JURAJ MESÍK: Načo je Ficovi patriotizmus?

 Patriotizmus je definovaný ako láska ku krajine a ochota priniesť pre ňu obete. Takto ušľachtilo chápané vlastenectvo je úctyhodnou antitézou sebectva. V angličtine sa ako synonymum pojmu patriotizmus často používa pojem nacionalizmus. Platí to najmä v súvislosti s USA, prípadne s Kanadou a Austrálou – veľkými krajinami, ktoré politicky vznikli pretavením ľudí z mnohých národov, rás, kultúr a náboženstiev do jedného politického „národa“. Keďže história Európy je odlišná, aj pojem nacionalizmus vyvoláva v Európe úplne iné asociácie ako v Amerike: asociácie na národný socializmus, národný šovinizmus,  prenasledovanie iných národov a menšín, krvavé vojny, genocídy,  koncentračné tábory, holokaust...  

 Keď dnes premiér Fico volá po vlastenectve, je namieste klásť otázku, po čom vlastne volá. Ide mu naozaj o vlastenectvo, alebo v skutočnosti  vábi do svojho košiara dnešných dedičov Hlinku a  jeho meno nesúcej strany? Tej strany,  ktorej šéfovia pod vedením Jozefa Tisu a Bélu Tuku poslali v dobytčích vagónoch do plynových komôr 57 625 slovenských občanov židovského pôvodu a  zarizovali ich majetok? Vábi k sebe duchovných potomkov človeka, ktorého meno  niesli  pohotovostné oddiely vrahov z Nemeckej, Kremničky a iných miest masakrov?  Je potrebné klásť aj otázku, čo  môže byť zdrojom hrdosti občanov Slovenska na svoju krajinu, okrem jej postupne likvidovanej  prírody, na ktorej je naša jediná zásluha tá, že sme ju ešte nestihli vydrancovať a okrem rovnako likvidovaných historických pamiatok, ktoré sú  v drvivej väčšine dielami dávnych generácií ľudí najrozličnejšieho etnického pôvodu?  Akým hrozbám vyžadujúcim naše prípadné obete naša krajina čelí alebo môže čeliť v budúcnosti?  
Keď už hovoríme o ochote prinášať obete ako určujúcej črte vlastenectva, jediné obdobie, v ktorom mnohí občania Slovenska bojovali za ľudskosť,  mnohí v tomto boji obetovali svoje životy a na ktoré môžeme byť ako ich potomkovia hrdí, je Slovenské národné povstanie. V skutočnosti ale bojovníci Povstania povstali a bojovali proti rýdzo slovenskému klérofašistickému totalitnému režimu, ktorí poslal na smrť do plynových komôr desaťtisíce žien, detí, starcov, chorých a bezmocných spoluobčanov – proti režimu,  ktorí viedli slovenskí nacionalisti – tragická karikatúra slovenských vlastencov.  

 Kľúčová je aj otázka, čo také dnes občanov Slovenska ohrozuje, že premiér považuje za nutné burcovať patriotizmus a vzývať Jánošíka a historické mýty? Iste - naša bezpečnosť určite nie je na večné časy zaistená. A ani nikdy nebude. Aj budúcnosť  občanov Slovenska ohrozujú a budú ohrozovať globálne hrozby a destabilizácia, ktorú môžu bieda, hladomory, vojny a masová migrácia priniesť. Je ale úplne naivne predstierať – Fica nepodozrievam, že by tomu dokonca mohol veriť - že takým hrozbám môžeme čeliť izolovane v kontexte malej, na suroviny chudobnej 5 miliónovej krajinky.  Reálne a efektívne na ne môžeme odpovedať jedine v kontexte Európskej Únie – a teda najmä ako európski, nie slovenskí, vlastenci.

 Ak aj dáme Róbertovi Ficovi za pravdu, že na Slovensku potrebujeme viac patriotizmu – čo nevylučujem – nasleduje logicky ťažká otázka ako ho chceme pestovať. Cez masírovanie mozgov mládeže na školách?  Zaručená cesta nikam.  Ani celá armáda politrukov a jej zaklínanie sa proletárskym internacionalizmom a komunistických vykladačov dejín neurobilo z mojej generácie ľudí milujúcich tajomníkov komunistickej strany a proletárov bratských socialistických krajín – a to dokonca ani v podmienkach  izolácie od okolitého sveta železnou oponou a cenzúrou. Je viac ako isté, že  v podmienkach slobody pohybu, internetu a masovo dostupných informácií  ani celá armáda slovenčinárok a šíriteľov mytológie pod rúškom histórie,  ani more skúšok z národnej mytológie neprinúti inteligentných mladých ľudí milovať slovenský jazyk a veriť báchorkám. Len ich privedie v školách k pretvárke a veľkej väčšine jazyk a mytológiu, prípadne aj históriu, zhnusí.  

 Zatiaľ to vyzerá tak, že Fico volá po nacionalizme, ktorý sa až dojímavo snaží ukryť za bedrovú rúšku vlastenectva. Načo je ale Ficovi nacionalizmus?  Na vysvetlenie sa ponúka veľmi pragmatický cieľ: boj o priazeň a pohltenie voličov SNS a HZDS. Ficovi zrejme ide o to,  aby mohol v ďalšom volebnom období vládnuť ideálne sám, prípadne v dvojkoalícii, aj bez biľagu spolupráce s civilizovaným svetom  odvrhnutými partiami Slotu a Mečiara. A ani kolaterálny efekt by nemusel byť nezaujímavý. Dnešnú Slovenskú republiku  možno pomerne presne popísať ako spoločenstvo zlodejov a okrádaných. V takomto spoločenstve dáva nacionalizmus skupinám pri moci možnosť obete nacionalistického vymývania mozgov nielen ľahšie hnať na vojnové jatky, ale v časoch mieru ich aj  ľahšie okrádať. V duchu hesla „ no čo, že kradnú, hlavne že  sú naši“.