Počas procesov zmien režimu po novembri 1989 sa všeobecne rozšírila predstava, že najprv je potrebné riešiť kľúčové problémy politickej, ekonomickej a sociálnej transformácie, až potom otázky rozvoja kultúry. Politické reprezentácie spravujúce spoločnosť začali postupne toto východisko vnímať ako štandardné a podpora rozvoja kultúry spoločnosti bola odsunutá do marginálnej sféry.

Vývoj a súčasná podoba našej spoločnosti ukázali, že išlo o omyl fatálneho rozsahu, od tých čias  sa v našej spoločnosti nepodarilo zadefinovať spoločenský význam kultúry, kultúra sa nestala súčasťou priorít hodnotového smerovania spoločnosti.

Na tomto základe došlo k  postupnému nárastu zanedbávania všeobecného vzdelania v oblasti kultúry, ktorého dôsledky sú citeľné nielen v širších vrstvách obyvateľstva, ale aj v morálke, kvalite a komunikačnom štýle politiky a jej vzťahu ku kultúre spravovania vecí verejných.

Príčinou i dôsledkom tejto tendencie je odklon od kultúrnych hodnôt.

Pod termínom kultúra sa rozumie súhrn výsledkov všeľudskej vzdelanosti a umenia, vzťah k životnému prostrediu, súhrn materiálnych a duchovných a materiálnych hodnôt utvorených tvorivou fyzickou a psychickou prácou v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti, spôsob ich vytvárania, rozvíjania, osvojovania, uchovávania. Od kultúry ako základnej hodnotovej orientácie spoločnosti závisí jej základné nastavenie, jej efektivita a výkonnosť. Odrazom miery prítomnosti kultúry v spoločnosti je úroveň spravovania vecí verejných. Kultúrny človek nezneužíva zverenú moc, kultúrny človek nepodlieha korupcii. Vyspelosť štátu sa meria jeho vzťahom k ľudským právam, demokratickou vyspelosťou a kultúrnou úrovňou, ktorá je podstatným indikátorom stavu spoločnosti a kvality života jednotlivca v spoločnosti.

 Od kultúry závisí stupeň rozvinutosti jednotlivca v spoločnosti, kvalita  individuálneho a kolektívneho vedomia. Kultúrny človek rešpektuje svoju slobodu a slobodu druhých a nebude ju svojim konaním ohrozovať, obmedzovať, či zhoršovať  životné prostredie svojich spoluobčanov.

 Kultúra nie je akýmsi prebytkom, akousi zbytočnou ozdobou, ale nevyhnutnosťou, patriacou k vnútornej výbave človeka, orientuje ho vo svete, spoločnosti a dáva význam jeho existencii.

Kultúra je náš operačný systém, uvádza polyhistor Terence McKenna.

Politické reprezentácie rozhodujúcim spôsobom určujú  kultúrny vývoj a hodnotové smerovanie krajiny a nesú významnú zodpovednosť za jej úroveň vo všetkých oblastiach spoločenského  života. Zachovávanie súčasného stavu sa premieta do výrazného oslabenia kontinuity odovzdávania kultúrneho dedičstva a v obmedzení podmienok, a tým aj priestoru pre slobodu kultúrneho prejavu.Vo vládnutí každej z politických reprezentácií absentovala a dodnes absentuje realizácia predstavy cieľového postavenia a priestoru pôsobnosti kultúry v modernej, rozvinutej a férovo spravovaného demokratického štátu, inteligentne vyvažujúceho rozvoj spoločnosti a ochranu životného prostredia.  

Ekonomické analýzy často vytrhnuté z kontextu zdravého rozvoja spoločnosti stavajú problematiku financovania kultúry do abstraktnej roviny, pričom vychádzajú zo základnej premisy, že vyššia miera financovania kultúry je nenávratným prebytkom, luxusom, ktorý si štát nemôže dovoliť. Podobný prístup nie je však uplatňovaný vo vzťahu k ďalším oblastiam, ktoré štát financuje s tým, že neočakáva ekonomickú návratnosť (napr. armáda, informačná služba, byrokratický aparát  štátnej správy a pod).

Ak chce štát perspektívne systémovo redukovať svoje bezprostredné dotácie do kultúry, musí vytvoriť adekvátnu systémovú náhradu, v ktorej budú úverové a daňové politiky- ktoré sú potenciálnym nástrojom kultúrnych politík v mnohých rozvinutých  krajinách- vytvárať priaznivé sponzorské prostredie.

Ak má štát záujem o ekonomickú a politickú kompatibilitu na úrovni Európskej únie, je žiaduce, aby garantoval smerovanie ku kompatibilite aj v oblasti kultúry, zvlášť ak je pravdepodobné, že kultúrna úroveň bude v európskom priestore čoraz významnejším rozlišovacím znakom.

Kvalitný  a originálny vklad do kultúry je tiež otázkou sebaúcty a prestíže každej krajiny. Ak chceme v európskom priestore prezentovať štátnosť, musíme mať rozvinutú kultúru, premietnutú aj do systému vzdelávania tak, aby sa rozširoval rozsah kultúrnych činností.

„Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.“

(Ústava SR, čl. 44, ods. 2.)

Návrat k plnohodnotnému rozvoju kultúry na všetkých úrovniach spoločnosti, návrat k potrebe všeobecného vzdelania širších vrstiev obyvateľstva v oblasti kultúry je v súčasnosti pre kvalitu života v našej spoločnosti a úroveň spravovania vecí verejných  spoločenskou nevyhnutnosťou.

Priam utopická otázka znie, ktorá z politických garnitúr bude 20 rokov po Novembri konečne schopná tento stav dosiahnuť.

Autor je hudobník, dirigent a občiansky aktivista

Albrecht Dürer: Po poslednej večeri, drevorytina

Albrecht Dürer: Erb

Text vyšiel v týždenníku Žurnál http://www.izurnal.sk/

Súvisiace články:

• Wikipédia alebo koniec expertízy
• Sex, smrť a peniaze