Ak je viditeľným výsledkom dvojmesačnej činnosti premiérovej mediálnej poradkyne Ľubice Mižičkovej vyhlásenie, v ktorom na podnet samotného R. Fica vláda konštatuje narastajúci počet nepravdivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov uverejňovaných vo viacerých médiách na svoju adresu a tiež jej predstaviteľov, tak potom spätne treba konštatovať, že mediálna poradkyňa vo svojej práci zlyhala. Pri svojom nástupe na začiatku marca totiž Ľ. Mižičková poznamenala, že jej pôjde predovšetkým o to, aby „sa medzi premiérom a médiami vytvorili štandardné vzťahy", ale predsa štandardné vzťahy neznamenajú, že na konci apríla predseda vlády na adresu novinárskej obce povie: „Dokonca to vyzerá tak, že z niektorých médií sa stala politická opozícia vlády, čo je v Európe jedinečný úkaz."

Náhodná podoba?

Diskusiou o charaktere článkov, televíznych a rozhlasových spotov k činnosti vlády sa kabinet R. Fica až neskutočne pripodobnil k vláde V. Mečiara. Členovia kabinetu lídra HZDS o postojoch médií k vláde diskutovali na rokovaní začiatkom januára 1994. Vtedy sa V. Mečiarovi a členom jeho kabinetu nepáčila kritickosť médií rovnako , ako to teraz vyjadril R. Fico a ďalší členovia jeho vlády. Z toho januárového rokovania v roku 1994 zostali najviac v pamäti slová vtedajšieho ministra kultúry D. Slobodníka, ktorý, pokiaľ sa týka ovládnutia elektronických médií, poznamenal, že „sa ten boj chýli ku koncu aj vďaka rozličným zákulisným ťahom“. Keďže však na začiatku marca 1994 vyslovila NR SR V. Mečiarovi nedôveru, ten svoj boj s médiami podľa vlastného obrazu dokončili mečiarovci až po predčasných voľbách v onú povestnú parlamentnú noc z 3. na 4. novembra. Vtedy za 31 minút, medzi 4:22 a 4:53, 82 poslancov koaličnej väčšiny stačilo vysloviť nedôveru členom Rozhlasovej rady a Rady Slovenskej televízie a zvoliť aj nových členov rád, ktorí potom vykonali politickú vôľu, pripravili návrhy na nových riaditeľov obidvoch mediálnych inštitúcií a parlamentná väčšina ich schválila.

Súčasný premiér R. Fico chce „iba“ do tlačového zákona zakomponovať právo na odpoveď pre dotknutú stranu. Návrh pripraviť novú verziu tlačového zákona treba jednoznačne privítať, veď napokon ten pôvodný minulý rok už oslávil štyridsiatku. Mediálny priestor sa jednoznačne zmenil nielen svojím technickým charakterom, ale pôsobí aj v úplne iných spoločensko-politických reáliách. Dôležité ale bude, ako sa upravia vzťahy, ktoré určujú pozíciu médií a pozíciu verejných činiteľov. Keď som však vnímal slová premiéra o nespokojnosti voči niektorým skresleným informáciám, tak sa za tým môže skrývať aj snaha o obmedzenie slobody tlače. Škoda, že sa na konci volebného obdobia prvej vlády M. Dzurindu nenašlo dosť poslancov, aby novelu tlačového zákona schválili. Hoci bola v parlamente viac ako rok a pol, pri prerokúvaní v pléne v júli 2002 úsilie stroskotalo najmä na neschopnosti dohodnúť sa, či má byť Tlačová rada kontrolujúca porušovanie novinárskej etiky viac štátnou inštitúciou alebo viac samosprávnym orgánom samotných novinárov. V minulom volebnom období sa, žiaľ, ministerstvo kultúry sústredilo viac na okolnosti, čo urobiť s novostavbou SND ako na prípravu vyváženého zákona pre pôsobenie médií. V uplynulých dňoch bol zhodou okolností na Slovensku predseda Európskej federácie novinárov Arne König, ktorý k téme Tlačovej rady poznamenal, že je to veľmi dobrý nápad, „pokiaľ je to pod kontrolou médií, vydavateľov a novinárov, ale nie štátu, vlády alebo politikov“. K vládnej predstave, aby médiá mali zo zákona stanovené právo na odpoveď, však A. König zdôraznil, že editormi novín a ďalších médií by vlastne boli politici.

Obraz nepriateľa zrodil boľševizmus

„Nikdy sa im nebudem pchať do priazne. Ja si udržujem určitý odstup od novinárskej obce, ale to je asi ten najlepší spôsob, ktorý môže byť,“ hovorí R. Fico o svojom prístupe k médiám. Poznajúc vzťahy politikov a novinárov už viacero rokov, dokonca aj z obidvoch strán, neverím, že spomínaný postoj premiéra k novinárom je výsledkom profesionálnej práce mediálneho poradcu. A tak z toho vychádza, že je to buď dôsledok akéhosi historicky budovaného autonómneho vývoja, možno aktuálne na základe skúsenosti z pokusu bulvárnych novinárov o rozhovor so synom na rodinnú tému, alebo to môže byť aj silný osobný vplyv S. Glendovej. Tá sa síce prezentuje ako hovorkyňa, ale z jej vystúpení je príliš cítiť politické vnímanie danej veci a podľa toho vyznievajú aj jej reakcie. Bývajú poznamenané povýšenosťou, iróniou a vo všeobecnosti absentujú prvky empatie, ktoré by mali byť nevyhnutnou zložkou vybavenia každého hovorcu, ešte viac hovorcu predsedu vlády.

Výhrady k činnosti médií majú politici zo svojej prirodzenej snahy byť pred verejnosťou prezentovaní čo najčastejšie, ale zároveň len v pozitívnom zmysle. Obdobie vlády V. Mečiara som už spomínal, osobne som takéto postoje vnímal, keď som pôsobil ako hovorca premiéra J. Moravčíka, ale výnimkou neboli ani M. Dzurinda či J. Čarnogurský. Okrem V. Mečiara a teraz R. Fica však nikto nevyvinul takú snahu zasiahnuť do mediálneho priestoru z pozície moci. Pritom svojho času aj líder HZDS a aktuálne líder SMER-u mohli počítať s výraznou podporou verejnosti, s ktorou kritický tón v médiách vôbec nehýbal. Vytváranie obrazu nepriateľa, namiesto reálneho vnímania pozície žurnalistiky, považujem za základnú chybu v činnosti obidvoch politikov. Vytváranie obrazu nepriateľa bolo plodom boľševizmu. V rokoch päťdesiatych to bol nebezpečný kapitalizmus ohrozujúci krehké ľudovodemokratické zriadenie, usilujúc sa postaviť človeka na tzv. vyšší životný piedestál. Hoci aj za cenu mŕtvych. Na konci rokov šesťdesiatych vytvorila ďalšia generácia boľševikov poučenie z krízového vývoja. Ohrozovala nás Charta 77, o niečo neskôr skupina ľudí podpisujúcich Niekoľko viet. No a najnovšie by to mali byť tí, čo kriticky vnímajú počínanie vládneho kabinetu a koalície.

Princípy tolerancie vytvárajú demokraciu

Určite médiá nevedú vojnu s vládou, motívom jednotlivých novinárov je v základe snaha priniesť čo najzaujímavejšiu informáciu. Publicista J. Hrabko pripomína, že existuje viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR, podľa ktorých je úsilie vlády diktovať médiám, čo majú uverejniť, odsúdené na neúspech. „Masové médiá na Slovensku, rovnako ako všade na svete, vyhľadávajú a rozširujú informácie, ktoré sú úplne pravdivé, čiastočne pravdivé alebo celkom nepravdivé. Kritériá na určenie pravdivosti informácie sú neraz subjektívne. Ústava v čl. 26 zaručuje právo prijať akúkoľvek informáciu, pravdivú i nepravdivú, a ponecháva oprávnenej osobe, aby si sama vyhodnotila prijatú informáciu,“ cituje J. Hrabko v denníku SME judikatúru ÚS SR. Prvého mája uplynuli tri roky, čo sa Slovensko stalo právoplatným členom Európskej únie, a tak prirodzene problém slobody médií treba mať na zreteli aj v tomto kontexte. Napríklad judikatúra najvyššieho súdu Veľkej Británie konštatuje: „Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na myšlienky alebo informácie, ktoré sú prijímané priaznivo, ale aj na tie, ktoré poburujú, sú v rozpore s predstavami štátu... také sú princípy tolerancie a voľného zmýšľania, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť.“ Podľa islandského súdu „v slobodnej a demokratickej spoločnosti treba konštatovať, že tí, ktorí majú úradnú moc a sú zodpovední za verejnú správu, musia byť vždy otvorení kritike. Akýkoľvek pokus obmedziť takúto kritiku sa rovná politickej cenzúre najzákernejšieho a najodpornejšieho druhu“.

Ak R. Fico považuje kritiku vlády na Slovensku za jedinečný úkaz v Európe, rád by som vedel, v ktorej krajine Európskej únie zostáva vláda v médiách bez kritiky. Alebo má byť tým príkladom pre slovenské médiá Kuba, Severná Kórea či ďalšie existujúce totalitné režimy?

Alebo je fakt R. Fico presvedčený, že médiá by mali donekonečna oceňovať zrušenie 20- a 50-korunových poplatkov v zdravotníctve ako krok k sociálnemu štátu a nevšímať si neschopnosť šéfa rezortu, ktorého nekonanie spôsobuje také zadlžovanie, že rezort zhltne ďalšie miliardy, aby sa udržiavala ružová chiméra bezplatného zdravotníctva? Preboha, ale už žijeme úplne v inej dobe!

Slobodná alebo kontrolovaná tlač

Stav v mediálnej oblasti na Slovensku v posledných rokoch určite nie je ideálny. Ale nemajú na tom zásluhu aj politici? Tí si totiž veľmi rýchlo a dobre uvedomili, čo znamená informácia, jej získanie, následné spracovanie a napokon aj zaradenie v časopriestore spravodajskej relácie alebo na ploche novinovej strany. Kto zaviedol princíp nachádzania materiálov znevažujúcich politického protivníka na stole? Bol to novinár? Alebo politik? Pionierska doba slovenskej demokracie s „maslom na hlave“ drvivej väčšine mocných priniesla so sebou spôsoby politického boja, v ktorom sa súperiace skupiny snažili vytiahnuť vzájomne niečo na seba. Novinár sa však v tomto prípade nestal nositeľom informácie, ale stal sa súčasťou politickej hry. Stav v slovenskej žurnalistike nezlepšia politici svojským pohľadom na žurnalistiku, môže ho zlepšiť len činnosť v samotných redakčných tímoch. Keď si najskôr majitelia médií a potom aj samotní žurnalisti-nádenníci uvedomia, že aj kritériom trhu je termín fair (slušný, poctivý, čestný) a orderly (usporiadaný, disciplinovaný). Ako budú formovať novinári samých seba, nie je však obsahom práce politikov, tí napokon s napĺňaním pojmov fair a orderly majú svoj vlastný problém.

Zhruba pred dvanástimi rokmi, keď som pôsobil v denníku SME, mi pri stretnutí niekdajší republikánsky kongresman Lewis Frey na tému médií povedal: „Viacerí z nás, ktorí sme v politike, si myslia, že v mnohých prípadoch sa tlač správa nezodpovedne. Chcem však zdôrazniť, že radšej budeme tolerovať nezodpovednú slobodnú tlač ako zodpovedne kontrolovanú tlač.“ Takéto postoje by mali byť inšpiráciou pre slovenskú vládu.