Vážení čitatelia, od dnešného dňa si na stránkach JTT nájdete komentáre Petra Javůrka z týždenníka Žurnál.

Plynová kríza je, zdá sa, zažehnaná, a tak sa naši politici môžu venovať tomu, čo im ide najlepšie: sebaprezentácii. Realitu začne prikrývať poprašok fikcie, ktorá dá postupom času vzniknúť legendám. A na legendách predsa pri voľbách záleží najviac.

Vcelku očakávané bolo pochvalné mrmlanie všetkých na adresu všetkých: premiér pochválil prezidenta, prezident premiéra a ministra hospodárstva, ten zasa oboch vyššie menovaných, a za všetkých sa k zdravici pridal šéf opozície. Nuž, zdá sa, že nikto lepšie nezvládol problém Ruska a Ukrajiny, ako slovenskí politici. Uvidíme o rok o dva, až Kyjev s Moskvou opäť raz vyhlásia, že sa v januári 2009 vlastne na ničom presne nedohodli, a keď to tak aj náhodou zvonka vyzeralo, tak teraz to už neplatí... Každopádne, ten symbolický meter chýbajúceho potrubia medzi nami a Rakúskom, ktorý v mene krízy minulý týždeň naši plynári doplnili, treba sakramentsky dobre zakonzervovať. Symbol je symbol, ale istota je istota.

Ale dožičme im tú trochu sebauspokojenia. Koniec-koncov, nemrzli sme ako naši priatelia na Balkáne a v našich obchodoch sa možno ešte aj teraz nájde nejaký ten zabudnutý elektrický ohrievač. Pocit trápnosti, ktorý v nás môžu vyvolávať servilné poklony našich politikov na adresu Kremľa síce zamrzí, ale prekvapiť tiež nemôže. Dosiaľ to predsa vždy bolo tak, že podtatranskí páni vedeli doma hlučne mávať pästičkami, no keď prišlo na lámanie chleba, zoči-voči mocnostiam zastali v úžase, akoby zízali do očí hada. Pre úplnosť dodajme, že pritom bolo vždy vcelku jedno, o ktorú konkrétnu mocnosť išlo.

Buďme aspoň radi, že k záveru, že Kremeľ je absolútne nevinný a Kyjev absolútne vinný (nebola by to našinecká nátura, aby neuvažovala v pojmoch biela-čierna, všetko-nič), dospeli podaktorí naši politici až teraz, keď je, dúfajme, po všetkom. Trápne dozvuky sú predsa len o čosi lepšie, než by bolo trápne hlavné predstavenie.

Za zmienku stojí zápletka, ktorú do celej idyly vniesol Vladimír Mečiar, keď napadol prezidenta Gašparoviča. Ako vždy, Mečiarove reči sú neoveriteľnou (nie vždy však neuveriteľnou) zmesou faktov a výmyslov, ktoré korunuje nejaká bombastická pointa. Tou zmesou bolo v tomto prípade tvrdenie, že Gašparovič kedysi „rozhodoval“ o privatizácii Nafty Gbely, a pointou je, že práve preto kvôli dnešnému prezidentovi vlastne nastal celý problém so zásobami plynu.

Nemá zmysel rozoberať vecnú stránku Mečiarovho ataku. Nie preto, že to tak čiastočne nemohlo byť: o Gašparovičovej tichej účasti na hanebnej privatizácii Nafty Gbely sa hovorilo ešte za čerstva v 90. rokoch a on sám sa od nej už veľa ráz dištancoval (čo nikoho neprekvapí). Pravdou je i to, že oficiálne informácie o stave našich plynových zásob sa v uplynulých krízových dňoch podivuhodne menili – najprv to malo byť sedemdesiat dní, potom odrazu už len dva týždne, atď.

Lenže na ničom z povedaného vlastne nezáleží. Na čom záleží, sú fakty, ktoré nepotrebujú overovanie, ani výnimočné sústredenie. V 90. rokoch zažilo Slovensko najmasovejšie presuny majetku od čias arizácie a kolektivizácie. A najhoršia časť týchto presunov, spojená s najväčším pohŕdaním právom a morálkou a s neuveriteľným prívalom klamstiev, ktoré sa z úst mocných valili na obyvateľov Slovenska, bola spojená s obdobím, kedy bol Mečiar na čele vlády a Gašparovič na čele parlamentu.

Títo dvaja boli vtedy u nás dvoma najvyššími štátnymi činiteľmi – toho tretieho, prezidenta Kováča, obaja spoločne izolovali, kriminalizovali a ignorovali. Spoločne ignorovali aj Ústavný súd, ktorý upozorňoval na kolízie, ktoré ich činnosť vyvolávala so základným zákonom štátu. Toho štátu, na ktorý sa obaja sústavne odvolávali, a pri zmienke o ktorom sa dodnes obaja búchajú do pŕs. Jedným z prípadov takej kolízie bolo, keď vláda a parlament protiústavne presunuli privatizačné právomoci na Fond národného majetku. Práve vtedy sa „presunul“ majetok za cca 100 miliárd korún. Aj Nafta Gbely.

Dnes sa obaja odvolávajú na stav, o ktorom už vtedy Ústavný súd konštatoval, že bol nezákonný. Mečiar tvrdí, že na privatizáciu nemal dosah, pretože bol iba premiérom, a Gašparovič sa vyhlasuje za nevinného, pretože bol iba šéfom parlamentu. Nehanebnosť oboch bije do očí. Pred zákonmi môžu byť čistí ako ľalie. Keď však chcú tvrdiť, že nie sú zodpovední za veci, ktoré sa diali a dejú, sú to obyčajní luhári.

Dnes, tak ako vždy predtým, sa uchádzajú o naše uznanie za zásluhy, ktoré nemajú. A z tých, ktorí im sľubovali, že ich dostihne spravodlivosť, si už stihli urobiť spoluvinníkov a tichých spoločníkov. Zdá sa vám, že to už nepatrí k téme plynovej krízy? Žiaľ, to patrí k téme akejkoľvek krízy. A najmä stále trvajúcej krízy slovenskej politiky, na začiatku ktorej boli 90. roky: tie, keď Mečiar vládol a Gašparovič mu robil zákony.