JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Ľavičiari, nevoľte Fica! (Ale potom sa nečudujte)

Kríza žánru | Slovensko | Michal Polák | 11.06.2010



Chcel by som voliť stranu dôsledne ekologickú, ktorej program by spočíval v sofistikovanom rozvoji alternatívnych technológií a nie v diaľničnom budovateľskom betonárstve.

 

Chcel by som voliť stranu dôsledne kultúrne liberálnu, ktorá by obhajovala rovnoprávnosť všetkých so všetkými aj vtedy, keď to práve nie je extra populárne. Chcel by som voliť stranu dôsledne sociálne spravodlivú, ktorá by spoločenské náklady krízy i celkom bežného vývoja rozdeľovala spoločenským vrstvám v súlade s ich schopnosťami tieto náklady znášať, a nekládla by najväčšiu záťaž na tých, ktorí majú najmenej. Chcel by som voliť stranu ekonomicky progresívnu, ktorá by posilňovala konkurencieschopnosť vkladmi do zvyšovania schopností a kvalifikácie obyvateľstva, nie udržiavaním „výhody“ lacnej pracovnej sily.

 

Taká strana, žiaľ, nekandiduje. Ale keby sa nám ju nakrásne podarilo vytvoriť: koľko myslíte, že by takáto, extrémne zelená, extrémne žltá (liberálna) a extrémne červená strana asi dostala na Slovensku hlasov? Tri percentá? Pät? Sedem? Nie, nechcem tým povedať, že by to nemalo žiadny zmysel. Volil by som ju aj vtedy, keby  nemala šancu dostať sa do parlamentu, v duchu hesla amerického socialistického lídra z počiatku 20. storočia Eugenea V. Debsa: „Radšej by som volil to, čo chcem, a nedostal to – než by som hlasoval za to, čo nechcem, a dostal to.“ Malo by zmysel postaviť takej strane základy, aj keby to na prielom do parlamentu ešte nestačilo.

Najväčší zmysel by ale voľba takejto strany mala vtedy,  keď by sa mohla podieľať na vláde. Ani pri najväčšom optimizme to však na víťazstvo v najbližších desiatich rokoch nevidím. A preto, či sa nám to páči alebo nie, by takáto strana potrebovala partnera, ktorý je na rozdiel od nej schopný tie voľby vyhrať.

Robert Fico sa pred mnohými rokmi vyhrať rozhodol, a tomuto cieľu podriadil všetko. Rozhodol sa vyhrať tu, na našom súčasnom Slovensku – takom, aké kultúrne, ekonomicky a sociálne je. A podľa toho od začiatku koná. Ako mi pred rokmi s prehľadom povedal priateľ pohybujúci sa v kruhoch vtedajšej SDĽ, ak chceš postaviť stranu, potrebuješ milión korún. Pripočítajte si infláciu a máte sumu, akú Fico potreboval získať len na to, aby jeho strana vôbec začala existovať. Víťazstvo stálo pochopiteľne ďalšie milióny. Odtiaľ väzby na ekonomické skupiny, bez ktorých by stranu jednoducho nebol postavil, o ďalšej kampani ani nehovoriac. Na všetky ostatné strany to pravdaže platí rovnako, aj keď pro pohľade do médií by snáď človek aj uveril, že sú panensky čisté. A keď už sme pri tých miliónoch: neviem, ako je to s tou „senzačnou“ nahrávkou, lebo má všetky znaky spravodajskej hry typu „Kubiceho správa“ – ale z práve spomenutých dôvodov by ma neprekvapilo, ani keby bola pravá.

Odhliadnuc od peňazí, vďaka svojim túram po Slovensku i po politickom spektre – od presadzovania trestu smrti cez „pragmatickú stranu manažérskeho typu“, vytĺkanie kapitálu zo zastupovania rodiny mladíka, ktorého usmrtil Róm, Tretiu cestu, až po kúpu značky „sociálna demokracia“ – dal Fico dokopy jeden druh voličskej koalície. Jeho elektorát predstavuje v podstate priemerné Slovensko (ako som sa dozvedel z brilantného Pozor Blogu[1]  amerického politológa Kevina Deegana-Krauseho, ktorý týmto všetkým vrelo odporúčam.)

Nejdem nikoho presviedčať o tom, že Smer je ľavicová strana. Hoci inak dôležitá, v tomto konkrétnom okamihu je to debata jalová. Povedal by som len toľko, že nech už je svojou podstatou ľavicová, nacionálna, konzervatívna, populistická, hokejistická alebo ukulelistická, funkčne dnes úlohu ľavice na Slovensku zohráva – v tom veľmi minimalistickom zmysle, že stojí aspoň v niektorých dôležitých ekonomických a sociálnych otázkach naľavo od strán SDKÚ, KDH, SMK, Most-Híd a SaS. Podobne je v USA funkčnou ľavicou Demokratická strana, aj napriek tomu, že v Európe by svojou reálnou politikou patrila skôr k pravému stredu. Je funkčne ľavicová z toho prostého dôvodu, že republikáni sú napravo ešte výrazne, výrazne viac. Smer sociálno-ekonomický priestor „naľavo od pravice“ možno zaujal účelovo – a kultúrne je to pravdaže trochu iná pesnička, ktorej sa ešte pozriem na noty – ale zatiaľ tento priestor stále zaberá.

Na druhej strane, zeleno-liberálna inteligencia bola od r. 1989 vždy spriaznená predovšetkým s pravicou. A Robert Fico si jednoducho zrejme spočítal, že uchádzať sa o jej podporu by bola dopredu prehratá bitka. Prevažne mladú ľavicovú inteligenciu zase dosť výrazne odradil svojím populizmom – ktorého sa však kvôli svojim kľúčovým voličom nechce či nemôže vzdať. Suma sumárum, väčšina čitateľov JeToTak ho jednoducho nevolila nikdy, a nemalo zmysel uchádzať sa o nich, ak tým mohol prísť o časť kľúčovej podpory.

Čomu Robert Fico v skutočnosti naozaj verí, to vie pánboh. Ale reálne to nie je až tak strašne dôležité: v politike je podstatné, ako sa nielen vzhľadom na svoje presvedčenie, ale aj vzhľadom na rôzne nepriechodné mantinely správa. Faktom je, že na Slovensku na posledné štyri roky zastavil pohyb neoliberálnym smerom, ktorý privatizáciou pripravil obyvateľstvo o mnohonásobne väčšie hodnoty, než by aj pri najväčšom úsilí dokázala „bežná“ dnešná korupcia, a že namiesto toho aspoň symbolicky, keď už nie reálne, upriamil pozornosť smerom k sociálnym otázkam a tým donútil aj svojich oponentov, aby sa snažili aspoň slovne zmeniť svoju politiku. Teraz nám hrozí, že sa onen neoliberálny pohyb so znásobenou silou vráti.

 

„Národný socializmus“? Ale nie...

Ako si povšimol už spomínaný pozorovateľ slovenskej politickej scény, americký politológ Kevin Deegan-Krause, preferencie slovenských politických strán sa v istom období dali zoradiť do troch „blokov“, ktorých vzájomný pomer sa dlhý čas nijako nemenil – inými slovami, stranícke preferencie sa prelievali iba vovnútri týchto blokov, nie medzi nimi. Týmito blokmi boli „pravica“, „ľavica“ a „národovci/nacionalisti“ (slovenskí i maďarskí).

Jednoducho, máme v slovenskej politike prinajmenšom dve stabilné delenia: nielen ekonomicko-sociálne, ale aj národnostné: na Slovákov a Neslovákov. Kedysi hrali úlohu Neslovákov primárne Česi – a ich hlavným „národoveckým“ partnerom bolo HZDS; po osamostatnení sa najdôležitejšími Neslovákmi stali slovenskí Maďari, a ich protipólom SNS. (Čo neznamená, samozrejme, že by maďarské strany boli aj ekvivalentom SNS.)

Toto druhé delenie je hlavným dôvodom, prečo u nás nemožno zostaviť „logickú“ ľavicovú vládu. Vláda pravice zostaviť pravdaže ide – pretože maďarské strany sú nielen maďarské, ale zároveň aj stredo-pravé. Dokiaľ druhé, národnostné delenie pretrváva, môže však ľavica vládnuť buď jedine v rámci koalície ľavo-pravej, alebo ľavo-nacionalistickej. Tretia možnosť jednoducho neexistuje. (Opravujem, existuje – ľavo-pravo-nacionalistická. Ešte lepšie.)

Bol som tesne po voľbách jedným z iniciátorov listu skupinky ľavičiarov, ktorí Smer vyzývali, aby za žiadnych okolností s extrémistickou SNS do koalície nešiel. Netreba mi teda o tejto koalícii veľa vysvetľovať. Ale fakt, že Fico vyberal z dvoch zlých možností, považujem takisto za neodškriepiteľný.

Nesporná nacionalizácia Smeru sa dá vnímať aj v tomto svetle: ako snaha prebrať „národnú“ tému „národnému“ bloku a tým ho fakticky neutralizovať. Máme isté indície, že ide o viac, než len o domnienku: ako totiž po londýnskom seminári s Ficom napísal odborník na východnú Európu Sean Hanley, Fico celkom otvorene odôvodňoval koalíciu so SNS a HZDS tak, že keďže ich namiesto do opozície posadil do vlády, fakticky ich tým odizoloval.[2] V angličtine zhodou okolností na tento prístup existuje malebné, nie celkom salónne prirovnanie – že je totiž lepšie, keď sú vonútri v stane a štia z neho von, než keby stáli pred stanom a šťali dovnútra. Veď si predstavme, že SNS by bola strávila štyri roky v opozícií, čiže bez možnosti poškvrniť sa korupciou, bez akejkoľvek zodpovednosti, ale zato s bezbrehými možnosťami provokovať a stupňovať napätie čoraz extrémnejším správaním – a so zázračnou príležitosťou poskytnutou tesne pred voľbami Viktorom Orbánom. Za takýchto okolností by podľa môjho názoru poľahky mohla prelamovať hranicu tridsiatich percent práve ona, namiesto aby sa ako teraz pohybovala tesne nad prahom zvoliteľnosti.

Práve ohrozenosť parlamentnej existencie obidvoch koaličných partnerov Smeru však znamená, že sa Ficovi jeho zámer možno podaril dôkladnejšie, ako chcel či čakal. Pretože samotný Smer si svoju podporu nedokázal zvýšiť nijako oslnivo, a za takýchto okolností môže za svoj úspech vo vytlačení extrémnejších nacionalistov zaplatiť prepadom do opozície.

 

Trocha volebnej matematiky

Výsledky týchto volieb sa dopredu môžu javiť zložito, ale sú v skutočnosti náramne jednoduché. Reálne možnosti sú v skutočnosti iba dve, i keď ich detaily môžu byť v rôznych situáciách rôzne.

SDKÚ, SaS, KDH, SMK a Most-Híd sú všetko strany napravo od stredu – jedna menej, iná  výrazne viac, ale napravo. Preto je zrejmé, že ak hocijaká kombinácia týchto strán bude mať v parlamente viac ako 50% kresiel, je to Game Over. Žiadna z nich za takýchto okolností nepôjde do koalície so Smerom, i keby takáto koalícia tiež mala vyše 50%. Netreba sa preto klamať, že povedzme Most-Híd predstavuje akúsi stredovú alternatívu. Hlas pre ktorúkoľvek z týchto strán  zvyšuje pravdepodobnosť, že budú mať spolu nadpolovičnú parlamentnú väčšinu, a keďže prípadná nadpolovičná väčšina so Smerom bude vtedy irelevantná, hlas pre ktorúkoľvek z nich je jednoducho hlasom pre vládu pravice.

Predpokladajme, že HZDS sa do parlamentu nedostane – nie je to nutný predpoklad, ale sprehľadňuje to situáciu a navyše to bude s veľkou pravdepodobnosťou pravda, keďže jeho trend v prieskumoch dlhodobo smeruje nadol, a to v poslednej chvíli odradí ešte aj časť voličov, ktorí by ho inak voliť chceli.

V tom okamihu pravica nezostaví vládu jedine v prípade, že Smer+SNS, alebo Smer samotný, dostane vo voľbách vyššie percento hlasov, ako kombinácia SDKÚ+SaS+KDH+SMK+Most-Híd, resp. kombinácia tých zo zmienených strán, ktoré sa dostanú do parlamentu. Vyplýva to z logiky toho, ako sa prerozdeľujú „prepadnuté“ hlasy. Ak bude mať „pravicový zlepenec“ vo voľbách viac hlasov, ako Smer či Smer+SNS, bude mať nutne nadpolovičnú väčšinu v parlamente.

Je zrejme veľmi ťažko predstaviteľné, že by samotný Smer napokon získal viac, než pravica. Je to možné v prípade, že by prieskumy podporu pravice nadhodnocovali, ale už len pri zisku 15%+10%+10% pre SDKÚ+SaS+KDH by musel mať Smer viac ako 35%, čo už je dnes dosť vysoko nepravdepodobné.

Reálne teda Smer bude zostavovať vládu iba v prípade, že spolu so SNS dostane viac hlasov, ako pravica.

Čaro tohto výsledku je v tom, že samozrejme neznamená nutne vládu Smeru so SNS. Naopak – Smer potrebuje SNS v parlamente, aby mal v ruke eso pri vyjednávaní. Napríklad koalícia Smer-KDH by mala najskôr šancu vzniknúť práve vtedy, keď sa SNS dostane do parlamentu a spolu so Smerom by mala viac ako 50% kresiel. Iba vtedy bude mať Fico čím Figeľa presvedčiť. Pravdaže, treba uznať, že do hlavy Ficovi nevidíme a preto nevedno, či by si napokon ako partnera opäť neponechal SNS. Vzhľadom na jej účinkovanie v tejto vláde to však pôsobí ako veľmi nepravdepobná možnosť – ak k tomu Fico nebude vyslovene donútený odmietnutím zo strany celej pravice. Predstava ďalšieho štvorročného opozičného pôstu však zrejme bude prinajmenšom pre jednu stranu z tejto partie asi príliš nestráviteľná.

Z toho vidieť, že ak by sa aj HZDS do parlamentu dostalo, situácia sa zásadne nezmení. Vo všeobecnosti a hovoriac len o stranách, ktoré sa dostanú do parlamentu: ak bude mať akákoľvek kombinácia strán súčasnej koalície viac hlasov, ako pravica, Smer bude zostavovať vládu – pričom však nie nutne zo strán súčasnej koalície. A naopak, ak budú mať parlamentné strany súčasnej opozície plus SaS viac hlasov, ako Smer a jeho prípadní parlamentní partneri, bude vládnuť pravica. Nuž, ako bolo povedané na začiatku: je to naozaj veľmi jednoduché, a možnosti sú iba dve.

 

Vláda šialeného experimentátora

Ak nebude vládu zostavovať Smer, potom bude jej dominantnou postavou Richard Sulík. Bez ohľadu na to, kto bude sedieť v premiérskom kresle – ale ak to bude mocenským inštinktom neobdarená, slabá Iveta Radičová, potom to platí dvojnásobne. Sulík dokázal za Dzurindovej druhej vlády presadiť „rovnú daň“, ktorú SDKÚ vôbec nemala v programe, iba len z pozície Miklošovho poradcu. Podľa informácií z kuloárov si okrem iného jednoducho bol schopný obehať koaličné politické strany a svoju predstavu presadiť. Podobne kuloárne zdroje tvrdili, že sa svoj „odvodový bonus“ dokonca pôvodne pokúšal podobným spôsobom pretlačiť aj za súčasnej vlády Smeru – čomu však dal Robert Fico červenú a práve tým zrejme Sulíka presvedčil, že potrebuje vlastnú nezávislú mocenskú základňu. Hľa –  a máme tu SaS.

Ak teraz Sulík bude sedieť vo vláde, nijako nepochybujme o tom, že svoj „odvodový bonus“ presadí. Veď kto už by sa tomu staval do cesty? Dzurinda, Radičová a Mikloš? Alebo azda Figeľ? A prečože? Čo by im na tom tak vadilo, aké konkrétne zásadné dôvody si myslíte, že by ich k tomu viedli?

Figeľovo KDH pravdaže Sulíkovi s veľkou pravdepodobnosťou účinne zahatá cestu v inom smere, v tom, ktorý je preň skutočne dôležitý – totiž, v kultúrno-sociálnej oblasti. Predstava niektorých (mnohých?) voličov SaS, že hlasom pre ňu posilnia na Slovensku liberálne tendencie, je skutočne dojemne naivná: vie si niekto predstaviť vládu za účasti KDH, vládu, v ktorej sedí povedzme Daniel Lipšic zodpovedný za zavedenie „trikrát a dosť“ do trestného zákona – ako táto vláda dekriminalizuje marihuanu, či stará sa o bezpečný priebeh Dúhového Pride? Ale priatelia... Ešte raz: voľba ktorejkoľvek zo strán pravice je reálne voľbou v prospech ich koalície. Tá kultúrne liberálne témy neprepustí. Na rozdiel od šialených nápadov ekonomicky neoliberálnych, ako je Sulíkov „odvodový bonus“.

A čo je to teda za čudo? Veľmi stručne povedané, je to predovšetkým likvidácia zostávajúceho dôchodkového systému. Sulík jasne hovorí, že po novom nebude existovať žiadny vek odchodu do dôchodku – pretože nebude existovať ani žiadny dôchodok. Namiesto neho dostane každý, či mladý či starý, jednu jedinú sociálnu dávku vo výške životného minima. (Ktorá bude s príjmom ešte klesať, pretože inak by to vraj nebolo spravodlivé – hľa, aké nechcené priznanie k Sulíkom inak odmietanej progresivite!)

Inými slovami: do dôchodku v dnešnom slova zmysle bude môcť odísť iba ten, kto si k dávke životného minima dostatočne veľa našetrí. Zabudnite na povinný „druhý pilier“. Po zavedení Sulíkových predstáv nebude žiadnu povinnosť treba – pretože jednoducho prestane existovať pilier prvý. Pracujte do smrti, živorte si na starobu na životnom minime, alebo si skúste nasporiť aspoň čosi k tomu – viete, aké vysoké máte platy, však? Nuž tak z týchto platov,  z ktorých už teraz kusisko pohltí hypotéka, si sporte na starobu. To je vyhliadka, ktorú nám predkladá Sulík.

Isteže, ten plat sa krátkodobo o čosi zvýši, keďže vzhľadom na zrušenie prvého piliera odpadne kus z odvodov. Krátkodobo. Pretože ako hovorí prvácka učebnica ekonómie, žiadny zamestnávateľ nebude platiť vyššiu mzdu, než akú platiť musí. Možno ste predtým pracovali za X eur čistého – ale plat vám síce pomaly, ale predsa len za tie roky postupne rástol. Teraz, keď budete mať zrazu X eur plus kus neodvádzaných odvodov – hádajte, porastú platy rýchlejšie, či pomalšie? Každý zamestnávateľ vás samozrejme vysmeje: prečo by mal dvíhať plat rovnako rýchlo, ako predtým, keď teraz máte viac? A keď ste pritom celé roky dokazovali, že ste ochotní robiť za menej? Inými slovami, relatívne zvýšenie platov vďaka zníženiu odvodov bude trvať iba chvíľu, dokým sa postupne „nesplatí“ úbytkom rastu platov. Zato dôsledky tohto „bonusu“ v podobe neexistujúcich slušných dôchodkov tu zostanú natrvalo.

Netreba hádam dodávať, že túto neuveriteľnú koncepciu nikde v praxi civilizovaného sveta nenájdeme. Richard Sulík nič nepripomína viac, ako šialeného vedca zo starých vedeckofantastických románov. A tento človek dostane príležosť opäť skúšať na nás svoje experimenty v praxi. Toto je to, čo nás čaká – ak, pravdaže, nebude vládu zostavovať Smer.

 

Česi sú pred nami

Toto je, podľa môjho názoru, voľba, pred ktorou stojíme. Voľba až osudová. Pretože ak sa k moci dostane vláda s Richardom Sulíkom, do hĺbky to zmení charakter štátu. Ešte viac, ako sa to podarilo v prvej Dzurindovej osemročnici. Chcem, aby tu bola strana, ktorú by naozaj stálo za to voliť – ale v tomto okamihu nie je. A len tak mimochodom, ak niekto verí, že by mohla vzniknúť počas vlády pravice, asi si veľmi slabo pamätá, akým efektívnym dravcom je Fico v opozícii – ako šikovne vie na seba strhnúť hnev ľudí a vytlačiť či pohltiť prípadné alternatívy.

Na výber máme teda len dve možnosti. Viac-menej pokračovať v doterajšom smere, alebo prudký, rázny a radikálny obrat doprava. Ak niekto má svoje dobré dôvody preferovať tento obrat, alebo ho nepovažovať za horší, ako to, čo tu bolo doteraz – fajn. Kto chce vládu pravice, mal by hlasovať za pravicu. Iba by som rád dodal, že kto nechce vládu pravice, mal by hlasovať proti nej. Buďme si setsakramentsky dobre vedomí, že toto je tá voľba, ktorá pred nami stojí.

Podobná voľba stála nedávno aj pred českými voličmi, a myslím si, že v Česku dnes existuje vcelku rozsiahla skupina ľudí, ktorá si dnes bije kvôli svojmu rozhodovaniu hlavu o stenu. Skupina ľudí, ktorí síce nechceli vládu pravice, ale z najrôznejších dôvodov sa nevedeli prinútiť ani hlasovať za sociálnych demokratov (a už vôbec nie komunistov). Možno to bolo tým, že úprimne, do hĺbky duše neznášali Jiřího Paroubka, ktorý im pripadal ako človek osobne jednoducho príšerný a nevoliteľný. Možno sa im nepáčila kampaň, a vôbec, politický štýl ČSSD, možno ho pokladali za príliš vzdialený modernej sociálnodemokratickej strane. Možno to boli dôslední krajní ľavičiari, pre ktorých bola ČSSD takmer neodlíšiteľná od ODS – a KSČM ako spolok stalinistov takisto voliť nechceli. Možno to boli dôslední anarchisti, ktorí napriek obhajobe sociálnych práv voľby ignorujú z princípu. A možno to boli len ľudia uchlácholení prieskumami, ktorí si jednoducho povedali, že tá ČSSD sa dostane do vlády aj bez ich hlasu.

Títo všetci sa spoľahli, že aj keď by boli radšej vláde ČSSD ako vláde pravice, nemusia sa „ušpiniť“ tým, že ju ako menšie zlo budú aj sami voliť.

Až zrazu dostali úder medzi oči v podobe vlády Nečas – Schwarzenberg – Kalousek – John.

 

S otvorenými očami

Ak vám neprekáža zobudiť sa trinásteho júna ráno s vládnou zostavou Dzurinda – Sulík – Figeľ, dochutenou možno tým či oným druhom maďarského korenia, ak ju skutočne považujete za lepšiu pre seba i pre ľudí, na ktorých vám záleží – je to v poriadku. Máme jednoducho iné politické názory a to treba rešpektovať. Myslím si napokon, že je OK voliť hocikoho, či nevoliť nikoho, či poškrtať volebný lístok – prosto, urobiť hocičo, pokiaľ človek vie, prečo to robí, a pokiaľ to robí racionálne, informovane, pri plnom vedomí a bez akýchkoľvek ilúzií.

Ale voliť so zatvorenými očami, spoliehať sa na zázrak, že ono sa to tak nejakosi akosi samo sa utrasie, a človek sa preto môže vyhnúť onej starej známej voľbe „menšieho zla“, z ktorého sa mu dvíha útlocitný žalúdok –

Nuž, neutrasie.

Budeme mať, ako si urobíme.

 


Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 84 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 24.06.2010 (Michal Polak)

Diskusia k článku obsahuje 32 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist