Keď bol Ján Füle v roku 1992 šéfredaktorom spravodajstva STV, zrušil pravidelné príhovory predsedu vlády, na ktoré si fanúšikovia expremiéra Vladimíra Mečiara zvykli. Jánovi Čarnogurskému, ktorý mal ako vtedajší premiér takisto o tieto príhovory záujem, to Janko Füle vysvetlil poukázaním na § 5 písm. k Zákona o STV, podľa ktorého medzi hlavnú činnosť STV patrí „poskytovanie potrebného vysielacieho času štátnym orgánom na výzvy v krízových situáciách a na iné dôležité oznámenia určené verejnosti“. Právnik Ján Čarnogurský to rešpektoval a do Mečiarových desaťminútoviek sa netlačil.

Keď sa na post predsedu vlády vrátil V. Mečiar a mal záujem o svoje pravidelné príhovory, Füle ich odmietol obnoviť. Vtedajší riaditeľ STV Marián Kleis svojho šéfredaktora podržal, tak ho v septembri 1992 predsedníctvo SNR odvolalo a nový riaditeľ Peter Malec už vedel, čo má s Fülem a pravidelnými príhovormi pána premiéra robiť. Tu niekde sa zrodil Jankov bonmot – čo by to boli za politici, keby sa neusilovali ovládnuť médiá a čo by to boli za médiá, keby sa im dali.

Línií, na ktorých sa vedie súboj moci s médiami, je niekoľko – poslednou, ktorú v piatok v prvom čítaní schválila výrazná väčšina poslancov NR SR, je návrh novely zákona o STV, podľa ktorej by STV mala povinne vysielať celé záznamy z rokovania Národnej rady SR nasledujúci deň po rokovaní od 8. hodiny na svojom druhom programe. (Momentálne sú skrátené záznamy vysielané v nočných hodinách, čo sledovanosti práce poslancov veľmi neprospieva.) Záujem dostať sa takýmto spôsobom do televízie prejavilo hneď 102 zo 134 prítomných poslancov, proti boli iba piati (Z. Simon, P. Gabura, D. Lipšic, P. Minárik a M. Fronc), hlasovania sa zdržali kluby SMK a KDH a dve poslankyne SDKÚ–DS T. Rosová a L. Žitňanská. Zdá sa teda, že nájsť väčšinovú vôľu na pôde NR SR nebude až taký problém.
Predkladateľky novely zákona (K. Tóthová, Z. Kramplová a Ľ. Mušková z ĽS – HZDS) sa pri tomto zákone opierajú nielen o zahraničnú prax (o. i. BBC a jeden kanál Českej televízie),ale aj o § 5 písm. i) Zákona o STV, podľa ktorého medzi hlavné činnosti STV patrí aj „uskutočňovanie prenosov a záznamov z vybraných spoločensky významných udalostí politického, kultúrneho, náboženského, umeleckého a športového zamerania“. (Na tomto mieste nie je celkom nemiestna poznámka, či zasadanie NR SR skutočne významnou udalosťou politického zamerania je – občas toto konštatovanie platí, ale ako axióma sa to asi vnímať nedá – a určite nie v čase, keď slovenskí hokejisti hrajú o postup do semifinále MS.) Predkladateľky, samozrejme, argumentujú aj potrebou informovania verejnosti, ktorá by mala mať neskreslené informácie o tom, čo sa počas zasadania zákonodarného zboru deje. S výhľadom, že v budúcnosti by nemalo ísť o záznam rokovania poslancov, ale o priame prenosy.

Proti tomuto zámeru väčšiny poslancov sa postavilo vedenie STV, ktoré pri odpore voči tomuto zámeru využíva nezanedbateľný argument, že „v krajinách Európskej únie nie je možné, aby štát zákonom zasahoval do vysielacej štruktúry nezávislej verejnoprávnej televízie inak než formou všeobecne platných právnych predpisov (napríklad zákony na ochranu zdravia či mravného vývoja detí a mladistvých)“.
Podobne vyznieva tvrdenie, že takýto zásah by výrazne nabúral programovú stratégiu druhého kanála. Ak si však uvedomíme, že napríklad vlani parlament zasadal dokopy 40 pracovných dní, v tomto roku do uplynulého piatku to bolo 20 pracovných (potenciálne vysielacích) dní, nabúranie programovej štruktúry Dvojky by bolo síce významné, možno však znesiteľné (najmä ak by sa schôdze NR SR po dohode s vedením STV nezvolávali vo vypätom čase majstrovstiev sveta vo futbale či hokeji, olympiády letnej či zimnej, Wimbledonu a Tour de France, čo nie je neriešiteľné).

Slová o nezanedbateľných ekonomických stratách poslanci nezvyknú akceptovať – a ako protiargument vyťahujú napríklad prehraté a finančne náročné právne spory bývalého vedenia STV s prepustenými zamestnancami či pokuty za spôsob vysielania Superstar. Čerešničkou na torte boli slová poslanca Tibora Cabaja, odzrkadľujúce vnímanie sveta nemalej časti súčasnej koalície: „Pokiaľ mám dobrú informáciu, tak jeden priamy prenos z rokovania Národnej rady, tak nám to v minulosti aspoň hovorili, pri štandardnej schôdzi, ktorá trvá zhruba tých 8 rokovacích dní maximálne, je zhruba 1 milión korún. Ak tento parlament schvaľoval rozpočet štátu zhruba 360 miliárd Sk, pri desiatich maximálne dvanástich schôdzach do roka, nech je to okolo 12 miliónov korún. Tak porovnajme si 12 miliónov ku 360 miliardám, ktoré schvaľujeme ako rozpočet štátu.“ (Iste, pri takomto pohľade na problém dosahuje číslo 0,000033 percenta priam fatálne rozmery.)

Zdá sa teda, že sústredenému úsiliu zákonodarcov sa verejnoprávna televízia neubráni a od septembra bude nútená vysielať záznamy z rokovaní NR SR hneď na druhý deň od 8. hodiny ráno. My ostatní, čo budeme chcieť vedieť, čo sa v NR SR udialo, si zatiaľ klikneme na http://www.nrsr.sk/default.aspx?sid=schodze/rozprava a v prepise parlamentnej rozpravy si pozrieme, čo kto kedy o kom a o čom povedal. A v čase, kedy to bude vyhovovať nám.

Súvisiace články:

• Nová reality show na Dvojke?