Menej ako Dvetisíc slov, viac ako Niekoľko viet

Po poskytnutí internacionálnej pomoci bratských krajín v auguste 1968 ostro napádal príchod spojeneckých vojsk na naše územie a mal veľký podiel na vytváraní protisocialistických nálad medzi obyvateľmi. Na verejnosti vystupoval ako organizátor protisocialistických, protistraníckych a protisovietskych vystúpení. Bol nositeľom pravicového oportunizmu v televíznom štúdiu a stal sa signatárom pamfletu „2000 slov“. Ešte v roku 1969 otvorene útočil na politiku nového vedenia ÚV KSČ a zvlášť kritizoval názory súdruha Husáka. 

(Z osobného zväzku „HEREC“, reg. č. 8182, vyd. ÚPM)

Hoci som nebol medzi „štartujúcimi“ signatármi Dvoch tisíc slov, ale v horúcom čase štartu som ich podpísal priamo v Černínskom paláci na recepcii v závere Medzinárodného televízneho festivalu. Potom už len ako doga riadená svojím ňuchom šliapal som v Košiciach v pražských stopách a organizoval podpisovanie tzv. pamfletu, ktorý ohrozil socializmus natoľko, že k nám vtrhli „spojenecké vojská“. Nebol som teda zakladateľom tejto misijnej výpravy pravicových oportunistov, ale jej spolupútnikom som bol. V evidencii Štb to prvé je o mne lož, to druhé pravda. Štb ma viedla až do konca sveta socializmu v kolónke lož.

Vybraným osobám patrilo privilégium byť aj na ďalšom zozname osôb, ktoré v prípade ohrozenia režimu mali internovať. Zriadenie takéhoto bohu nemilého tábora na izoláciu nepriateľov trénovali v akcii Norbert blízko Košíc pod egidou Východoslovenského krajského národného výboru, ktorého predsedom bol v aktuálnom čase neskorší prezident SR Rudolf Schuster. To dá rozum, že som nebol až taký láskyplný, aby som ho volil za hlavu štátu.

Mňačko a tí druhí

Ako o mnohých iných úchylkách v čase normalizácie, aj v prípade Dvoch tisíc slov sa ujala nepravá verzia úkladov proti režimu, lebo pravá bola spočiatku o masovej podpore a tá falšovateľom dejín akosi nesedela. Ešte raz mi podobné napomenutie pripísali na vrub za pravicové rozvracačstvo v košickom štúdiu Slovenskej televízie, ale to už bolo o spájaní príčiny s dôsledkami, čo sa vždy rutinne preukazuje ako kauzálna závislosť od dedičného hriechu (In: Televízia na rázcestí, Pravda 21. augusta 1970).

Kto bude čítať tieto riadky, nech mi prepáči, že za východisko som zvolil ego. Skôr by si to zaslúžili ľudia, ktorí nielen v afekte, ale tvrdým dištancom vydržali v odpore až do zamatového konca režimu, s ktorým sa lojalita udržiavala aj cez výplatné pásky. Moje lamentácie sú však o tých menej odolných, ktorým to, že v mladosti zhrešili na komunistický spôsob, nestačí na ich rozhrešenie ani ich takmer dvadsaťročná - u niekoho mäkká, u iných tvrdá -  izolácia od riadneho chodu sveta. (Koľko sa dáva za vraždu?)

Ladislav Mňačko napísal o sebe a o ďalších neskoro prebudených, že boli užitoční idioti. To sme teda boli! Ale ani Mňačko sa nevylízal zo svojich porevolučných hriechov emigráciou a antiprózami všedných socialistických dní. Takisto P. Kohout, Zd. Mlynář, E. Goldstücker, J. Pelikán, A. J. Liehm, P. Karvaš, M. Kusý, M. Šimečka, treba ďalšie mená?  Bolo ich dosť, no dosť málo na to, aby mohli otriasť normalizovanou časťou socialistickej republiky. A po roku 1989 už mali malý vplyv na to, aby miešali karty pre niekoho liberálnymi bludmi, pre iných marxizmom živeným liberalizmom.

Kto sa raz spolčil s diablom, nestačí mu v ďalších cykloch vývoja ani minulý psí život na to, aby sa zbavil prekliateho podozrievania zo stále platného vzťahu s démonom súhlasu, hoci zmluva už bola vypovedaná a vydieračský úplatok zaplatený.

Problém je v niečom inom

Kto z nás naozaj vedel, že lojalita s diktátom víťazného Februára je súčasne aj spolčovanie sa s diablom? Kto by mal odvahu vrhnúť sa na rozzúreného víťaza, keď aj sám bol propagandou štvaný do odporu proti buržoáznym zradcom robotníckej triedy?

Tým opravdivým „štvancom tejto zeme“ na nútenom pobyte v Ilave, Jáchymove a kadekde inde to bolo až veľmi jasné, čoho sa dopúšťa diktatúra falošnej demokracie. Tam sa vyučovala iná teológia. Ale o čom to mohlo byť v jasajúcom dave, teda aspoň v začiatkoch komunistickej expanzie, keď sa to prejavovalo spevom Internacionály a vlastne všetko bolo naopak, ale o opaku sa veľa nevedelo, ani sa nahlas hovoriť nesmelo a myslieť na to stále, stálo by to rozum. No veď aj stálo, o rozum sme prišli a keď emócie majú hodokvas, rozum iba zavadzia, takže nemať svoj rozum bola vlastne výhoda.

Pri prvom prebúdzaní rozumu, písal sa rok 1956, bolo to ešte dosť mätúce. V prvých dňoch revolúcie po uliciach v Budapešti vešali ľudí na kandelábre, fakt je fakt.    

Z pamäti sa vynorilo to isté zverstvo spred jedenástich rokov, keď nyilaši povešali na stromy na košickej Hlavnej ulici 5. januára 1945 dvanásť odbojárov. Popravovali ešte aj dva dni pred oslobodením Košíc. Aha, už som to raz videl. Déjà-vu! Ťažko sa bolo ilúzii videného ubrániť. To sú tie kontrasty, paradoxy vysvetliteľného bytia a plynulý prechod od paradigmy dedukcie do rovnako neusporiadaného sveta. Holokaust za Hitlera, gulagy za Stalina a v praxi dedičov to isté všade, kde sa niečo udialo proti vôli režimu. Gulagy ducha boli len „miernejšou“ verziou Jedného dňa Ivana Denisoviča, ibaže pod rúškom predstieranej slobody.

V stopách J.P. Sartra

Späť k roku 1956. Keď Milan Kundera na zjazde spisovateľov roku 1966 v Prahe, tuším ako prvý intelektuál u nás, „oficiálne“ deklamoval, že v Maďarsku v roku 1956 nebola kontrarevolúcia, ale revolúcia, vtedy sme už všetci pomýlení boli na správnom mieste, ale výsledok bol taký, že sa to do novín nedostalo. Pražská jar sa na chvíľu v samom rozpuku síce zadrhla, ale už ju nebolo možné zhora zastaviť. Vykvitla a aj zvädla. Predstavy tzv. revizionistov sa zaniesli do ríše fantastiky. Ale, ako vieme, aj Verneho myšlienky fantastiky sa neskôr uskutočnili. Takže až také fantaskné to zase nebolo.

Niektorým vykladačom udalostí Pražskej jari ale aj na signatároch Dvoch tisíc slov prekáža, že medzi nimi boli ľavicoví intelektuáli, povedzme rovno, že aj komunisti. No ale v tom čase šalel za ľavicou Paríž, bol fascinovaný revolučným kvasom v Československu a parížskym hovorcom ľavice bol J. P. Sartre. V roku 1966 sa Sartre medzi študentmi na pražskej Filozofickej fakulte UK vyznával z marxizmu. Keby len to, blahorečil socializmu. V Berlíne ľavicovo orientovaný študent Rudi Dutchke ohlupoval nielen svojich spolužiakov, ale aj profesorov. Doba nežiarila antikomunizmom, ale súčasne to nebolo ani o tom, čo komunizmus, resp. jeho nižší stupeň socializmus v skutočnosti znamená, hoci v Československu sa tzv. revizionisti pokúšali o jeho ľudskú tvár. Aj to bola hlúposť alebo fantastika? Bola to zmes iracionality a naivity. Ani liberálna demokracia nemá ľudskú tvár, ale umožňuje ľuďom na svoj obraz dať jej tvar i tvár . O tom je predsa demokracia: sami sebe.

Nikto sa nerodí ako demokrat

Nie náhodou vedú koordináty revoltujúcich (aj, či práve ľavicových) intelektuálov u nás v roku 1968 k ideám slobody, rovnosti a bratstva na barikádach v Paríži pred 179 rokmi. Napokon sa to zavŕšilo v celom Sovietmi podmanenom tábore hladkým prechodom do demokratických pomerov v roku 1989 dva mesiace (!) po pripomenutí 200-ročného jubilea Veľkej francúzskej revolúcie.

Ale kto mohol pred osemnástimi rokmi čo i len tušiť, že nielen vízia francúzskych komunardov, ale aj celé osvietenstvo dostane u nás na frak od politikov pravice, ktorým sa za socializmu ani len vlások na hlave neskrivil?! Pre prívržencov konzervatívnej pravice bol rodiaci sa liberalizmus v roku 1968 bahnom marxizmu, bratríčkovanie s Leninom, pritom išlo v európskom meradle o Dvoma tisíc slovami apostrofovaný pokus vymaniť sa z vlastných omylov, ktorých sme sa dopúšťali od roku 1948. Na revolúciu to bolo dosť málo, ale na signalizáciu možných dejov budúcich to bolo dosť. Človek nie je od narodenia pravo- či ľavotočivý, ani sa nenarodí ako demokrat. Musí prejsť džungľou života, až vtedy má poznanie svoj význam. V univerzitnej knižnici už len pridá správne koordináty: napríklad poučenie z Kierkegaardovej etiky, že žijeme vo svete chaotickej morálky a zo Zvodcovho denníka pridá, že „blúdiaci pútnik má útechu v meniacej sa krajine, lebo z každej strany sa rodí nádej nájsť východisko. Lenže ten, kto zblúdi sám v sebe, nemá taký veľký priestor na pohyb a skoro si všimne, že behá v kruhu, z ktorého neunikne“.

Lekári mávajú tzv. exitové semináre, na ktorých podrobne preberajú smrť pacienta. Takúto dobu ex post po mŕtvom režime žijeme síce aj teraz, len semináre akosi nefungujú. Vykrikovanie na Roberta Fica, že reinkarnuje Husákov režim je politicky hlúpa demagógia a je to nepresné, odvádza pozornosť od miesta, kde rezíduá minulosti naozaj latentne žijú. Pravica hľadá na zlom mieste ducha socializmu. Ten je v hlavách voličov. Pravý liberál by ho nezatracoval, rešpektoval by jeho status, ale súčasne aj ponúkal alternatívu, ako svojho času Dvetisíc slov - a aby to bolo presné, publikované boli 27. júna 1968 v Literárních listoch a ešte asi v troch denníkoch. Text napísal Ludvik Vaculík a kľúčové slová hovorili o predstave „vlastných občianskych výborov a komisií“. V tomto texte bola formulovaná aj obava z možnej sovietskej intervencie, tá sa vtedy - na rozdiel od občianskych slobôd - aj naplnila.

Radšej iba hamburgery?

Po roku 1990 sa začali písať nanovo naše domáce dejiny, no kváziliberáli zabudli na to, že výzva adresovaná cez Dve tisíc slov bola posolstvom liberalizmu, zárodkom tradície, ktorá sa už v nových pomeroch nerozvíjala. Najprv samotní liberáli neustáli svoj ideologický post, potom sa vydali na nemilosť ako vystrašené ovce nájazdu vlkov. V kontajneroch politológov sa ešte kde čo nájde (pre politických bezdomovcov), ale systémová prítomnosť a možnosť uvažovania iba v periodikách OS a Kritika & Kontext a potom už iba v tretej najpočetnejšej frakcii Európskeho parlamentu. „V Európe sme si zvykli chápať globalizáciu ako hrozbu pre tradičné hodnoty, identity a kultúry, ktorá prichádza spolu s hamburgermi zo Spojených štátov amerických. Z tejto krajiny však prichádza aj zatiaľ neuskutočnený a u nás už zabudnutý sen o slobode a spravodlivosti pre všetkých“ (Egon Gál: Výzva myslieť inak, OS 11/´99)

„Dnes sa ukazuje byť dôležitejšie ako kedykoľvek predtým začať nový politický projekt zotrvávaním na požiadavke slobody, ešte predtým, ako sa budeme venovať sociálnym záležitostiam.“ ( Ralf Dahrendorf: New Labour – Old Liberty, OS 9/´99).

Ako sa hovorí, psy brešú a karavána ide ďalej.