Len idiot nemení svoje názory alebo HDP, ZP a RF

Na počiatku roka bolo vyhlásenie predsedu vlády, že Zákonník práce (ZP) bude kľúčovým zákonom roka. Po odložení prerokovania tejto kľúčovej normy z marcovej na májovú schôdzu NR SR dostáva toto premiérovo konštatovanie nielen hodnotový, ale aj časový rozmer. Pohyb spočiatku hlavou proti múru a potom nenápadné obchádzanie prekážok so zábavným komentovaním sekundárnych javov sa začína stávať systémovým prvkom Ficovho vládnutia.

Predseda vlády to nemá jednoduché – na jednej strane ho tlačí volebný program, vládny program, predvolebné dohody s odborármi a vysoké očakávania značnej časti elektorátu z radov zamestnancov či nižšej strednej vrstvy, na druhej má vedľa seba neľavicových koaličných partnerov s neraz svojskými predstavami o podnikaní, vo vlastnej strane podnikateľských vlčiakov, ktorým slová o platených odborároch a zrušenej živnosti znejú až disharmonicky a proti sebe má nielen opozíciu, ale aj silné zväzy zamestnávateľov a živnostníkov, zásadne odmietajúcich návrat Zákonníka práce do obdobia pred Kaníkom. Ako hovorí jeden starý fór, nepriateľ naľavo, napravo, hore, dole, už nám neutečie. Ako v takejto chvíli nestratiť glanc či preferencie?

Predseda vlády to má priam ťažké – slovami Ivana Štulajtera stojí pred dilemou HDP alebo preferencie... a vzdať sa nechce – ani jedného, ani druhého. Lebo hoci to tak momentálne možno nevyzerá, od HDP sa odvíjajú Ficove preferencie z dlhodobého hľadiska, od ZP z hľadiska krátkodobého. Nevedno iba to, či sa krátkodobé hľadisko skončí ešte pred voľbami alebo až po nich. A tak predseda vlády lavíruje, aby nemusel priznať farbu, že viaceré veľkohubé vyhlásenia sú skôr prejavom jeho subjektívnych chcení ako poznania objektívnej situácie, aká v krajinke vládne. U opozičného politika patrí bezbrehé táranie k bežnej či až nevyhnutnej agende získavania preferencií, u politika číslo 1, akým Robert Fico v súčasnosti nesporne je, ide o diskvalifikáciu z dlhodobého hľadiska neprehliadnuteľnú. (Jeden jeho predchodca denne vyvolával v občanoch pocit obavy, čo nám zase pripraví, druhý pomaly každodenne oznamoval, že už všetko povedal, čo povedané byť malo a v zatĺkaní sa stal priam majstrom.) U Roberta Fica sa však už pomaly dá očakávať, že verejnosť bude za každým jeho sebavedomým vyhlásením konštatovať, dobre hovoríte, pán premiér, ale čo na to odbory, ministri, koaliční partneri, Angela Merkelová, veľké európske štáty, Silvia... aby vedela (verejnosť, nie Silvia), na čom vlastne je. Pád z najsympatickejšieho politika na táraja nie je pri tomto trende vôbec vylúčený – a najatie mediálnej poradkyne môže tento proces nanajvýš pribrzdiť (ak vôbec, lebo to doteraz jediné známe vyjadrenie pani poradkyňu ako mediálneho odborníka skôr spochybňovalo).

Len idiot nemení svoje názory, povedal pri dávnejšej návšteve Slovenska francúzsky herec Alain Delon – a treba objektívne priznať, že trvanie na nereálnych či nepresaditeľných predstavách nie je zatiaľ pre Roberta Fica typické, neženie problémy na hranu, čo je najsympatickejším prekvapením jeho vládnutia. Napokon, jeho doterajšie ústupky (daňový systém, ZP, percentá pre II. pilier...) vyzneli skôr pre dobro veci. Zrejme sme ešte len na šiestom poschodí, zatiaľ je to dobré.