá sveta stali postupom času jedinou športovou udalosťou, na ktorej sledovanie si počas roka nájdem čas, nezanevrel som na Cibuľky, Mravcovú ani Hominika Drbatého, sympatickí sú aj Hoši Hornerovci. Neraz som sa nechal strhnúť atmosférou a úspechy národných reprezentácií ma tešili. Bolo to bez erekcie, ale príjemné.

Čo by teda malo v strieborných časoch vzbudzovať odpor a pocity smútku či zbytočnosti? Je pravdou a zhodou okolností, že som tento rok hokejový ošiaľ sledoval z diaľky, prostredníctvom médií a knihy tvárí. Kontrola priebehu naháňačky za čiernym kolieskom bola vykonaná telefónom v prostredí autentického lisabonského pajzla, nad pohárom lacného a dobrého vína, v obkľúčení fanúšikov Sportingu, ktorí mali v očiach namiesto ľadu a puku futbalovú loptu.

Tak, ako každý predchádzajúci rok, aj tentoraz ma celý cirkus okolo zarazil a znechutil o niečo viac, ako naposledy. Nie priebeh zápasov, nie naši hokejisti, ale to okolo, doma, na Slovensku. Či už som len frustrovaný, cítim sa nedocenený, túžim po pozornosti a závidím Slovákom radosť a obdiv k „hrdinom“, alebo sú dôvody úplne iné, bolo mi to zrazu cudzie. Ľudia sú hrdí, cítia sa byť Slovákmi, sú radi, že im aspoň niekto robí radosť. Heroizujú hokejistov, milujú ich, obdivujú, dotýkajú sa ich. Uvedomil som si, že sa s ničím z toho nedokážem stotožniť, ba, že mi je z toho na zvracanie.

Také „zlé“ to nikdy predtým nebolo a mám pocit, že o rok to bude „horšie“. Prečo? Už aj mňa samotného zvykne unavovať moje vlastné vysvetľovanie. Takže to skúsime priamo. Veď ako hovorieval môj dedo: „Vzrušenému somárovi lyžicou cicinu neodrežeš.“

Na jednej strane ide o nechutnú selektívnosť, nekritickosť a odtrhnutie od reality. Samozrejme, nemusíme sa stále venovať „vážnym veciam“, riešiť „spoločenské otázky“, ale my ich vlastne neriešime nikdy. Za posledný rok som spoznal alebo stretol niekoľko ľudí, ktorí (nielen) pre Slovensko robia množstvo fyzickej aj intelektuálnej práce, ľudí, na ktorých by „ľudia“ mohli a mali byť hrdí, ich činnosť by im mohla spôsobovať radosť, a výsledky ich mimoriadne slabo odmeňovaných a nedocenených aktivít sú pre krajinu, národ a jednotlivcov dlhodobejšie a podstatnejšie, ako práca mocných Tatarových paží.

Nikto ich nefotí, neusmievajú sa na nás z tričiek, ich mená nie sú na dresoch, nemilujeme ich, ani hrdí na nich veľmi byť nemôžeme, keďže pre národ prakticky neexistujú. Rovnako, ako nevieme a nezaujímame sa o to, čo to vlastne náš národ je, nepoznáme svoju históriu, svoje osobnosti, svoju identitu. Nevieme, ako a kde o ňu denne prichádzame, je nám ukradnuté, ktorá historická budova bola v ktorom meste kvôli výstavbe nákupného centra zbúraná, pestujeme a tolerujeme rasizmus a xenofóbiu, neusilujeme sa o pochopenie, nevieme, kto a prečo trpí, nepoznáme seba ani druhých. Ale! Sme hrdí na hokejistov a obdivujeme ich. Mne tí chlapci nevadia, ja ich mám rád, len ten obdiv a hrdosť sú prázdne a hlavne - osamotené.

A to je druhý aspekt. Športová reprezentácia krajiny podľa mňa význam má a môžeme byť na jej úspechy hrdí. Ale v prípade, že to nie je to jediné, že to nie je len dočasná šatka uviazaná cez oči, vytvorená z patetických výlevov a fanatického jačania. A keď niekoho zaujímajú vysekané športové telá, prečo si nepozrie štíhle šičky v Indii, ktoré nám v mizerných podmienkach šijú značkové handry, nosičov síry z Indonézie alebo vyrysované deti v afrických štátoch, ktoré sa zabíjajú zbraňami dodanými hokejovými veľmocami?

Vraj: „To je o inom.“ Ale nič nemôžeme posudzovať izolovane, bez kontextu. Vyprázdnená hrdosť, brutálne prefinancované svetové športy - hry pre masy a kult osobností budú vždy trápnejšie a zbytočnejšie ako všetci moralizátori sveta.

Podstatné je, čo sa skrýva pod povrchom a akú realitu prežívame. Športové úspechy majú byť výsledkom zdravej a fungujúcej spoločnosti, nie chvíľou, počas ktorej ľudia dočasne žijú v inej krajine, mimo reality a nekriticky používajú veľké slová, prepadávajúc návalom emócii. Hlavne vtedy, keď sú reakcie smiešne prehnané, hodnoty prevrátené, radosť dočasná a súdržnosť falošná. A veruže som si tie pozitívne efekty v iných ako hokejových sférach nikdy nevšimol. Sme stále po pás v hovne, len máme na krku striebro. Hlásenie sa k Slovensku v hokejovom drese ani plamenistý dievčenský pohľad na spotených veteránov NHL na tom veľa nezmení.

Nechcem nikoho oberať o radosť ani ho uraziť. Alebo vlastne chcem. Poznáte taký ten pocit, keď chcete len hlúpo zdvihnúť prostredník a zakričať: "Môžete si to pojebať!" Ten som mal, keď som na fotke videl tú plébsom obklopenú Karosu. Kde ste zalezení v ostatných momentoch, keď je vás treba? Niekto si povie, že nie je nutné to až tak riešiť, ale ono to spolu veľmi súvisí. A nemám na mysli nejaké konkrétne protesty. Len to, že sa všeobecne rozpadávame a prehrávame, a je to citeľné a viditeľné.