Ako obrazoborectvo sa označovalo ranostredoveké náboženské hnutie, ktorého cieľom bolo odstránenie ikon. Byzantský cisár Lev III. zakázal uctievanie náboženských obrazov a nariadil ich zničenie, keďže ho považoval za formu modloslužobníctva. Novodobé obrazoborectvo dodnes pretrváva najmä v diktátorských režimoch, ktoré demonštrujú svoju silu ničením symbolov.

Pre fašizmus sa stalo povestné pálenie kníh, komunisti zasa zaplavili krajinu svojimi symbolmi, sochami a názvami, len aby ich nová vláda po roku 1989 mohla odstrániť, zbúrať a premenovať. Fanatické obrazoborectvo niekedy prerastá do obludných rozmerov, pamätáme si barbarské zničenie obrovskej sochy Budhu talibancami v Afganistane v roku 2001. Ničenie obrazov však nikdy nevykorení stopy po inej kultúre či civilizácii, slúži len ako nástroj propagandy.

Propagandou bolo slávnostné odhalenie sochy Svätopluka na čestnom nádvorí Bratislavského hradu tesne pred parlamentnými voľbami, a rovnakou propagandou sú snahy o jej odstránenie. Na všetko dopláca knieža či kráľ Svätopluk, ktorý sa v tomto politickom konflikte ocitol nevinne. Správa odbornej komisie na posúdenie pomníka Svätopluka, ktorú si dal vypracovať nový predseda parlamentu a šéf pravicovo-liberálnej strany SaS Richard Sulík, len opakuje argumenty, ktoré zazneli už mnohokrát od anonymných internetových diskutérov, len im dáva akýsi vedecký pátos. Tieto argumenty sú však do jedného nezmyselné. Za všetko hovorí krátky úryvok zo záverečnej správy komisie:

„Inštalácia akéhokoľvek pomníka na každom podobnom mieste by mala byť preto výsledkom širšieho spoločenského konsenzu a nie rozhodnutím úzkej stranícko-politickej špičky z jednej politickej strany, navyše v období tesne pred voľbami. Rovnako mali byť dodržané všetky štandardné postupy výberového konania, verejnej diskusie a schvaľovacieho procesu. Tým by sa predišlo hrubým chybám v texte na podstavci, pri stvárnení Svätopluka a výber umelca by zohľadnil nielen jeho umelecký, ale i morálny profil. Dôstojné odhalenie sochy by malo zodpovedať podmienkam 21. storočia a byť svedectvom kultúrnej vyspelosti občanov štátu. Dávno prežité rituály pripomínajúce skôr 19. storočie k nim však rozhodne nepatria.“

Osadenie a odhalenie sochy

Svätoplukova socha bola nepochybne projektom strany Smer, ktorej vrcholní predstavitelia založili združenie, ktoré sochu financovalo, a jej pompézne odhalenie im poslúžilo v predvolebnej kampani. Skutočný problém sochy teda spočíva v jej pozadí, keďže za samotnou myšlienkou jej realizácie stáli politici. Osadenie žiadnej sochy v skutočnosti nie je výsledkom širšieho spoločenského konsenzu, ako by si priala Sulíkova komisia. Diskutovalo sa o soche Štefánika na nábreží Dunaja, či o bratislavskom Čumilovi? Aký konsenzus je potrebný na sochu stredovekého panovníka? Nejde o kontroverznú politickú postavu, z jeho života poznáme viac legiend a rozprávok ako historických faktov. Svätopluk slúži ako jeden zo symbolov Slovákov od čias štúrovcov, a nikto proti tomu nič nenamietal, až doteraz. Problémom teda nie je absencia akejsi spoločenskej dohody, ale urazené ego dnešných koaličných politikov, keďže sochu si sprivatizovali ich konkurenti.

Výberové konanie, verejná diskusia a schvaľovací proces

Táto časť argumentácie komisie pripomína skôr programové vyhlásenie vlády v časti o boji proti klientelizmu. Umenie však nie je verejné obstarávanie, socha sa nefinancovala zo štátneho rozpočtu, ale z verejnej zbierky, ktorú jej organizátori vopred avizovali a propagovali. Na porovnanie možno opäť použiť iné bratislavské sochy – ku ktorej z nich sa uskutočnilo výberové konanie, verejná diskusia a schvaľovací proces, ktorý komisia označuje za štandardný? Politikom zjavne prekáža, že z tohto štandardného procesu boli vynechaní práve oni.

Historické chyby

Text na podstavci podľa komisie zavádza, mystifikuje a nezodpovedá stavu poznania súčasnej historickej vedy. O veľkomoravskú terminológiu sa historici dlhodobo sporia, na škodu veci sa však do odbornej diskusie miešajú politici. Odborná komisia bola politickým orgánom, ktorej členov vyberal a menoval výhradne Sulík. Skupinka privilegovaných odborníkov na príkaz politika vydala oficiálny výklad stredovekej histórie, čo je veľký úder pre slobodu vedeckého bádania na Slovensku. Ďalšia kritika zaznela pre Svätoplukov vzhľad, oblečenie, zbrane, a napokon aj umiestnenie, keďže vraj neexistuje dôkaz, že veľkomoravský panovník skutočne na Bratislavskom hrade niekedy bol. V skutočnosti však neexistuje žiadna historická podobizeň Svätopluka, akékoľvek jeho stvárnenie je teda výlučne vecou umeleckej licencie. Výčitky ohľadom vzťahu Svätopluka k hradu sú na smiech – nakupoval Štefánik v Eurovei, sedával Hviezdoslav pred národným divadlom a písal básne husacím brkom, kým sa mu poza chrbát prechádzal Andersen s gigantickým motýlikom, obklopený rozprávkovými postavičkami?

Morálny profil autora

Mediálna honba na Kulicha je asi najnebezpečnejšou a najtotalitnejšou časťou celého príbehu. Izolovať umelca a zavrieť jeho diela do trezoru kvôli jeho politickým názorom či pôsobeniu v minulosti bolo charakteristické práve pre minulý režim, ktorý sa paradoxne stal zámienkou na pravicovú mediálnu kulichiádu. Človeka mrazí po chrbte, keď vidí, ako si naši vlastníci patentu na demokraciu predstavujú slobodnú spoločnosť. Nikomu nezodpovedný orgán ustanovený politikom hodnotí morálny profil umelca, aby rozhodol, či jeho socha môže stáť na verejnom priestranstve. Neznie to trochu orwellovsky?

Gardistický znak a pútnické miesto fašistov

Odborná komisia zistila, že dvojkríž nepriniesli na územie dnešného Slovenska solúnski bratia, ale Jozef Tiso. Svätopluk sa vyobrazením slovenského symbolu na štíte stal gardistom a ľudákom. Podoba dvojkríža nie je šťastná a k jeho všeobecne akceptovanej „mainstreemovej“ podobe by stačilo skrátiť jeho horné brvno, mediálne haló okolo štítu je však prehnané. Rovnako ako legendy o pútnickom mieste neonacistov, ktorými nás kŕmia odporcovia sochy. Jedna demonštrácia kotlebovcov pred Svätoplukom je výsledkom neschopnosti mestskej časti a polície, ktorí nie sú schopní fašistickému pochodu zabrániť, a nie dôsledkom sochy. Ak by sme pomník odstránili kvôli tomu, že k nemu raz pochodovali neofašisti, miesta ako mohyla na Bradle či súsošie štúrovcov v Modre mali byť už dávno zrovnané so zemou.

Je zjavné, že pri soche Svätopluka platí iný meter, ako pri iných podobných dielach. Zo sochy sa vyrába symbol minulej vlády, a plány na jej odstránenie nie sú ničím iným, ako propagandistickým obrazoborectvom, na čele ktorého však nestoja náboženskí fanatici, ale mladí liberáli, ktorí sa neštítia totalitných metód. Politici by sa radšej mohli konečne začať zaoberať nezamestnanosťou a korupciou, a Svätoplukovi dať pokoj. Po všetkých tých nezmysloch, ktoré si musel vypočuť, si to zaslúži.

Autor je študentom práva na Lunds Universitet vo Švédsku

Súvisiace články:

• Vyučujúci odkaz Svätoplukovej sochy